Úvod
Rakúsko a Dánsko – krajiny Európskej Únie, ktoré nevynikajú svojou veľkosťou, či geopolitickým významom. Sú to však krajiny s rozvinutou demokratickou a štátnou sústavou, z ktorých je jedna predstaviteľom modernej formy konštitučnej monarchie a druhá je klasickou parlamentnou republikou. Táto práca má za účel popísať spojitosti a odlišnosti v politickom zriadení týchto dvoch štátov porovnaním ich základných dokumentov - ústav. Rakúsko

Základné údaje
Rakúsko je demokratická republika Jej právo vychádza z ľudu. Tak znie článok 1 Ústavného zákona Spolkovej republiky Rakúsko. Ústava Rakúska bola schválená konštituovaným Národným zhromaždením dňa 1. októbra 1920 a do súčasnosti rozšírená vo viacerých novelách. Dôležitý podiel na vytváraní Ústavy mal, okrem zástupcov politických strán a odborníkov vtedajšej štátnej kancelárie, univerzitný profesor Dr. Hans Kelsen (1881 – 1973). Ústava bola novelizovaná rozhodnutím Národnej rady dňa 7. decembra 1929. S touto novelou boli podstatne rozšírené právomoci spolkového prezidenta.

Rakúsko je spolkovým štátom, ktorý je tvorený samostatnými krajinami:
• Burgenland
• Korutánsko
• Dolné Rakúsko
• Horné Rakúsko
• Salzburg
• Štajersko
• Tirolsko
• Voralberg
• Viedeň

Územie Rakúska zahŕňa územie spolkových krajín a tvorí jednotnú menovú, hospodársku a colnú oblasť. Hlavné mesto a sídlo najvyšších orgánov Spolku je Viedeň.
Všetci občania sú si rovní pred zákonom. Základné právo na narodenie, pohlavie, stav, triedu a vyznanie je zaručené. Nemecký jazyk, neškodiac jazykovým menšinám ktoré majú právo zaručené zákonom, je štátnym jazykom republiky.
Bundesregierung (Spolková vláda)
Spolkovú vládu tvoria spolkový kancelár, vicekancelár a ostatní spolkoví ministri. Vo svojom celku tvoria spolkovú vládu pod predsedníctvom spolkového kancelára. Spolková vláda ako kolektívny orgán vykonáva len niektoré úlohy, ktoré jej výslovne prináležia zo zákona (alebo cez rozhodnutie spolkového prezidenta). Všetky ostatné úlohy sú spracovávané príslušnými rezortnými ministrami alebo rezortnými ministerkami. Zo zákonom daných kompetencií spolkovej vlády je záverečné rozhodnutie o predložených zákonoch najdôležitejšie. Spolková vláda prijíma rozhodnutia jednohlasne. Väčšinové rozhodnutia sa neberú do úvahy.
Spolkový kancelár a na jeho návrh ostatní členovia vlády sú menovaní spolkovým prezidentom. Odvolanie jednotlivých členov vlády nastáva na návrh spolkového kancelára.

Členovia vlády sú pred vstupom do svojich úradov potvrdzovaní spolkovým prezidentom.
Vicekancelár je poverený zastúpením kancelára vo všetkých oblastiach jeho právomoci. Ak je spolkový minister dočasne práceneschopný, potom poveruje spolkový prezident iného ministra alebo štátneho sekretára, ktorý zastupuje práceneschopného ministra. Aktuálne kompetentný minister má oprávnenie preniesť právomoci na iného ministra alebo štátneho sekretára, čo sa týka zúčastnenia sa na rokovaniach Rady Európskej únie a v tomto rámci tiež viesť rokovanie k určeným problematikám a odovzdať hlas.
Výslovné rozhodnutie Národnej rady o nedôvere spolkovej vláde alebo jej jednotlivým členom, znamená pozbavenie úradu (odvolanie) spolkovej vlády alebo príslušného ministra. Národná rada má tiež právo obviniť členov vlády, pred Ústavným súdom, z porušovania zákona. Odsúdenie vedie k strate úradu.
Národná rada a Spolková rada sa schádzajú spolu ako Spolkové zhromaždenie na spoločných verejných zasadnutiach. Ich kompetencie zahŕňajú príležitosti, ktoré sa týkajú spolkového prezidenta - sľub, nariadenie ľudového hlasovania k predčasnému odvolaniu, súhlas k úradnému stíhaniu, vyšetrovanie obvinenia pred Ústavným súdom kvôli porušovaniu Spolkovej Ústavy, a okrem toho je Spolkové zhromaždenie zmocnené k tomu, že môže vysloviť vyhlásenie vojny.
Predsedníctvo v Spolkovom zhromaždení je striedavo vedené prezidentom Národnej rady a predsedajúcim v Spolkovej rade.
Ak Spolkové zhromaždenie predlžuje ľudové hlasovanie s cieľom odvolať spolkového prezidenta, tak to má vykonať (uskutočniť). Úradné stíhanie spolkového prezidenta je povolené len vtedy, ak s tým súhlasilo Spolkové zhromaždenie.

