Individualizácia nerovností v postindustriálnej spoločnosti

„Za hybnú silu v triednej spoločnosti možno obecne vyjadriť výrokom „mám hlad“. Mechanizmus, uvádzajúci do pohybu rizikovú spoločnosť, možno zhrnúť do konštatovania „mám obavy“. Spoločne zdieľané potreby boli zamenené spoločne zdieľanou úzkosťou.“
(Ulrich Beck: Risk Society, Towards a Nex Modernity, Sage, London 1992, str. 49)

Pre súčasnú spoločnosť priemyselne rozvinutých krajín je charakteristické, že sa v nich sociálne formy priemyselnej spoločnosti – triedy, stratifikácie, rodina a status odvodený od pohlavia – zvolnili, a došlo tak k individualizácii osudu človeka. Jedinci sa vymaňujú zo sociálnych foriem priemyselnej spoločnosti (triedy, rodiny, statusu daného pohlavím), rovnako ako sa v procese reformácie vymaňovali spod vplyvu cirkvi. Musia sa dnes spoliehať sami na seba, plánovať a prežívať svoj život so všetkými jeho rizikami, príležitosťami a rozpormi bez opory širších sociálnych skupín. Nie trieda, sociálna kategória či skupina, ale jedinec sám sa stáva reprodukčnou jednotkou sociálneho bytia. Čo sa týka spoločenského postavenia, životnej úrovne a s nimi spojeného životného štýlu, znamená to skôr ich individuálnu diferenciáciu ako diferenciáciu založenú na príslušnosti k sociálnym vrstvám a skupinám (diferenciami medzi týmito vrstvami a skupinami).

Typy nerovností

Podľa Bergera je potrebné zaujímať sa o konkrétnu nerovnosť, nie o abstraktnú nerovnosť. Ide predovšetkým o príjmovú nerovnosť, nerovnosť bohatstva, nerovnosť v schopnostiach a nerovnosť na trhu práce, nerovnosť vo vzdelaní a v prístupe k vzdelaniu, nerovnosť statusovú – o symbolické vyjadrenie nerovnosti, nerovnosť v privilégiách a sile zdieľaných sociálnych sietí a o nerovnosť v rozdelení vplyvu a moci.

Príjmová nerovnosť, nerovnosť bohatstva

Najviditeľnejšími formami nerovnosti sú nerovnosť bohatstva a príjmu. Príjmom rozumieme peňažnú čiastku, ktorú jedinec získava s určitou periodicitou za nejaké svoje aktivity, dnes obvykle realizované na trhu práce alebo v nejakej súvislosti s týmto trhom práce. Môže to byť mzda, ale aj renta, podiel na zisku, dividenda či iné platby (aj dávky sociálnej podpory či dávky sociálnej pomoci). Majetok je potom suma všetkých materiálnych hodnôt, ku ktorým má jedinec vlastnícke právo.

Nerovnosťou v príjmoch sú dané sociálnou pozíciou, ale môžu sa javiť aj ako nerovnosti dané etnickou príslušnosťou, pohlavím, vekom a profesiou. V týchto ohľadoch môžu byť dôsledkom diskriminácie.

Či už priamej (nižšia mzda za rovnakú prácu) či nepriamej (sekundárny trh – nižšia mzda, zamestnanie je tu menej isté, práca nekvalifikovaná a nezaujímavá, bez možnosti postupu). Príjmy sa môžu diferencovať aj v závislosti na regióne, na type a veľkosti sídla (vyšší v hlavnom meste a nižší v malých sídlach). Nerovnosť v príjmoch môže byť daná taktiež veľkosťou rodín a počtom osôb s vlastným príjmom v rodine. Svoju rolu hrá aj forma príjmu a jeho stabilita. Príjem jedinca aj rodiny sa môže meniť v čase v závislosti na ekonomickom cykle, životnom cykle (štádiu rodiny), pohybe cien a inflácii, zmenách veľkosti rodiny a pod. Rovnako tak na ňu môžu pôsobiť incidenty ako nemoc, rozvod, zmena pracovného miesta či jeho strata v nezamestnanosti, strata na burze ap.

