VYMEDZENIE ÚZEMIA
Svojou polohou tvorí most medzi Európou, Afrikou a Blízkym Východom. Na Z susedí s Francúzskom (dĺžka hraníc 485 km), na S so Švajčiarskom (733 km), na SV s Rakúskom (418 km), a na V so Slovinskom (243 km). Hranice tvoria väčšinou hory, inak je Taliansko obklopené morom, pobrežie meria celkom 7945 km, z toho ½ pripadá na ostrovy.
Rozkladá sa na 2 celky:
1.pevninská časť - zahrňuje alpskú oblasť, Pádsko – benátsku nížinu a vlastný Apeninský polostrov
2.ostrovná časť – ostrovy Sicília, Sardínia a ďalšie menšie ostrovy
Najsevernejším talianským bodom je Testa Gemella Occidentale (47°05˘29˛ s.z.š.) v provincii Balzano
Najjužnejším na pevnine je Melito di Porto Salvo v provincii Reggio Calabria (37°54˘50˛s.z.š.), na Sicílii Capo dell˘Isola delle Correnti (36°38˘35˛s.z.š.)

RELIÉF
Fyzickogeograficky sa Taliansko delí na 3 časti:
1.severná alebo kontinentálna
2.stredná a južná, teda polostrovné Taliansko
3.ostrovná – Sicília, Sardínia, Elba, Capri, Ischia, Pontinské ostrovy, Maddalena, Caprera, Ustica, Stromboli, Liparské ostrovy, Egadi, Pantelleria a Lampedusa

Apeninský polostrov omýva zo všetkých strán Stredozemné more, členené na Tyrrhenske more na západe, Jadranské na východe a Iónske na juhu. Dĺžka asi 1100 km, šírka 130 – 300 km, rozloha 149 tis. km2. Pobrežie je slabo členité, na juhu sa polostrov rozvetvuje na Salentinský, Kalabrijský a Garganský polostrov. Vnútro zaberá reťaz – Apeniny a nížiny, ktoré sú okrem Pádskej nížiny na pobreží. Geologický vývin tejto oblasti prebiehal zhruba v štyroch fázach:
1.až do treťohôr sa na mieste Talianska rozkladala tyrrhenska pevnina, ktorá sa prepadla a zanechala len okrajové rozptýlené zbytky kryštalických bridlíc v južnom Toskánsku, Kalábrii SV cípe Sicílie a Sardínie
2.Alpínskym vrásnením sa pozdĺž tohto strateného kontinentu vynorili Apeniny, ktoré asi zaujali hranice bývalej pevniny. Toto vrásnenie nastalo medzi mladšími a staršími treťohorami.

3.Časť západných Álp sa prepadá do Pádskej nížiny a táto nížina sa naplaveninami rozširuje až do dnešnej podoby a stále postupuje do Jadranského mora.
4.Pozdĺž tyrrhenského zlomu medzi Toskánskom a Kampániou a na S Sicílie upravujú erupcie povrch a zväčšujú rozsah súše.
35% povrchu zaberajú horské masívy, hlavne Aply a Apeniny, 42% pahorkatiny a 23% nížiny. Aply sa delia na 3 hlavné pásma: Alpy západné, stredné a východné.
1.Západné Alpy, označované aj ako Piemontské, siahajú od mora až k Simpoltskému priesmyku.
Tvoria ich Aply Prímorské a Ligurské, Aply Kottické, Grajské a Peninské. Týčia sa priamo bez predhoria nad rovinou a nájdeme v nich skoro všetky najvyššie talianske vrchy: v kryštalických Prímorských Alpách - Argentera (3297 m), v rulových Kottických Aplách – Monte Viso (3841 m ), v Grajských Aplách – Gran Paradiso (4061 m) a žulový masív Mont Blancu (4807 m). Na talianskej strane Mont Blanc príkro spadá do údolia Val Veni a Val Ferret. V Aplách Peninských sú najvyššie vrchy Monte Rosa (4638 m) Monte Cervino známy ako Matterhorn (4478 m).