Nationalrat (Národná rada)
Zákonodarstvo štátu vykonáva Národná rada spoločne so Spolkovou radou. Sídlo Národnej rady je hlavné mesto.
Národná rada je volená ľudom na základe rovných, priamych, tajných a osobných volebných práv mužov a žien, ktorí pred 1. januárom roku, v ktorom sa voľby konajú, dosiahli 18. rok života, na princípe voľby podľa pomerného zastúpenia. Územie Spolku je delené podľa priestorovo uzavretých volebných obvodov, ktorých hranice (hranice krajín) sa nesmú deliť. Tieto volebné obvody sú rozdelené v priestorovo uzavretých regionálnych volebných obvodov. Deň volieb musí byť stanovený v nedeľu alebo v iný verejne voľný deň. Voliteľní môžu byť všetci muži a ženy, ktorí v stanovenom dni majú rakúske štátne občianstvo a pred 1. januárom roku volieb dosiahli 19 rokov.
Zákonom stanovené obdobie Národnej rady trvá štyri roky. Spolkový prezident zvolá novozvolenú Národnú radu do 30 dní po voľbách.

Prezident zvoláva Národnú radu v každom roku k pravidelným zasadnutiam, môže tiež zvolať Národnú radu k mimoriadnemu zasadnutiu. Spolkový prezident môže rozpustiť Národnú radu, avšak môže tak urobiť len raz z rovnakého dôvodu (príčiny). Zasadnutia Národnej rady sú verejné
Bundesversammlung (Spolková rada)
Zákonodarstvo Spolku vykonáva Národná rada spoločne so Spolkovou radou. V Spolkovej rade sú zastúpené jednotlivé krajiny vo vzťahu k počtu občanov v krajine.
Krajina s najvyšším počtom občanov vysiela 12 členov, každá ďalšia krajina toľko členov, koľko zodpovedá vzťahu k počtu občanov a zároveň pomerne zodpovedá počtu občanov krajiny s najvyšším počtom občanov. Každej krajine prislúcha zastúpenie najmenej 3 zástupcov. Počet, ktorý vychádza z každej krajiny, čo sa týka vysielaných členov Spolkovej rady, je určovaný spolkovým prezidentom po každom všeobecnom sčítaní ľudu.