Časť populácie sa presúva medzi príjmovými kategóriami, a to formou pohybu jedincov aj pohybom profesných či iných skupín. Analogicky je to aj s chudobou. Jedinci aj rodiny sa stávajú chudobnými a bohatými, respektíve chudobnými a bohatými zostávajú, na základe stability a zmien svojich príjmov. Môžu sa však stať chudobnými aj pri stabilných príjmoch, keď sa celkovo v spoločnosti zvýšia príjmy alebo výdavky. Analogický vplyv na počet chudobných a nechudobných majú aj úpravy, ktoré sa týkajú hranice chudoby.

Nerovnosť bohatstva je pre koncept chudoby rovnako významné, keď nie významnejšie, ako nerovnosť v príjmoch. Bohatstvo vzniká akumuláciou príjmu všetkého druhu alebo dedičstva (príjem vzniká dedičstvom len vo výnimočných prípadoch) a môže mať rôzne formy. Môžu to byť: peňažný kapitál, úspory, hmotný majetok, poistky, tovar rôzneho typu, patentové práva, autorské práva. Sociálny status, prestíž a moc, ktoré sú s bohatstvom spojené, často závisia na spôsobe, akým bolo vytvorené. Tak ako sú nerovnomerne rozložené príjmy, je nerovnomerne rozložené aj bohatstvo. A to nielen kvantitatívne ale aj kvalitatívne. Majetok menej bohatých má väčšinou aj menej výhodný charakter. Ide o domy (väčšinou nevhodné pre hypotéky, alebo naopak hypotékami silne zaťažené), automobily (kúpené na splátky či z druhej ruky) a bežný konzumný tovar (práčky, televízory). Väčšinou takýto majetok nemá charakter kapitálu a nie je preto schopný generovať nové príjmy a nové bohatstvo.

Nerovnosť v spotrebe a životnom štýle

Príjmy a majetok môžu byť investované do životného štandardu. Užívanie bohatstva (príjmu) je spojené najmä zo sociálnou, ekonomickou a politickou mocou a vplyvom, ale tiež so životnou úrovňou a životným štýlom.

To súvisí do značnej miery s rozhodnutím vlastníkov bohatstva (príjemcov príjmov), ako ich užiť (uložiť ich, požičať ich, umiestniť ich na kapitálovom trhu, konzumovať ich ap.). Nerovnosť v príjmoch a vo vlastníctve ide ruka v ruke s nerovnosťou v spotrebe, aj keď len časť príjmov (bohatstva) je priamo konzumovaná. Nerovnosť v spotrebe spočíva v sťaženom prístupe chudobných k statkom a službám, ale aj v tom, že pre najchudobnejšie vrstvy sú niektoré služby alebo statky celkom nedostupné.

Vysoký príjem umožňuje v konzumnej spoločnosti väčšiu voľnosť rozhodovania sa v mnohých životných situáciách, začínajúc voľbou bývania a končiac rozhodovaním sa o potrete. Handicap, ktorý majú osoby s malým príjmom, sa prehlbuje ich viazanosťou na verejnú dopravu, čo je zjavné hlavne v krajinách, kde je schopnosť mobility podmienkou získania dobrého zamestnania či dokonca získania zamestnania ako takého. Nerovnosť v spotrebe sa netýka len hmotných statkov, ale analogicky sa týka aj spotreby statkov nehmotných (zdravotná starostlivosť, rekreácia, vzdelávania).

