Kto sa chcel dostať do Tasmánie, nepotreboval k tomu loď.

Prístavy, ktoré dnes poznáme, ležali ďaleko od pobrežia. Napr. cesta z Darwinu by trvala možno aj týždeň. Do Tasmánie sa pôvodný obyvateľ mohol z dnešnej pevniny dostať pešo, aj keď musel prebrodiť niekoľko riek. Mohlo ísť aj na dnešnú Novú Guineu, ktorá bola súčasťou Austrálie.

Keď sa prví Austrálčania dostali ďaleko na juhovýchod a k najväčším vrchom kontinentu, ktorý príliš vysoké hory nemá, videli na jej vrchných svahoch i v lete sneh. V strednej Austráli boli noci chladné a v lete nebolo tak teplo. Jazerá strednej Austrálie boli omnoho lákavejšie, lebo mali sladkú vodu a ich ryby, mušle, vodní vtáci a rastliny poskytovali potravu mnohým ľudom.

Asi pred 30 000 rokmi, keď sem dorazili po súši prví Austrálčania, boli v Tasmánii dokonca ľadovce. Tasmánskym polostrovom vtedy končil všetok obydlený svet. Tunajší obyvatelia žili najjužnejšie zo všetkých ľudí sveta, pretože chladnejšie oblasti Južnej Ameriky a dokonca i teplejšie časti neboli osídlené. Osídlený nebol v tej dobe ani Nový Zéland.

O ich živote pred dvesto rokmi toho dnes vieme oveľa viac než o ich živote pred 10 000 rokmi, ale mnoho z ich zvykov sa zachovali.Austrálčania boli ľudia kočovní, i keď sa kraj od kraja líši, ako ďaleko a často sa vydávali na cestu. V celej Austrálii nežila za ich časov zrejme jediná skupina ľudí, ktorá by sa zdržovala dlhšie než pol roka na jednom mieste. Austrálčania si obyčajne neuskladňovali potravu, ale aspoň nie vo veľkom množstve, nechovali zvieratá a nepestovali rastliny. Putovali naľahko a nosili so sebou iba málo majetku. Vedeli si splietať dômyselné siete a vaky, ale keď sťahovali tábor, nosili so sebou obyčajne iba veľmi málo veci. Malé deti prenášali často na chrbte a vo vakoch vyrobených z klokanej kože. V chladnejších krajinách si dokázali obratne ušiť kožuch z desiatky koží vačíc. Žili veľmi prostým spôsobom, ale vlastnili jeden silný nástroj-oheň. Keď sťahovali tábor, brali si so sebou obvykle horiaci alebo tlejúci kus dreva,aby nemuseli znovu zakladať oheň trením kúskov dreva alebo kameňa. Oheň využívali takmer ku všetkému. V zime sa zohrievali tým, že spali medzi malými ohníkmi, a v lete zaháňali dymom z ohňa komáre. V rovinatých oblastiach obratne využívali dym k tomu, že ním dávali vzdialeným priateľom znamenia, kde sa presne dostali. Taktiež zapaľovali ohne, aby nadháňali zver k čakajúcim lovcom. V horúcom popole z ohňa si pripravovali mäso, ryby a tiež niektoré rastliny.

V príslušných ročných obdobiach zapaľovali krovie a suchú trávu, aby sa im ľahšie putovalo krajom alebo aby po dažďoch mohla ľahšie vyrásť nová tráva. V niektorých krajoch úplne zmenili trvalým vypaľovaním rastlinstvo. A je dosť pravdepodobné, že mnohé z trávnatých oblastí tak vznikli ich zásluhou.

Najprepychovejším obydlím boli pre nich prosté chatrče. Pri jazere Condah na zvlnených pláňach západnej Viktórie stáli zhluky kamenných chatrčí s jednou miestnosťou, so stenami asi meter vysokými, so strechami z rákosia, s dvernými otvormi, ale bez dverí. V takých chatrčiach sa ľudia museli ustavične krčiť. V suchom vnútrozemí spávali pôvodní obyvatelia obvykle pod šírym nebom za nízkou kôpkou chrastia alebo olistených konárov, ktoré ich chránili pred zimným vetrom.