2. Pásmo stredných Álp sa tiahne od Simplonského priesmyku až k Brenneru. Sú to Aply Lepontské, Rhétske, Orobijské, skupina Adamello – Presanella, Ortles – Cevedale a Alpy Oetztalské. Sú nižšie ako západné Alpy.
3.Pásmo východných Álp je tvorené vápencom ( Dolomity, Karnské Alpy) okrem rulových a kryštalických Vysokých Taur, ktoré tvoria rakúsko – taliansku hranicu.
Svojimi vnútornými svahmi zviera alpský systém rozľahlú Pádsku nížinu (46 000 km2 ). Na J od nej začína polostrovné Taliansko, jeho os tvoria Apeniny, svojimi výbežkami dosahujú až na Sicíliu.

Apeniny – systém vysočín v Taliansku vyvrásnený za alpskej orogenézy. Od Cadibonského priesmyku po Messinskú úžinu merajú 1200 km, šírka 30 až 135 km, priemerná výška 1200 m, max. 2914 m (Monte Corvo). Od Z priliehajú k Apeninám zväčša vulkanické Subapeniny, od JV Apúlske predhorie. Skladajú sa hlavne z treťohorných pieskovcov a vápencov, ílovitého flyšu a slieňov.
Apeniny sa členia na 3 časti:
1.Severné Apeniny – po dolinu Tiberu, vybudované sú z pieskovca a bridlíc, miestami z vápencov a mramoru (Apuánske Aply), majú zaoblené vrcholy a hlboké vrezané doliny, delia sa na 2 hlavné pásma: Ligúrske a Etruské (Toskánske) Apeniny, Apuánske Alpy a Pisánske hory.
2.Stredné Apeniny – po rieku Volturno; Sú vyššie ako severné Apeniny. Tvoria ich najmä silne zvrásnené vápence s množstvom krasových javov s ostrými rozčlenenými vrcholmi; rozčleňujú sa na 2 hlavné pásma: Sabinské vrchy a Abruzzy

3.Južné Apeniny – tvoria na S najmä ílovito – pieskovcové a vápencovo – slieňové flyšové usadeniny, v ktorých sú krasové javy (Mates, Serra Dolcedorme), na J sú Kalábrijské Apeniny – staré kryštalické masívy (La Sila, Aspromonte 1956 m ), vynárajúce sa z flyšových nánosov. Striedajú sa tu horské masívy s vysoko položenými náhornými rovinami. Táto oblasť je charakteristická častými zemetraseniami.
4.Sicílske Apeniny – na severnom pobreží ostrova sú tvorené súvislým pásom Madonie a Monti Nebrodi.
Značný odstup hlavného pásma Apením od mora spôsobil, že majú okrem svojej strednej časti ešte 2 pásma tzv. Subapeniny jadransko – iónske a Subapeniny tyrrhenské, v ktorých sa striedajú horské skupiny, roviny a riečne údolia. Zároveň je to oblasť štvrtohorná, teraz už vyhasnutej sopečnej činnosti, ktorou v strednom Taliansku vznikla Monte Amiata (1734 m), kráterové jazerá (Bolsenské, Vico, Bracciano) a tufová rovina Campagna di Roma.
Oblasti so silnou seizmickou aktivitou sú Abruzzy, západné pobrežie Kalábrie a východné pobrežie Sicílie, kde je do dnes činná sopka Etna (3269 m). ďalšie činné sopky sú na Liparských ostrovoch (Vulcano 499 m a Stromboli 926 m) a na pevnine Vezuv (1279 m).