Nerovnosť v schopnostiach, vzdelaní a v prístupe k vzdelaniu (teória ľudského a kultúrneho kapitálu a sociolingvistika)

Nerovnosť príjmov, bohatstva a moci (bezmoci) ako komplexnej nerovnosti sú v dnešných priemyselne rozvinutých spoločnostiach chápané ako nerovnosť „par excellence“. S ňou spojená nerovnosť na úrovni a obsahu spotreby statkov a služieb (životnej úrovne a životného štýlu), ktorá je z hľadiska určenia chudoby podstatná, má však aj ďalšie determinanty. Jedným z významných aspektov sociálnej nerovnosti je nerovnosť vo vzdelaní. Preto je často vzdelávanie úzko chápané ako prostriedok zrovnoprávnenia. Univerzálne vzdelanie je považované za významný nástroj spoločenského vzostupu, redukujúce nerovnosť rozdelenia bohatstva a moci, lebo poskytuje mladým ľuďom zručnosti, schopnosti a znalosti potrebné k tomu, aby v spoločenských štruktúrach zaujali hodnotnú pozíciu. Existujú však aj názory, ktoré vidia vo vzdelávacom systéme väčšiny európskych a amerických krajín práve nástroj reprodukcie nerovností. Podľa niektorých autorov je moderný vzdelávací systém odpoveďou na ekonomické potreby priemyslového kapitálu. Školy poskytujú vzdelanie a zručnosti potrebné pre priemysel a rovnako tak vštepujú svojim žiakom rešpekt k autorite a disciplínu, ktoré z nich urobia použiteľnú pracovnú silu. Reprodukujú tak v deťoch pocit spoločenskej bezmocnosti a legalizujú nerovnosť.
Toto poslanie školy ja aj obsahom konceptu skrytého curricul škôl (je to odovzdávanie určitých noriem ani nie tak prostredníctvom obsahu výučby, ako skôr formou jej organizácie), s ktorým prišiel v 70.

rokoch Illich. Spočíva v tendencii rozvíjať u žiakov nekritickú akceptáciu existujúceho sociálneho poriadku. Sugeruje deťom, že majú v živote „poznať svoje miesto“ a neprekročiť jeho hranice.

Nerovnosť vzdelania a obecnejšie kultúrneho kapitálu sa však zakladá predovšetkým v rodinách – a to nielen neschopnosťou chudobných rodín posielať svoje deti na kvalitné a teda drahé školy. Nielen ich neschopnosťou poskytnúť svojim deťom poznatkové zázemie a kultúrny kapitál (knižnice, odoberanú tlač, návštevy kultúrnych akcií, ale aj možnosť poradiť deťom s učivom ap.).

Nerovnosť na trhu práce: teória ľudského kapitálu a teória sociálneho kapitálu

Nerovnosť na trhu plynie predovšetkým z rozdielneho vlastníctva. Z marxistického hľadiska je to nerovnosť plynúca zo skutočnosti, že menšina vlastní výrobné prostriedky a väčšina len svoju pracovnú silu. V dôsledku toho je nútená vlastníkom výrobných prostriedkov túto svoju pracovnú silu predávať. Tí si privlastňujú vyrobenú nadhodnotu, t.j. produkciu vyrobenou nad hodnotu pracovnej sily (ktorú dostávajú pracovníci vo forme mzdy, aby bola zaistená reprodukcia ich pracovnej sily a reprodukcia ich rodín).

Nerovné postavenie osôb na trhu práce potom plynie z ich použiteľnosti v produkcii. Je to ľudský kapitál, ktorého veľkosť zaraďuje jedinca na trhu práce do výhodnej či nevýhodnej pozície a predestinuje ho k väčšiemu či menšiemu príjmu a k väčšej či menšej istote zamestnania a tým aj k ďalším veciam, ktoré sú s výškou príjmu a istotou zamestnania spojené. Ľudský kapitál je spájaný predovšetkým so vzdelaním.

Nerovnosť je tiež často spojená s diskrimináciou na trhu práce, ale aj s diskrimináciou všeobecne. Táto diskriminácia sa môže týkať etnických skupín, žien, starých ľudí, nekvalifikovaných osôb a pod. Nerovnosť môže byť daná ako priamou diskrimináciou týchto osôb – odmietaním zamestnať osoby určitých charakteristík, ich nižšími mzdami, snahou brániť im v prístupe na školy, obmedziť ich možnosti čerpať úvery a pod., tak aj diskrimináciou nepriamou – prostredníctvom kultúrneho vylúčenia alebo v jemnejšej forme ignorovaním ich kultúrnych handicapov a neochotou pomôcť im tieto handicapy vyrovnať.