Členovia Spolkovej rady sú volení krajinským parlamentom na dobu ich zákonom stanoveného obdobia, na základe princípu volieb podľa pomerného zastúpenia. Najmenej jeden mandát musí pripadnúť strane, ktorá disponuje v krajinskom parlamente druhým najvyšším počtom sediacich. Členovia Spolkovej rady nemusia rešpektovať krajinský parlament, ktorý ich vyslal, avšak musia byť voliteľný do tohto parlamentu.
V predsedníctve Spolkovej rady sa menia krajiny polročne podľa abecedného poradia. Ako predsedajúci pôsobí ten, ktorý bol prvý vyslaný ako zástupca predsedajúcej krajiny. Predsedajúci nesie titul Prezident Spolkovej rady. Spolková rada sa zvolá predsedajúcim na schôdzi Národnej rady.
Krajinskí vodcovia sú oprávnení zúčastňovať sa na všetkých rokovaniach Spolkovej rady. Zasadnutia Spolkovej rady sú verejné.
Bundespräsident (spolkový prezident)
Spolkový prezident patrí tak ako aj spolkoví ministri a štátni sekretári ako aj členovia krajinských vlád k najvyšším orgánom výkonnej moci. Spolkový prezident je volený na základe rovného, priameho, tajného a slobodného volebného práva. Ak je len jeden kandidát na tento post, prebiehajú voľby vo forme hlasovania. Zvolený je ten, kto získa viac ako polovicu všetkých platných hlasov. Ak nikto nezíska takúto väčšinu hlasov, uskutoční sa druhé kolo volieb, pri ktorom proti sebe stoja dvaja najsilnejší kandidáti z prvého kola. Prezidentský úrad trvá šesť rokov. Znovuzvolenie na ďalšie funkčné obdobie je prípustné len raz. Spolkový prezident nesmie počas svojho funkčného obdobia patriť do žiadneho zastupiteľského telesa ani vykonávať žiadne iné zamestnanie. Úradné stíhanie prezidenta je prípustné len so súhlasom spolkového zhromaždenia.

Ak je prezident neschopný vykonávať svoj úrad prechádzajú všetky jeho funkcie najprv na spolkového kancelára. Ak jeho neschopnosť vykonávať úrad trvá dlhšie ako 20 dní, vykonávajú jeho funkcie ako kolégium prezident, druhý prezident a tretí prezident Národnej rady. Toto kolégium rozhoduje na základe väčšiny hlasov. Predsedom tohto kolégia ako aj zástupcom na verejnosti je prezident Národnej rady.
Bundeskanzler (kancelár)
Spolkový kancelár je predsedom spolkovej vlády. Nie je však nemeckým typom kancelára. Vedie rokovania vlády ako „primus inter pares“ (prvý medzi rovnými), nedisponuje právom príkazu voči ostatným členom vlády. Spolkový kancelár a na jeho návrh zvolení ostatní členovia spolkovej vlády sú menovaní a odvolávaní spolkovým prezidentom. Ani spolkový kancelár ani ostatní členovia spolkovej vlády nemusia byť schválení parlamentom. Parlament môže ale jednotlivým členom spolkovej vlády alebo vláde ako celku vysloviť nedôveru. Potom musí vláda alebo dotyčný minister odstúpiť.
Vicekancelár je poverený zastupovaním kancelára v celom rozsahu jeho pôsobnosti. Ak sú kancelár a vicekancelár súčasne neschopný vykonávať úrad, poverí spolkový prezident člena vlády zastupovaním kancelára.
Spolkový kancelár preberá od spolkového prezidenta na podpis schválené spolkové zákony.
Ak je spolkový prezident neschopný vykonávať úrad prechádzajú jeho funkcie na dobu 20 dní na spolkového kancelára.
Bundesministerien (Spolkové ministerstvá)
Spolkové ministerstvá sú najvyššou organizačnou zložkou riadenia špecifických rezortov Rakúska, ich úlohou je pripravovať legislatívne a iné predpisy pre potreby celoštátne, prípadne ako odporúčania pre krajinské ministerstvá. V súčasnosti sú vytvorené tieto ministerstvá:
 Ministerstvo služieb a športu
 Ministerstvo sociálnych vecí, rodiny a ochrany spotrebiteľov
 Ministerstvo zahraničných vecí
 Ministerstvo školstva, vedy a kultúry
 Ministerstvo financií
 Ministerstvo vnútra
 Ministerstvo národnej obrany
 Ministerstvo spravodlivosti
 Ministerstvo pôdohospodárstva, vodohospodárstva a životného prostredia
 Ministerstvo dopravy, rozvoja a technológií
 Ministerstvo hospodárstva a dopravy
 Ministerstvo pre zdravotníctvo a menšiny

Politické strany
Zákon o stranách z 2. júla 1975 hovorí: Existencia a rozmanitosť politických strán sú základnou súčasťou demokratického usporiadania Rakúskej republiky. Zakladanie politických strán je slobodné, pokiaľ Spolkový Ústavný zákon nestanoví niečo iné.

