Globálne enviromentálne problémy

časť: Globálne otepľovanie

Počas tohtoročného leta bolo v Londýne horúcejšie než v Káhire. Francúzsko vyhlásilo v súvislosti s extrémnymi teplotami stav národnej pohotovosti. Ale vinári v Nemecku sú pri predstave tohtoročnej úrody nadšení a ázijskí výrobcovia kompaktných klimatizačných systémov zažívajú na európskych trhoch boom.
Práve takto chápe klimatické zmeny väčšina ľudí: ako postupné otepľovanie, ktoré niektorým ublíži, iným pomôže. Ľuďom v Tuvalu a mnohým Holanďanom bude stúpajúce more zaplavovať domovy, ale môžu sa buď presťahovať, alebo sa naučia dýchať pod vodou. Takže nijaký zhon a panika a hlavne nerobme ani opatrenia, ktoré by mohli ohroziť ekonomický rast.

Lenže každý, kto venuje pozornosť dôkazom, ktoré za posledných dvadsať rokov poskytujú grónske ľadovce, by mal vedieť, že skutočnou hrozbou nie je postupné otepľovanie. Je ňou to, že otepľovanie môže spustiť náhle a rýchle ochladenie globálnej klímy s katastrofálnymi následkami pre ľudskú populáciu. A Európania by boli zasiahnutí prví a najviac, pretože na začiatku tejto zmeny by zmizol Golfský prúd.
Ľudia zvyknú rozprávať o „poslednej dobe ľadovej“, akoby už bolo po nej, lenže nie je. Súčasný cyklus globálneho zaľadnenia sa začal zhruba pred tromi miliónmi rokov, keď sa pevnina, ktorá je dnes Panamou, vynorila spod morskej hladiny, uzatvorila starý oceánsky kanál medzi Severnou a Južnou Amerikou a vynútila si tak zásadnú reorganizáciu morských prúdov. Odvtedy ľad pokrýva po väčšinu času asi tridsať percent súše s pravidelnými prestávkami veľkého topenia, ktoré sa nazývajú „doby medziľadové“, keď sa ľadová pokrývka zmenšuje asi na desať percent.

Počas posledného milióna rokov tieto teplé a vlhké epizódy prichádzali približne každých 100-tisíc rokov. Súčasná medziľadová doba sa začala asi pred 15-tisíc rokmi, pričom nik nevie, ako dlho bude trvať. Čo však vieme, je to, že predchádzajúca doba medziľadová sa začala asi 130-tisíc rokov pred Kristom a trvala 13-tisíc rokov, takže je možné, že tá naša už „nadsluhuje“.

A teraz ešte horšie správy. Keď nastane ten „obrat“, vôbec nebude postupný. Grónske ľadovce majú pre nás alarmujúce správy. Keď sa mení stav klímy, globálne teploty poklesnú v priebehu desiatich a možno i menej rokov a zostanú dolu po celé storočia alebo tisícročia.
A tou najhoršou správou je, že tento náhly prechod do zimy a sucha je spôsobený postupným GLOBÁLNYM OTEPĽOVANÍM.
Dôkaz, ktorý poskytujú grónske ľadovce, je jasný: náhle a veľmi rýchle zmeny v globálnej klíme, známe ako Dansgaard-Oeschgerove udalosti, sa udiali už desiatky ráz. Možno ak by sme mali k dispozícii ešte niekoľko storočí teplých a vlhkých podmienok, naučili by sme sa o jemných detailoch globálnej klímy dosť na to, aby sme oddialili nasledujúcu zmenu na neurčito. Ale ak sa to „prevalí“ teraz, bude to kalamita pre všetkých.
Európania, ktorých poľnohospodárstvo by odrazu neuživilo ani desatinu ich súčasnej populácie, by boli zasiahnutí najťažšie zo všetkých, a nikto na Zemi by nevyviazol s menej než päťdesiatpercentnými stratami.

časť: Ozónová diera
Ozón sa skladá z troch atómov kyslíka (O3), na rozdiel od (O2) , ktorý sa nachádza vo vzduchu. Je pomerne nestály – rýchlo reaguje s agresívnymi molekulami. Medzi ne patria napríklad freóny. Tieto chemikálie sa používali v minulosti v sprejoch, hasiacich prístrojoch či chladničkách. A uvoľňovali sa do ovzdušia, kde reťazovou reakciou spôsobovali značný úbytok ozónu. Montrealský protokol sa sústredil práve na zníženie znečistenia ovzdušia chemickými látkami, ktoré ničia ozónovú vrstvu našej planéty. Ozónová diera nad Antarktídou bola najväčšia v roku 2000. V septembri pred dvoma rokmi bola jej veľkosť asi 30 miliónov kilometrov štvorcových, t.j. bola veľká takmer ako Afrika. Po prvý raz v histórii sa znižuje tempo ničenia ozónu agresívnymi chemikáliami. Ozónová diera nad Austráliou má tento rok o dva milióny štvorcových kilometrov menej ako vlani a jej hĺbka sa zmenšila o dve tretiny.