Na Sardínií sú početné horské hrebene striedajúce sa s vysokými náhornými rovinami, medzi ktorými sa tiahne na JZ nížina Campidano. Najväčšou horou ostrova je Punta La Marmora (1834 m).
Vzhľadom k tomu, že ¾ štátu leží vo výške nad 200 m n. m. a Alpy. Apeniny a vrchy na Sardínii zaberajú značnú časť povrchu, má Taliansko, okrem rozľahlej Pádsko – benátskej nížiny, málo nížin.

PODNEBIE
Podnebie Apenín je stredomorské v dolinných častiach, vysokohorské v centrálnych masívoch. VODSTVO
Apeniny odvodňujú rieky stekajúce so SV svahov do Pádu alebo priamo do Jadranského mora, zo Z svahov do Tyrrhenského mora (Arno).
Hlavná rieka Pád (652 km), prameniaca v Alpách prijíma odtiaľ všetky ľavé prítoky; hlavné sú: Dora Baltea, Ticino a Adda. Pád je splavný od Turína. V ústi usadzuje nánosy, a preto záplavami zväčšuje svoju deltu i zvyšuje dno.
Vodný stav riek sa mení, alpské rieky majú vodné maximá v lete, kedy sa topia ľadovce. Lagúny severne a južne od Pádu sú bývalé morské zálivy, oddelené od mora nánosmi. Adiža a Piava ústia samostatne do Jadranského mora.
Najväčšie jazero Lago di Garda (370 km2) má najteplejšie podnebie a bohaté rastlinstvo. Druhým najväčším jazerom je Lago Maggiore s rozlohou 212 km2, s max. hĺbkou 372 m. Jazero rozdeľuje Piedmontsko od Lombardie a jeho severná časť patrí Švajčiarsku.

PÔDY
Geomorfologické a klimatické rozdiely medzi jednotlivými krajmi spôsobuje značnú pestrosť pôd. V Pádsko – benátskej nížine pôvodne naplavené materiály sa behom tisícročí zmenili na pôdy vhodné na intenzívne pestovanie. Len v niekoľkých okrajových oblastiach sú hrubé, ľahko priepustné povrchové materiály, ktoré umožňujú vode vnikať do hĺbky, takže povrch ostáva suchý. V miestach, kde i dnes dochádza k ukladaniu náplavov, tvoria slané pôdy premiešané s rašelinou a so zbytkami bažinnej vegetácie veľmi nepriaznivé podmienky pre pestovanie.
Podobne je tomu tak aj na polostrovnom Taliansku, pri mori a v jeho blízkosti (Katánia, Maremma, Tavoliere v Apulii) a vo vnútrozemí (Valdarno), v kryštalických horninách v Kalábrii, na SV Sicílie a na Sardínii.
Vo vápencových terénoch Álp, V predhorí a v severných Apeninách, kde je nepatrné množstvo povrchovej vody, sa hodia na kultiváciu len miesta s lesnými porastmi, ostatné sú neúrodné.
Piesčité pôdy na Sicílii a v Apeninách sú vplyvom klimatických podmienok vhodné pre stromové porasty. Ílovité terény spolu so slieňmi, ktoré sa vyskytujú vo vnútrozemí Sicílie a v predhorí Apenín pri jadranskej strane, sú typické neúrodné oblasti.
K najúrodnejším oblastiam patria sopečné pôdy v kampánskej nížine a vo východnej časti Sicílie na úpätí Etny, kde sa darí vínnej réve.
Do výšky 100 m n. m. siaha pásmo úžitkovej pôdy a listnatých lesov, najmä gaštanových. Do 2000 m n. m. pásmo tráv, v oblasti vrcholov rastie rastlinstvo alpínskeho typu.