Ich činnosť nesmie byť podrobená obmedzeniu ani cez zvláštne úradné predpisy.
Na území Rakúska pôsobí viacero strán s celokrajinnou účasťou, podstatne väčšie množstvo je však strán s regionálnou pôsobnosťou. Najdôležitejšími stranami sú už tradične štyri parlamentné strany ÖVP (Rakúska ľudová strana), SPÖ (Sociálno-demokratická strana Rakúska), FPÖ (Rakúska strana slobodných) a Grüne (Zelení). Strany s menšou podporou, ktoré sa v posledných voľbách nedostali do Národnej rady sú z väčšej miery odšiepeneckými skupinami parlamentných strán - LIF (Liberálne fórum), CWG (Kresťanské združenie), KPÖ (Komunistická strana Rakúska), FDP (Nezávislá demokratická strana)

Iné
Rakúsko má 4 hlasy v Rade ministrov, 1 komisára (Franz Fischler, komisár pre poľnohospodárstvo a rybolov), 21 miest v Európskom parlamente a 1 sudcu Európskom súdnom dvore.

Dánsko

Základné údaje
Dánsko a všetky jeho územia (myslí sa tým najmä oblasť Grónska) je dedičnou parlamentnou monarchiou založenou na písanej ústave. Táto pochádza z júna 1953, odvtedy nebola výrazne menená. Podľa nej je formou vlády obmedzená monarchia následníckej formy, kde možnosti stať sa následníkom trónu upravuje ústave rovnocenný Zákon o nástupníctve trónu z marca 1953. Zákonodarná funkcia prináleží panovníkovi a ľudovému snemu (Folketing). Exekutíva spočíva na panovníkovi samotnom a jurisdikcia je v rukách súdnych dvorov. Politická moc panovníka bola obmedzená ústavou z roku 1849. V 1. kapitole Ústavy sa uvádza, že jediným štátom podporovaným náboženstvom je Evanjelicko-luteránske. Štátnym jazykom je Dánčina, zaručené sú všetky moderné demokratické práva. Ústava
Pozostáva z 11 kapitol a 89 paragrafov. Kapitoly zahŕňajú základné charakteristiky štátneho zriadenia, organizácie a chodu štátu, právomoci panovníka, vlády a Folketingu. K ústave patrí aj Zákon o následníctve trónu, ktorý má 7 paragrafov a nahrádza články 28 až 38 Kráľovského zákona z roku 1660. Špecifiká uvedené v ústave konkretizujú zákony a nariadenia. Kapitoly Ústavy dánskeho kráľovstva zahŕňajú:
 1.kapitola – základné ustanovenia
 2.kapitola – funkcia a pozícia kráľa
 3.kapitola – exekutíva
 4.kapitola – funkcia Folketingu a voľby
 5.kapitola – organizácia a zasadania Folketingu
 6.kapitola – Štátny súdny dvor
 7.kapitola – náboženstvo a jeho pozícia
 8.kapitola – osobné slobody občanov
 9.kapitola – volebné právo do samospráv a ich funkcia
 10.kapitola – podmienky zmeny ústavy
 11.kapitola – záverečné ustanovenia, platnosť ústavy

Panovník
Funkcia panovníka je v dánskej ústave vymedzená najmä v druhej kapitole.