„Toto je ohromný výsledok pre Austráliu, kde ozónová diera spôsobovala, že veľa škodlivého UV žiarenia sa dostalo až na povrch Zeme a spôsobovalo nárast prípadov rakoviny kože,“ hovorí výkonný riaditeľ Austrálskej konzervačnej nadácie Don Henry. Šéf atmosférického výskumu v austrálskej vedecko-priemyselnej výskumnej organizácii CSIRO Paul Fraser predpokladá, že k uzavretiu ozónovej diery by malo dôjsť v roku 2005 a v roku 2050 by sa mala celá ozónová vrstva Zeme úplne obnoviť:„Je to dôkaz toho, že svetové protokoly fungujú a prinášajú zreteľahodné výsledky.“ Víťazstvo zdravého rozumu však ešte nie je definitívne: existuje ilegálne obchodovanie so zakázanými látkami a objavujú sa aj nové chemikálie, ktoré okrem svojho prvotného použitia dokážu účinne ničiť ozónovú vrstvy. Nie sú uvedené v montrealskom protokole, lebo v tom čase ich veda ešte nepoznala. Úspech montrealského protokolu by mal byť povzbudením pred ratifikáciou dohody z Kjóta (1997), kde sa navrhli ďalšie opatrenia na zníženie znečistenia životného prostredia.
V Kjóte šlo najmä o zníženie emisií skleníkových plynov, ktoré prispievajú ku globálnemu otepľovaniu. Súhlas s protokolom sa zdráhajú dať napr. Spojené štáty.

Studené počasie môže byť skutočne nepríjemné. Podľa odborníkov práve veľmi studené počasie v severnej Európe počas decembra a januára (roku 2000) spôsobilo úbytok ozónu. Zistili to výskumníci, ktorí pracujú v okolí polárneho kruhu vo Švédsku. Pritom ozónový štít chráni Zem pred nebezpečným žiarením zo Slnka.

„Ozónová diera je to čisto zvykový názov, niekto si to vymyslel, aby zaujal novinárov,“ hovorí výskumník ozónu Neil Harris. „V odbornom a technickom zmysle ide o úbytok ozónu v arktických oblastiach. Nie je to také dramatické ako v Antarktíde, ale je to tu a trápi nás to.“

„V roku 2003 bude ozónová diera nad Antarktídou zrejme rovnako veľká, ako sme ju videli počas minulých šiestich rokov. Tohtoročné počasie (2002) je také zvláštne, že nepredpokladáme, že sa na budúci rok zopakuje,“ hovorí odborník na výskum ozónu Paul Newman z NASA. časť: Skleníkový efekt

Fosílne palivá vrátane ropy sa vytvorili v dávnej minulosti z organickej hmoty (z odumretých rastlín a živočíchov) obsahujúcej uhlík. Mnoho miliónov rokov boli ukryté pod zemským povrchom. Človek tým, že tieto palivá ťaží a spaľuje spôsobuje emisie uhlíka vo forme CO2 do atmosféry a narušuje rovnovážnu koncentráciu skleníkových plynov v nej. Napriek tomu, že zastúpenie týchto plynov predstavuje len jednu tisícinu objemu atmosféry (21% pripadá na kyslík a 78 % na dusík), skleníkové plyny (Oxid uhličitý, metán, Oxid dusíka a vodná para), ktoré sú prirodzené zložky atmosféry, majú pre nás nesmierny význam.