Nerovnosť životných podmienok a ich riziká

Horizontálna stratifikácia viedla ku koncentrácii chudobných na určité územie, k zrúteniu či aspoň poklesu kvality infraštruktúry týchto území a k pokračujúcemu chátraniu týchto území.

Trh s pozemkami a bytmi tlačil chudobných do nevýhodných lokalít s často devastovaným životným (prírodným aj sociálnym) prostredím. Sídla a obytné zóny miest osídlené obyvateľstvom s nízkymi príjmami sú obvykle blízko centier priemyselnej produkcie a sú permanentne atakované znečisťovaním ovzdušia, vody či pôdy, špinou a možnými únikmi priemyselných škodlivín. Súčasne sú tu ľudia ohrozovaní aj sociálnymi rizikami, ako sú vyššia pravdepodobnosť straty zamestnania a menšia šanca ju získať či pokles zárobkov, kriminalita a pod. Nejde len o koncentráciu chudobných v oblastiach s horšími životnými podmienkami a zvýšeným rizikom. Nielen ľudia, ale aj oblasti, v ktorých sídlia, môžu byť klasifikované ako bohaté či chudobné. Je to otázka prostriedkov, ktoré sú v nich k dispozícii pre ich rozvoj (kvalita pracovnej sily, výška vybraných daní, kvalita infraštruktúry, horšia sociálna vybavenosť, neexistencia siete hromadnej dopravy či jej kolaps). Vo vnútri regiónu aj vo vnútri jednotlivých miest tak existujú deprimované oblasti osídlené deprimovaným obyvateľstvom. Nerovnosť a chudoba

Chudoba je veľmi často spojovaná s nerovnosťou. Výrobné a distribučné mechanizmy v tržnej ekonomike (nízka produktivita práce, nerovný prístup k materiálnym zdrojom, nerovný podiel na distribúcii výsledkov) produkujú nielen bohatstvo, ale aj chudobu – krajný výraz sociálnych nerovností (bipolarita bohatstva a chudoby). Aj keď sú však obidva fenomény vzájomne späté, ide o súvislosť a nie o totožnosť. Chudobu možno chápať ako výraz extrémnej nerovnosti. V súčasnom svete sa nerovnosť aj chudoba stále generujú a roztržka medzi bohatstvom a chudobou narastá ako v globálnom (chudobné a bohaté štáty), tak aj v národnom merítku (chudobní a bohatí občania).

Niektorí autori (Alcock, 1993) považujú za najdôležitejší rozdiel medzi oboma pojmami to, že nerovnosť je deskriptivný pojem (stav, ktorého akceptovateľnosť je vecou mienky), zatiaľ čo chudoba je pojem zaťažený hodnotením. Chudoba sa vzťahuje na sociálny a triedny status. Nepredstavuje však len extrémnu triednu a statusovú nerovnosť určitej skupiny obyvateľstva, ale aj nerovnosť spoločnosťou neakceptovateľnú. Aj keď je treba poznamenať, že to čo je považované za hranicu akceptovateľnosti, môže byť v rôznych spoločnostiach rozdielne a aj v rámci jednej spoločnosti sa môže v historickom čase meniť. Idea rovnosti dominovala v strednej (prostredníctvom reálneho socializmu) a čiastočne západnej (prostredníctvom ľavicových hnutí) Európe až do 70. rokov.

Vo východnej polovici Európy našla výraz v totalitných rovnostárskych štátoch, ktoré svojich obyvateľov kontrolovali prostredníctvom ich nivelizovaného zamestnaneckého statusu. Vo väčšine z nich bola len malá možnosť sa z dosahu tejto sociálnej kontroly vymaniť (napríklad v bývalom socialistickom Československu boli de facto všetci zamestnancami štátu). V západnej polovici Európy sa symbolom snahy o rovnosť stal sociálny štát. Aspoň v tom zmysle, že mal tlmiť veľké nerovnosti a podržať väčšinu populácie nad hranicou chudoby.