Kráľom sa môže podľa predpisov sať človek, ktorý spĺňa nasledovné kritériá:
 je svojprávny a dosiahol vek 18 rokov
 musí byť evanjelického vierovyznania
 spĺňa ďalšie požiadavky určené Zákonom o následnictve trónu
Keďže je funkcia monarchu veľmi dôležitá, je určený aj samotný postup korunovácie a nástupu kráľa do úradu. Funkcia kráľa sa zvyčajne dedí, pri prípadnom vymretí rodu Folketing zvolí kráľa nového, ktorý však musí spĺňať všetky požiadavky. Kráľ v reálnom politickom živote zastáva funkciu predsedu vlády, respektíve vymenúva predsedu vlády a ostatných ministrov. Jeho právomoci zodpovedajú právomociam tzv. silného prezidenta, čiže okrem reprezentatívnej úlohy plní aj úlohy v exekutíve, či v národnej bezpečnosti. Sme predkladať zákony, respektíve ich zamietnuť a vrátiť na prerokovanie. Smie udeľovať amnestiu, odsúdení, ktorí predtým vykonávali politickú funkciu smú byť amnestovaní len so súhlasom Folketingu. Od roku 1972 vykonáva funkciu monarchu kráľovná Markéta II.
Exekutíva
Ministri, dosadení kráľom, sú podriadení Folketingu. Tento im môže vysloviť nedôveru a odporučiť monarchovi aby boli odvolaní. Ministri tvoria tzv. Štátnu radu, ktorej predsedajúcim je kráľ. Jej náplňou je predkladanie zákonov, ich prerokovávanie a hlasovanie o postupoch voči zahraničiu. Reprezentantom Štátnej rady je kráľ, čo sa týka aj zahraničia. Vláda spolupracuje s Folketingom prostredníctvom špeciálneho výboru, ktorý plní funkciu sprostredkovateľa. Vládu tvorí 17 ministrov a premiér.

Folketing (Ľudový snem)
Je zákonodarným orgánom, ktorý sa vytvára na základe výsledkov volieb. Pozostáva zo 179 členov. Z tohto počtu patria po 2 miesta zástupcom Faerských ostrovov a Grónska. K odsúhlaseniu zákonov je potrebných 5/6 hlasov členov Folketingu. Ak však zákon nemá takú podporu, môže za istých okolností vstúpiť do platnosti a to vtedy, ak s tým súhlasí kráľ a Štátna rada. Poslancom Folketingu sa môže stať každý, kto:
 má dánske štátne občianstvo
 má trvalý pobyt na území Dánska
 dosiahol zákonom určený vek 18 rokov a je na prácu duševne a fyzicky spôsobilý
Poslancom sa nesmie stať človek trestaný za prečin, ktorý by dehonestoval meno ľudového zástupcu. Voľby do Folketingu sú všeobecné, priame a tajné. Volí sa na základe pomerného volebného systému, ktorý však zahŕňa aj isté prvky väčšinového volebného systému. Dĺžka trvania mandátu poslanca Folketingu sú 4 roky, môže byť opakovane zvolený do funkcie. V kompetencii kráľa je možnosť kedykoľvek vypísať voľby predčasné, čí je až do zostavenia nového snemu obmedzená funkčnosť smenu a jej úlohy preberá kráľ a Spolková rada. Hlavou Folketingu je predseda a dvaja podpredsedovia. Pre všetkých členov Folketingu platí obmedzená imunita, o ich súdení rozhoduje snem.

Toto neplatí, ak bol poslanec prichytený priamo pri trestnom čine, vtedy je súdený aj bez súhlasu snemu. Folketing je uznášaniaschopný len vtedy ak je prítomná aspoň polovica poslancov. Politická strana má zastúpenie vo Folketingu len vtedy, ak prekoná hranicu 2%. Jurisdikcia
Štátny súdny dvor pozostáva z 15 služobne najstarších členov najvyššieho súdneho dvora ako aj z dvoch členov Folketingu. Do funkcie sú dosadení na 6 rokov. Predseda a podpredseda sú volení priamo všetkými členmi. K pôsobnosti súdu patria všetky kauzy spojené so zákonmi, poslancami, ministrami, atď. je akousi obdobou Ústavného súdu v SR, má však právomoci súdiť ministrov a poslancov Folketingu.

Politické strany
Politická scéna v Dánsku je relatívne pestrá. Po posledných parlamentných voľbách (20.november 2001) sa do Folketingu dostalo 8 politických strán. Víťaz (strana Venestre) vytvorila spolu s kozervatívcami menšinovú vládu, keď nahradili dlhotrvajúcu hegemóniu Sociálno-demokratickej strany Dánska (SDFD). K vláde ešte inklinuje Dánska národná strana (DFP). Ostatné strany tvoria v podstate len akýsi dodatok – Socialistická národná strana (SF) a Sociálni liberáli (RV), Červeno-zelení (Einheitsliste) a kresťanský demokrati (KF).

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Porovnanie štátneho aparátu Dánska a Rakúska