Ich koncentrácia v atmosfére bola v rovnováhe, pretože v prírode prebiehali len procesy s prirodzeným kolobehom uhlíka, a tak nedochádzalo k jeho hromadeniu v žiadnej zložke biosféry. Uvoľňovaním stále väčšieho množstva skleníkových plynov však neustále zväčšujeme schopnosť atmosféry pohlcovať infračervené žiarenie. Narušujeme tak rovnováhu medzi dopadajúcou a vyžarovanou energiou, čo má za následok zvyšovanie priemernej teploty na Zemi. Súčasná koncentrácia CO2 v atmosfére je o 30% vyššia ako v čase pred priemyselnou revolúciou, ktorá odštartovala proces spaľovania fosílnych palív. Tento proces sa stále zrýchľuje. V dôsledku ľudskej činnosti boli približne 2/3 Oxidu uhličitého v atmosfére nahromadené od obdobia skončenia druhej svetovej vojny. Ak bude súčasný trend emisií pokračovať, potom k zdvojnásobeniu predindustriálnej koncentrácie CO2 v atmosfére dôjde v rokoch 2025-2050.
Problémom je aj životnosť CO2 v atmosfére, ktorá je približne 50-200 rokov. Znamená to, že ak by sa dnes okamžite znížili všetky emisie CO2 na nulu, v roku 2100 by sa v atmosfére nachádzala stále ešte polovica emisií CO2 pochádzajúca z ľudskej činnosti. Podľa mnohých svetových klimatológov zmeny v zložení atmosféry spôsobené človekom pravdepodobne už prispeli k pozorovanému nárastu teploty na Zemi za posledných 150 rokov. Rok 1997 bol podľa amerického úradu National Oceanic and Atmospheric Administration z hľadiska povrchovej teploty kontinentov najteplejším rokom tohto storočia. Priemerná celosvetová teplota v tomto roku dosiahla 16,9 st. Celzia , čo je o 0,4 stupňa viac ako je priemer z obdobia rokov 1961 až 1990. Teploty na pevnine síce v roku 1997 neprekonali rekord z roku 1990, ale k absolútnemu rekordu prispela teplota nad oceánmi a výrazné zvýšenie účinku El Niňo (zohrievanie sa širokého prúdu oceánu). Súčasne tento úrad oznámil, že 9 z uplynulých 11 rokov bolo najteplejších od doby, odkedy sa priemerná celosvetová teplota vôbec meria. Deväťdesiate roky sa súčasne stali najteplejším obdobím v histórii týchto meraní. Otepľovanie atmosféry postupuje ďalej.

Podľa meteorologických záznamov bol júl roku 1998 najteplejším mesiacom v histórii a poukazuje na trvalý proces globálneho otepľovania. Toto konštatovanie vyhlásil vo Washingtone viceprezident USA Al Gore. Navyše dodal, že ”už nie je možné ignorovať fakt, že sa niečo deje. To niečo sa volá globálne otepľovanie”. Problematika globálnych klimatických zmien pravdepodobne ovládne svetové dianie v budúcich desaťročiach. Prehlásenie veľkej väčšiny svetových klimatológov je jasné: ak ľudstvo radikálne neobmedzí emisie skleníkových plynov do atmosféry, speje do obrovských problémov. Pokiaľ bude zvyšovanie emisií pokračovať súčasným tempom, priemerná teplota na Zemi by sa mohla zvýšiť asi o 1 st. Celzia za necelých 30 rokov. Odvtedy čo človek chodí po Zemi, sa rýchlosť otepľovania ani len nepriblížila k tak vysokým hodnotám. Aj keď 1 st. Celzia sa môže zdať málo, z hľadiska celosvetovej klímy je to dramatické oteplenie, veď priemerná teplota na Zemi počas poslednej doby ľadovej (pred asi 12000 rokmi kedy ľadovec pokrýval väčšiu časť Európy) bola len o 3 až 5 st. Celzia nižšia ako je v súčasnosti. Analýzami regionálnych zmien klímy bolo možné potvrdiť celkový trend. Globálne otepľovanie je nehomogénny jav - severný a južný pól sa otepľujú rýchlejšie ako rovníkové oblasti, pričom kontinenty sa otepľujú rýchlejšie ako oceány.

V roku 1995 Národné Klimatické Dátové Centrum USA oznámilo, že z analýzy počasia v USA za niekoľko desaťročí vyplýva, že teplotné a zrážkové extrémy sú oveľa častejšie v poslednom období ako to bolo v minulosti a sú v zhode s nárastom koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére. Vedci tvrdia, že nastávajúce obdobie rýchlych klimatických zmien bude značne nepredvídateľné. Globálna aj lokálna klíma sa môže meniť náhle a nebezpečne. Na základe posledných štúdií sa predpokladá, že tak ako bude narastať priemerná teplota Zeme budeme svedkami stále väčšieho výskytu záplav, ničivých búrok, sucha, požiarov a veľkých teplotných výkyvov. Podľa mnohých klimatológov je otepľovanie atmosféry už dnes príčinou záplav a uragánov, ktoré stále častejšie postihujú viaceré krajiny sveta. Teplejšie podnebie a teplejšie moria spôsobujú väčšiu výmenu energie a kľúčovou mierou prispievajú k vzniku tropických cyklónov, tornád a silných búrok. Tieto väzby neboli definitívne potvrdené, ale posledný vývoj počasia na Zemi nasvedčuje, že silné búrky sú dnes oveľa bežnejšie, ako boli v minulosti. Podľa niektorých meteorológov nárast teploty morí o 3 až 4 stupne ako vyplýva z atmosferických modelov, môže spôsobiť nárast ničivého potenciálu hurikánov až o 50 % a vyvolávať pravidelné búrky, v ktorých rýchlosť vetra bude dosahovať aj 350 km/hod. Zdroje: internet- www.sme.sk, www.google.sk.

Zdroje:

www.sme.sk -
www.google.sk -