RASTLINSTVO A ŽIVOČÍŠSTVO
Rastlinstvo a živočíšstvo sa podľa podnebia delí do 3 skupín:
1. stredomorské alebo prímorské
2. horské – zodpovedá stredoeurópskemu
3.alpské
Stredomorská vegetácia – jej hlavným znakom sú macchie, stromy, kroviny, kry a rastliny s trvalými listami. Delí sa na macchie nízke, bežnejšie, rastúce hlavne na vápencových pôdach a skladajú sa prevažne z vresov, myrty, levandule, tymiánu. Macchie vysoké, ktoré sú tvorené krami a stromami, najčastejšie sú to olivy a rôzne druhy dubov. Jedinou domácou palmou v Taliansku je palmička nízka (Chamaerops humilis). Macchie siahajú od mora až do výšky 500 m v Ligurii, 600 m v strednom Taliansku na pobreží tyrrhenského mora, 700 – 800 m v južnej časti polostrova, na Sardínii a na Sicílii.

V Apeninách i v nižšom pásme Álp sa predstavitelia stredozemskej vegetácie ( dub) s predhorskou (buky a gaštany). Gaštanové háje rastú od 300 – 1500 m n. m., najčastejšie v blízkosti sídel. Pásmo podhorských lesov je dosť pestré, pretože do neho prenikajú aj iné rastliny a trávy. V horskom pásme v Alpách je už vegetácia jednotvárnejšia; prevláda smrek obyčajný (Picea abies) a borovica lesná (Pinus sylvestris), prenikajú až k vrchnej hranici lesa , ktorá podľa terénu a vetra kolíše v Alpách medzi 1800 – 2100 m n. m. Nad vrchnou hranicou lesa sa objavujú vysokohorské lúky, v lete bohato zakvitnuté tzv. alpskými ružami, horcom, lomikameňom. Prirodzenú vegetáciu v nížinách možno ťažko rekonštruovať, pretože to sú oblasti dávno obrábané človekom. Vegetácia v Apeninách sa líši podľa zemepisnej šírky než podľa nadmorskej výšky a ďalej sú rozdiely medzi jadranskými a tyrrhéskymi svahmi. Na svahoch obrátených k Jadranskému moru sa vyskytujú niektoré druhy stredomorskej vegetácie dalmátskej, ako napr. kručina. Na hranici lesa Gran Sasso medzi 1650 – 1800 m, sa vyvinuli alpské lúky s typickými už pomenovanými rastlinami, najviac s prvosienkou a kozincom.

Na juhu Talianska sa stretávame s rastlinami, ktoré sem zaniesol alebo rozšíril človek: agáva, opuncie, eukalypty, citrónovníky, pomarančovníky, vínna réva.
Pásmo lesov na Sicílii začína gaštanmi, ďalej pokračujú duby, buky, brezy, borovice, ktoré siahajú až do 2000 – 2100m Vyššie sa vyskytujú kozince, typické endemitné rastliny na Etne.
Sardinské lesy sú skoro výhradne dubové. Lesy majú hustý podrast a nižšie sa miešajú s macchiami. V Apeninách kedysi bežní medveď, vlk, divé prasa, jeleň, kamzík, rys a kozorožec, boli vylovení alebo pri vyrúbaní lesy vyhubení. Rys vyhynul úplne, medveď sa vyskytuje len v Alpách. Vlk len v Apeninách od Toskánska po Asporomonte ( Abruzzy), vzácne pod Etnou. Divá mačka sa občas nájde v Alpách. Divé prasa sa vyskytuje vo vysokých údoliach v Piedmonte, hodne ich žije v macchiách v Toskánsku, Kalábrii a na Sardínii. Jeleň zmizol z Álp, vzácne sa vyskytuje v Toskánsku a divoko žije na Sardínii. Daniel škvrnitý (Dama dama) sa nachádza na Sardínii. Na polostrove žije daniel iba v rezervácii. Kozorožec sa zachoval iba v Alpách v parku Gran Paradiso. Vzácny kamzík sa nachádza na vysokých útesoch tridentských Álp a Apeninách v národnom parku vo Val Camosciara. Muflón žije na Sardínii. Veveričiek je dosť v Alpách aj v Apeninách. Dikobraz sa nachádza v Toskánsku v okolí Sieny a v Laziu, vzácne na Etne.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk