VYMEDZENIE ÚZEMIA

Krymsko – Kaukazská oblasť tvorí južnú obrubu Východoeurópskej roviny. Vzhľadom k tomu, že hranicu medzi Európou a Áziou vedieme Kerčským prielivom a po severnom úpätí Kaukazu v zhode s ruskými fyzickými geografmi, budeme si na tomto mieste všímať len časť krymsko – kaukazskej oblasti položenej na Krymskom polostrove, t.j. Krymské vrchy a Kerčský polostrov. Ide teda o pomerne malé územie, veľkosťou neporovnateľné s ostatnými fyzickogeografickými regiónmi Európy, avšak natoľko odlišné svojimi prírodnými podmienkami od susedného stepného Krymu a celej Východoeurópskej nížiny. Krymské vrchy sa tiahnu z juhozápadu ku severovýchodu pozdĺž južného pobrežia Krymského polostrova a sú asi 150 km dlhé a maximálna šírka je 50 km. Kerčský polostrov je pokračovaním Krymu smerom na východ a svojimi prírodnými podmienkami je odlišný od samotných Krymských vrchov


GEOLOGICKÁ CHARAKTERISTIKA

Krymské vrchy sú súčasťou mladého alpsko – himalájskeho horského systému, ktorý sa formoval koncom druhohôr a behom treťohôr v dôsledku postupného približovania sa africkej a eurázijskej litosférickej dosky. Sú celistvým zbytkom veľkej vrásovej sústavy, ponorenej na dno Čierneho mora.

Jadro pohoria tvorí tzv. taurické súvrstvie, čo sú niekoľko tisíc metrov mocné polohy silno zvrásnených a rozlámaných ílovitých bridlíc a kremitých pieskovcov vrchnotriasového až spodnojurského vývoja. Jurské vrásnenie vytvorilo zložité ležaté a prevrátené vrásy, zlomy a prešmyky a bolo sprevádzané vulkanizmom. Vo vrchnej jure sa uložila na zvrásnenom podklade ďalšia vrstva vápencov, z ktorých sú zložené vrcholové časti pohoria, tvoriace dnes náhorné plošiny, zvané jajly. Aj tieto vápence boli v ďalšom vývoji poprehýbané a rozlámané.

Na severných svahoch Krymských vrchov sú ešte uložené kriedové a treťohorné sedimenty (slieňovce, pieskovce a vápence), ktoré už neboli zvrásnené. Smerom na východ ich pribúda a taktiež prechádzajú do flyšu. Menšie pohyby nastali v treťohorách, na ktorých konci a behom štvrtohôr bol zarovnaný Krym oblúkovito vyzdvihnutý a súčasne nastali poklesy, ktoré dali vznik kotline Čierneho mora. Na stepnom Kryme sa vyvinuli miocénne a pliocénne vápence a íly, ktoré prekonali na Kerčskom polostrove slabé vrásnenie. Kerčský polostrov predstavuje zníženú časť v pozdĺžnom priebehu krymsko – kaukazskej vrásnej zóny a preto tam vystupujú v jadre antiklinál vrstvy vrchnej kriedy a paleogénu.

Ich hlavnou súčasťou sú tmavé oligocénne íly obsahujúce ložiská zemného plynu a na východ od Kerčského prielivu i ropy. Tieto vrstvy sú zvrásnené a v ich nadloží vystupujú neogénne vápence, slieňovce a pieskovce, ktoré pokrývajú najväčšiu časť polostrova.

POVRCH
V súhlase s geologickou stavbou delí ruská geografia oblasť KRYMSKÝCH VRCHOV na tri zhruba rovnobežné pásma, ktoré prebiehajú v smere JZ – SV. Ich nadmorská výška rastie smerom od severu na juh. Ide o tieto tri pásma: hlavné, vnútorné a vonkajšie.
Hlavným pásmom Krymských vrchov rozumieme najvyššiu súčasť horskej sústavy, prestierajúcu sa pri pobreží Čierneho mora. Spadá príkro ku pobrežiu, často skalnatými svahmi, ale severné svahy sú miernejšie. Reliéf hlavného pásma tvorí rad náhorných plošín vo výške 1100 – 1500m n. m. Tieto plošiny zložené z jurských vápencov sú zarovnanými povrchmi pokriedového veku a sú všeobecne označované turecko – tatárskym termínom jajla. Najvyšší z nich je Babugan Jajla s najvyšším bodom Krymských vrchov – vrcholom Roman – Koš s nadmorskou výškou 1543 m. Smerom k východu prechádzajú náhorné plošiny vplyvom odlišného geologického podložia do zaoblených chrbátov, ktorých výška klesá na 600 – 700 m n. m. Hlavné pásmo je vytvorené zdvihom, ktorý sa udial vo vrchných treťohorách a štvrtohorách. Toto staré horstvo je zarovnané a zároveň rozčlenené mnohými zlomami a poklesmi. Už v spomínanej východnej časti vrchov sa hlavné pásmo rozpadá na množstvo menších chrbátov a horstiev, rozčlenených poklesmi a výmoľom, plocho naklonených k severu a ostrým stupňom, zvažujúcim sa k juhu, ku moru.

Fenoménom Horského Krymu je tunajší kras, mnohými odborníkmi považovaný za jeden z najlepšie vyvinutých na svete. Krasový reliéf sa viaže najmä na litologicky čisté vrchnojurské vápence hlavného horského pásma, v menšej miere podliehajú krasovateniu aj mladšie vápence, slieňovce a zlepence vrchnej kriedy a treťohôr v severnom predhorí. Plošne najviac je zastúpený planinový typ krasu. Najrozsiahlejšou krasovou planinou je Karabi Jajla, ležiaca vo východnej časti horského systému. Ďalšími rozsiahlymi krasovými planinami sú napríklad Demerdži Jajla, Čatyr – Dag, Babugan Jajla a Dolgorucká Jajla. Krasové planiny sa vyznačujú charakteristickými mikrotvarmi, ako sú závrty, úvaly, škrapy a aj jaskyne, z ktorých je sprístupnená a najviac navštevovaná jaskyňa Kizyl – koba. Na severnej, nižšie položenej plošine Čatyr – Dagu je tak vysoká hustota závrtov, že si v odbornej geomorfologickej literatúre vyslúžila pomenovanie ˛ lunar landscape of craters ˛, čo v doslovnom preklade znamená mesačná krajina kráterov.