V zime roku 1851 bol objavený reťazec bohatých nálezísk vzdialených len pár dní cesty od Melbourne. V nasledujúcich rokoch sa začalo vo veľkom ťažiť množstvo zlata. Vo Viktórii a Kalifornii sa ťažilo toľko zlata, že londýnski bankári predpovedali veľký vzrast cien na celom svete. Mali pravdu - došlo k najväčšej inflácii, akú svet zažil za sto rokov od konca napoleonských vojen. Väčšina nálezísk ležala mnoho kilometrov od najbližšieho prístavu. Preto sa muselo postaviť mnoho príbytkov, hostincov a potraviny sa museli dovážať koňmi. V prvých rokoch zlatej horúčky získalo mnoho ľudí malé bohatstvo. Vo Viktórii bolo zlato nalezené na trávnatých ovčích pastvinách, v lesoch a horských údoliach. Niekedy sa nahrnulo k miestu nálezu aj 30 000 ľudí, ktorí si postavili osady a chatrče.Spočiatku tu deväť mužov z desiatich kopalo zlato, ale behom času bolo omnoho viac pomocníkov ako samotných zlatokopov. Viktória stačila vyrobiť len zlomok tovaru, ktorý si bohatí zlatokopovia žiadali. Múka sa dovážala z Chile. Pivo, pálenka, vysoké topánky, klobúky a sladkosti z Anglicka.

Z Bostonu priplávavali lode naložené ľadom, ktorý sa rozvádzal v Melbourne do jednotlivých hostincov. Z nových nálezísk zatiaľ plynulo ďalšie a ďalšie zlato a priemerný príjem v Melbourne bol pravdepodobne najväčší zo všetkých. Melbourne sa stalo po prvýkrát najväčším mestom Austrálie. Do Austrálie priplávalo mnoho lodí z Anglicka, ale aj z Číny. Číňania žili osamostatnene od ostatných ľudí a keď v roku 1858 tvorili asi 10 percent obyvateľov Austrálie, mnohí si mysleli, že vlnu prisťahovalectva už nikto nezastaví. Viktória zaviedla daň pre Číňanov, ktorí prichádzali do Austrálie. Zlatá horúčka sa rýchlo rozšírila po okraji kontinentu a v Queenslande došlo k prvému vzrušujúcemu nálezu zlata v roku 1867 v Gympie. To už zavádzali daň pre Číňanov jedna kolónia po druhej a najďalej v tomto smere došla Západná Austrália, keď v roku 1886 Číňania mali zakázané pracovať na náleziskách. Počet obyvateľov v roku 1850 bol 405 000 ľudí, do roku 1858 sa rozrástol na jeden milión. Zmeny, ktoré by prebiehali desiatky rokov, teraz prebehli za desať rokov. Produkcia vlny sa vzpamätala až v roku 1870, keď sa mohla vyrovnať zlatu. Austrália sa rozhodla pre výstavbu železníc, no vyšlo ju to veľmi draho. Prvé vlaky potrebovali na cestu zo Sydney do Lithgowa, vzdialeného necelých 160 kilometrov, šesť hodín. Viktória bola hrdá na železnicu s rozpätím koľají širšími než v Európe. V rokoch 1871 až 1891 sa dĺžka tratí zväčšila deväťkrát.

Nakoľko mala Austrália málo obyvateľov, budovala železnicu najobdivuhodnejšie zo všetkých krajín. Na dlhých cestách mával často vlak meškanie a muselo sa mnohokrát prestupovať. Najhoršie však bolo ak cestujúci museli prestupovať kvôli tomu, že jednotlivé štáty mali rozdielne rozpätie koľají. Najrušnejšia bola stanica v Albury na južnej hranici Nového Južného Walesu a Wallengara na jeho severnej hranici. Južná Austrália a Viktória si postavili železnice s rozpätím koľají o šírke 1600 milimetrov. Nový Južný Wales sa rozhodol pre 1232 milimetrov a ostatné štáty si zvolili úzky rozchod 1067 milimetrov. To sa neskúr vyčítalo staviteľom, lebo nevytvorili celoštátny systém železníc. Zlatá horúčka v pätdesiatich rokoch 19. storočia dramaticky zvýšila záujem o divácky príťažlivé športy. Austrália sa pravdepodobne stala prvou zemou sveta, kde sa prikladal športom taký význam. Ľahko sem prenikli z Anglicka šporotové disciplíny ako boli dostihy, futbal, kriket, veslovanie a neskôr i golf. No vďaka veľkému množstvu koní sa stali národným športom dostihy. Najslávnejšie austrálske dostihy - Melbournský pohár - sa išiel po prvýkrát v roku 1861 pred iba štyrmi tisícmi divákov.

