Malé Karpaty

Malé Karpaty sú v podstate pokračovaním Álp a nimi sa začína mohutný oblúk Karpát, druhého najväčšieho horstva Európy v dĺžke asi 1 300 km. Malé Karpaty sa geologicky začínajú na južnom brehu Dunaja pri Litavskom pohorí, ktoré tvorí s Malými Karpatami spojovací most medzi oboma veľhorami. Malé Karpaty pokračujú severovýchodným smerom v dĺžke okolo 100 km a končia sa Čachtickým krasom pri Novom Meste nad Váhom. Maximálnu šírku 16 km dosahujú medzi Jurom a Lozornom, kým najužšie (2 km) sú v oblasti Prašníka a Čachtíc. Hlavný hrebeň dosahuje najvyššieho bodu Zárubami (768 m) v oblasti Smoleníc, kým priemerná relatívna výška väčšej časti pohoria sa pohybuje medzi 400-500 m. Najtypickejšou časťou je stredné pásmo, ktoré sa rozkladá medzi Bratislavou a Bukovskou dolinou. Tvorí uzavretý a málo členitý horský masív s početnými krasovými zjavmi. V tomto pásme sa v minulosti dolovali aj nerasty, o čom svedčia opustené bane na vrchu Zámčisko severne od Modry, pri Cajle, bane na kýzy pri Pezinku a inde. Juhozápadná časť Malých Karpát je po geologickej stránke veľmi zaujímavá, lebo vytvára medzi Karnuntskou bránou a Bratislavou početné zlomy. Tretia časť, od Bukovskej doliny k Novému Mestu nad Váhom, je na západnej strane ohraničená Myjavskou pahorkatinou s typickým kopaničiarskym osídlením. Tu nadvezujú Malé Karpaty na geologicky odlišné Biele Karpaty. I v tejto časti sa nachádzajú značné krasové územia v oblasti Dobrej Vody a Čachtíc. Malé Karpaty po geologickej stránke zaraďujeme medzi jadrové pohoria. Ich jadro je zložené zo starších geologických hornín. Zastúpené sú v nich predovšetkým kryštalické bridlice a žula. Obalené sú druhohornými horninami, ktoré bývajú miestami intenzívne zvrásnené. Obal tvoria sedimentálne horniny druhohorného triasu, tiež jury a spodnej kriedy. Z rozmanitých sedimentov sú to predovšetkým rôzne odrody vápencov, dolomitov , kremeňov , slieňov i pieskovcov. Dnešnú podobu nadobudli Malé Karpaty treťohorným pohybom kôry hlavne v neogéne. Tieto treťohorné zlomy určili terajší reliéf povrchových vrstiev, ktoré nesúhlasia so smerom staršieho pohoria vzniknutého zvrásnením. Novšie zlomy šikmo presekávajú staré vrásnenie, čo sa výrazne prejavuje v oblasti medzi Smolenicami a Kuchyňou.

Patria sem Záruby, Veterlín, Raštún, Geldek, Biela skala a Vysoká, ktoré sú zložené z vápencov majúcich severozápadný sklon.

Smolenický kras

Jadro Smolenického krasu, s rozlohou 7 km2, sa rozprestiera tesne nad obcou a tvorí ho skupina vápencových vŕškov a nikoľkých suchých svahových údolí. Z nich najväčšiu pozornosť si zasluhuje vŕšok Driny (434m), ktorého vrchol tvorí mocne rozrušené vápencové bralo so známym závrtovým komínom, 36 m hlbokým, ktorým sa dostali objavitelia k jaskyni Driny. Kopček tvorí čistý jurský vápenec.Okolo závrtu sú škrapy, na ktorých sa miestami zachováva aj vegetácia. Juhozápadná časť Drín sa zvažuje do Škarbáckej doliny, ktorou preteká kaňonovitým údolím potôčik Škarbák, napájaný viacerými krasovými pramienkami. Z nich najvyššie položeným (296m) je prameň Pod Hortúnom na západnom úpätí masívu Cejtach. Od neho severne jšie je vyhĺbená vo vápencovom teréne asi 6 m dlhá štôlňa, ktorou sa chceli pracovníci jaskyne Driny dostať do spodných častí jaskyne. Celkový povrchovýráz Smolenického krasu s hojným výskytom škrapov, krasových údolí i prameňov, prezrádza jestovanie krasových útvarov aj v podzemí. Charakteristickým znakom Smolenického krasu sú tektonické dislokácie- pukliny, v ktorých následkom chemickej i mechanickej činnosti povrchovej vody vznikla krasová výzdoba. Niekde pukliny ústia na povrch tzv. závrtovými komínmi, z ktorých najznámejší je komín jaskyne Driny. Jeho lievikovitý závrt mal priemer 7 m a hĺbku 4 m. Potom pokračoval úzkym komínom s priemerom 1 m do hĺbky 15 m.

Jaskyňa Driny

Jaskyňa Driny, objavená v roku Pána 1929 Imrichom Vajsáblom a Jánom Baničom za prítomnosti Štefana Baniča a Alojza Vajsábla, je jedinou sprístupnenou jaskyňou v Malých Karpatoch. Nachádza sa v útrobách slienitého vápencového vŕšku Driny (434 m) na juhozápadnom úbočí masívu Cejtacha (483 m). Predstavuje dosiaľ najväčší objavený podzemný labyrint nielen v Smolenickom krase, ale vôbec v Malých Karpatoch. Vchod do jaskyne leží vo výške 398 metrov nad morom. Najbohatšiu výzdobu má Sieň slovenskej speleologickej spoločnosti. Bola objavená v roku Pána 1950. Dno tejto siene vypĺňajú kvapľové jazierka s jaskynnými perlami. V sieni sa nachádza aj najvyšší stalagmit jasyne, Paľmový peň (2,2 m), ktorý už pri menšom údere vydáva zvuk zvona. Vek stalagmitov sa odhaduje na 8-10 tisíc rokov. Väčšia časť kvapľov v jaskyni je ešte živá, ale tento počet pomaly, ale isto klesá. Prejavuje sa to sfarbovaním kvapľov do hnedastej až sivej farby. Priemerná teplota je + 7,5 °C. Vlhkosť závisí od množstva stekajúcej vody a nie je všade rovnaká. Najväčšiu vlhkosť má Beňovského chodba (97%).