Zrnitostné zloženie pôdy

Pevná fáza pôdy sa skladá z elementárnych častíc (zŕn, granúl), rôznej veľkosti (kamene, štrk, piesok, prach, íl, a koloidy), ktoré spolu tvoria polydisperzný systém rôzneho mineralogického aj chemického zloženia. Jednotlivé častice blízkych rozmerov nazývame frakciami, alebo kategóriami zrnitostného zloženia. Množstvo rôznych častíc v pôde sa nachádza nie voľne od seba oddelené, ale vo forme určitých zhlukov (agregáty, hrudky). Spojovaním elementárnych častíc rôznymi tmeliacimi látkami dochádza k vytváraniu pôdnych agregátov. Zrnitostné zloženie pôdy charakterizujeme ako zastúpenie jednotlivých frakcií (piesku, prachu a ílu) v pôdnej vzorke, vyjadrené v hmotnostných percentách.
Klasifikácia pôd podľa zrnitostného zloženia pôdy
Triedenie zemín a pôd podľa zrnitosti patrí medzi najstaršie klasifikačné systémy pôdy. Je založené na stanovení podielu frakcií rôznej veľkosti a posúdenia množstva (% zastúpenia) jednej, alebo viacerých kategórií elementárnych častíc. Takéto triedenie pôd podľa zrnitostného zloženia nám pomáha určiť a vyčleniť pôdny druh ako napr. pôdy piesočnatá, hlinitá, ílovitohlinitá, atď. Okrem zrnitosti má veľký vplyv na vyčleňovanie pôdnych druhov i obsah CaCO3 a humusu.
V poľnohospodárskej praxi sa zaužívalo zjednodušené triedenie pôdy podľa zrnitosti na: ťažké, stredné, ľahké .
Pre presnejšie stanovenie obsahu jednotlivých zrnitostných frakcií sa používajú viaceré laboratórne metódy stanovenia zrnitosti. Najzaužívanejšími metódami sú : preosievanie cez sitá, vyplavovacia a odstreďovacia, sedimentačné metódy (dekantačná, pipetovacia, hustomerná).
Vo svete sa požíva viac klasifikačných systémov. Modernejšiu klasifikáciu možno dosiahnuť podľa tzv. trojuholníkového diagramu. Táto klasifikácia je dnes vo svete najrozšírenejšia. Jedna z jej modifikácií je normatívne zavedená (STN 72 100) a je založená na porovnaní obsahu troch základných frakcií (pieskové zrná 2 – 0,063 mm, prachové častice 0,063 – 0,005 mm, ílovité častice ‹ 0,005 mm).
Charakteristiky zrnitostných frakcií pôdy

Skelet (drvina)
Skelet predstavuje súhrn úlomkov minerálov a hornín väčších ako 2 mm. V rôznorodom zložení skeletu treba venovať pozornosť jeho mineralogickému zloženiu a taktiež i tvaru úlomkov. Ostrohranný, neobrúsený a nezaoblený skelet svedčí o tom, že ide o uloženiny ležiace na mieste vzniku (insitu) alebo transportované len na malú vzdialenosť.

Vysoké zastúpenie skeletu nielen sťažuje spracovanie pôd, ale má nízku sorpčnú schopnosť, retenčnú vodnú kapacitu, a tiež neuvoľňuje skoro žiadne živiny pre rastliny.
Piesok (2 – 0,1 mm)
Piesok pre svoj malý aktívny povrch má nízku schopnosť pútať živiny a vodu. Svojou zrnitosťou vytvára nekapilárne pôdy a spôsobuje vysokú priepustnosť vody a vzduchu v pôde a tým aj jej silné vysušovanie. Zrná piesku pri navlhčení kvapalinou nenapučiavajú. V obsahu piesku je dôležité rozlišovať jeho mineralogické zloženie, od ktorého závisí ďalšie zvetrávanie a uvoľňovanie živín pre rastliny. Mikrobiálna činnosť je vysoká, humus sa rýchlo oxiduje a živiny sa ľahko vyplavujú. Práškový piesok (0,1 – 0,05 mm)
Vyskytuje sa v pôdach v menšom množstve, zriedka nad 10%, len niektoré jemné pieskovce zvetrávaním poskytujú väčší obsah zŕn práškového piesku (20%). Keď sa v pôde nachádza vo väčšom množstve pôsobí na pôdne vlastnosti ako piesok. pri väčšom zastúpení spôsobuje náchylnosť erózii. Prach (0,05 – 0,002 mm)
Má väčší merný povrch ako piesok, a preto priaznivejšie ovplyvňuje viazanie živín aj vody. Umožňuje lepšia prijímanie vody a vzduchu do pôdy a ich lepšie premiestňovanie. Voda dobre zasakuje a udrží sa dlhší čas, ale aj pomerne rýchlo vzlína a do značnej výšky. Zadržanú vodu pomerne ľahko odovzdáva rastlinám. Pôdy s vyšším obsahom prachových častíc (hlinité) majú veľmi priaznivé fyzikálno–chemické a biologické vlastnosti a taktiež dobrý vodný, vzdušný a tepelný režim. Íl (‹ 0,002 mm)
Vyznačuje sa najväčším merným povrchom a zároveň je nositeľom elektrického náboja. Preto na povrchu ílových častíc môžu prebiehať povrchové javy ako sorpcia živín a vody. Okrem toho obmedzuje prevzdušnenie pôdy a príjem i pohyb vody. Za sucha je súdržný, za vlhka lepkavý, pri zmene vlhkosti mení aj svoj objem – napučiava a usádza sa a tiež prejavuje plastičnosť a väzkosť. Pôdy, v ktorých prevládajú ílovité častice, majú veľký merný odpor a ťažko sa obrábajú. Koloidno–disperzné častice (‹ 0,0001 mm - disperzoidy)
Vyskytujú sa vo frakcii koloidného ílu. Zastúpené sú ílovými minerálmi, humusovými kyselinami, sesquioxidmi a koloidnou kyselinou kremičitou. Okrem vonkajšieho povrchu majú aj vnútorný povrch. Vďaka vysokému aktívnemu povrchu sú rozhodujúcimi činiteľmi sorpčnej schopnosti pôdy.