Už v roku 1865 poskytovali banky a štátne úrady v Melbourne svojim zamestnancom odpoludnia voľno, aby mohli sledovať dostihy, ktoré sa konali na náplavovej rovine niekoľko kilometrov za mestom. O tri roky neskôr sa už pretekalo pred 25 000 ľudmi a v roku 1883 už sledovalo preteky 100 000 divákov, čo predstavovalo tretinu obyvateľstva Melbourne. V Austrálii je výnimočne veľká koncentrácia ľudí v mestách, takže pred tým, než v roku 1891 presiahol počet obyvateľov Austrálie tri milióny, sa schádzalo na športových stretnutiach množstvo ľudí. Doba povznášajúceho, ale krehkého optimizmu skončila. V roku 1891 štyridsať tučných rokov skončilo. Možili sa varovné signály, ale nikto im nevenoval pozornosť. Ceny vlny a väčšiny vývozných artiklov klesali a postupne sa začal zužovať prameň britských pôžičiek. Austrália sa obrovský zadĺžila v zahraničí. Austrálskí bankári, ktorí pred tým poskytovali pôžičky jedna radosť, zistili, že začínajú prerábať. Na začiatku zimy roku 1893 vypukla finančná panika. Klienti, ktorí mali v bankách uložené peniaze sa domáhali vrátenia svojich vkladov a tým iba urýchlili pád niektorých bánk. Trinásť z týchto bánk muselo v prvom polroku roku 1893 zastaviť činnosť, aby sa pokúsili získať ďaľší kapitál a uskutočnili nutné zmeny vo svojom usporiadaní. V bankovom sektore došlo k zmrazeniu polovice všetkých vkladov na dobu päť týždňov do takmer piatich mesiacov.

Prestíž Austrálie v Londýne hlboko klesala. Pomaly, len ťažkou prácou, šetrnosťou a odriekaním sa začala Austrália spamätávať. Vzápätí však prišla ďaľšia pohroma - sucho, ktoré na mnoho mesiacov roku 1895 postihlo rozsiahle oblasti, ale tentokrát prišlo najsuchšie obdobie, aké bolo do tej doby zaznamenané. Za necelých desať rokov klesol počet oviec v Austrálii na polovicu. V mnohých oblastiach bol najhorší rok 1902. V Mallee vo Viktórii obilné polia natoľko vyschli, že sem museli zvláštne vlaky dopravovať ako svoj jediný náklad plechové nádrže plné vody. Pretože asi štvrtina obyvateľstva pracovala v poľnohospodárstve, postihlo sucho hospodárstvo celej zeme. V roku 1902 bola taká slabá úroda, že miesto vývozu obilia musela Austrália dovážať tony z USA a Argentíny. Na väčšine Austrálie trvalo sucho už deväť rokov až konečne v roku 1903 spadol tak dlho očakávamý dážď. Ťažká doba odradila i prisťahovalcov a za pätnásť rokov sem prišlo asi toľko ľudí ako za jeden rušný mesiac. Viktória najviac utrpela hospodárskou krízou a mnoho obyvateľov sa odsťahovalo.

Melbourne stratil svoj titul najväčšieho mesta a Sydney bolo opäť prvé. Ľudia odchádzjúci z Viktórie sa väčšinou usádzali v Západnej Austrálii, ktorá bola dovtedy považovaná iba za nejaký odpad. Perth, hlavné mesto, malo v polovici osemdesiatych rokov len 5 000 obyvateľov. Potom v roku 1886 bolo nájdené zlato a jedna zlatá horúčka striedala druhú. Obyvatelia kolónie boli dostatočne vyspelí a uvedomelí, aby si mohli sami vládnuť. V roku 1890 ustanovili parlament, ktorý mal rovnakú zákonodarnú moc ako snemovne ostatných kolónii. Prvým ministerským predsedom sa stal John Forrest, muž narodený v Západnej Austrálii, mohutný rázny človek. V roku 1892 bolo nájdené zlato blízko Coolgardie a o rok neskôr i v Kaloorlie a tieto nálezy vyvolali poslednú slávnu zlatú horúčku v Austrálii 19. storočia. Prilákali sem zástupy mladých ľudí. Západná Austrália predčila v ťažbe zlata i Viktóriu. Všetkých šesť kolónii rozkvitalo. Ich obyvatelia si zriadili vlastné pošty, budovali vlastné železničné trate. Každá kolónia mala až do roku 1895 svoj vlastný čas. Na hraniciach medzi nimi vyberali colníci clo. Všetky kolónie mali svoju domobranu. V roku 1889 bolo sedem kolónii v Austrálii a Novom Zélande schopné povolať v dobe ohrozenia do zbrane 30 000 dobrovoľníkov, ale len tisíc profesionálov. V prípade vojny by neboli schopné kolónie, ktoré sa riadili vlastnými zákonmi, zmôcť na spoločnú akciu. Dokedy sa spoliehali na britskú armádu a jej loďstvo, nemuselo im to vadiť.