VYMEDZENIE ÚZEMIA

Krymsko – Kaukazská oblasť tvorí južnú obrubu Východoeurópskej roviny. Vzhľadom k tomu, že hranicu medzi Európou a Áziou vedieme Kerčským prielivom a po severnom úpätí Kaukazu v zhode s ruskými fyzickými geografmi, budeme si na tomto mieste všímať len časť krymsko – kaukazskej oblasti položenej na Krymskom polostrove, t.j. Krymské vrchy a Kerčský polostrov. Ide teda o pomerne malé územie, veľkosťou neporovnateľné s ostatnými fyzickogeografickými regiónmi Európy, avšak natoľko odlišné svojimi prírodnými podmienkami od susedného stepného Krymu a celej Východoeurópskej nížiny. Krymské vrchy sa tiahnu z juhozápadu ku severovýchodu pozdĺž južného pobrežia Krymského polostrova a sú asi 150 km dlhé a maximálna šírka je 50 km. Kerčský polostrov je pokračovaním Krymu smerom na východ a svojimi prírodnými podmienkami je odlišný od samotných Krymských vrchov

GEOLOGICKÁ CHARAKTERISTIKA

Krymské vrchy sú súčasťou mladého alpsko – himalájskeho horského systému, ktorý sa formoval koncom druhohôr a behom treťohôr v dôsledku postupného približovania sa africkej a eurázijskej litosférickej dosky. Sú celistvým zbytkom veľkej vrásovej sústavy, ponorenej na dno Čierneho mora.

Jadro pohoria tvorí tzv. taurické súvrstvie, čo sú niekoľko tisíc metrov mocné polohy silno zvrásnených a rozlámaných ílovitých bridlíc a kremitých pieskovcov vrchnotriasového až spodnojurského vývoja. Jurské vrásnenie vytvorilo zložité ležaté a prevrátené vrásy, zlomy a prešmyky a bolo sprevádzané vulkanizmom. Vo vrchnej jure sa uložila na zvrásnenom podklade ďalšia vrstva vápencov, z ktorých sú zložené vrcholové časti pohoria, tvoriace dnes náhorné plošiny, zvané jajly. Aj tieto vápence boli v ďalšom vývoji poprehýbané a rozlámané.

Na severných svahoch Krymských vrchov sú ešte uložené kriedové a treťohorné sedimenty (slieňovce, pieskovce a vápence), ktoré už neboli zvrásnené. Smerom na východ ich pribúda a taktiež prechádzajú do flyšu. Menšie pohyby nastali v treťohorách, na ktorých konci a behom štvrtohôr bol zarovnaný Krym oblúkovito vyzdvihnutý a súčasne nastali poklesy, ktoré dali vznik kotline Čierneho mora. Na stepnom Kryme sa vyvinuli miocénne a pliocénne vápence a íly, ktoré prekonali na Kerčskom polostrove slabé vrásnenie. Kerčský polostrov predstavuje zníženú časť v pozdĺžnom priebehu krymsko – kaukazskej vrásnej zóny a preto tam vystupujú v jadre antiklinál vrstvy vrchnej kriedy a paleogénu.

Ich hlavnou súčasťou sú tmavé oligocénne íly obsahujúce ložiská zemného plynu a na východ od Kerčského prielivu i ropy. Tieto vrstvy sú zvrásnené a v ich nadloží vystupujú neogénne vápence, slieňovce a pieskovce, ktoré pokrývajú najväčšiu časť polostrova.

POVRCH
V súhlase s geologickou stavbou delí ruská geografia oblasť KRYMSKÝCH VRCHOV na tri zhruba rovnobežné pásma, ktoré prebiehajú v smere JZ – SV. Ich nadmorská výška rastie smerom od severu na juh. Ide o tieto tri pásma: hlavné, vnútorné a vonkajšie.
Hlavným pásmom Krymských vrchov rozumieme najvyššiu súčasť horskej sústavy, prestierajúcu sa pri pobreží Čierneho mora. Spadá príkro ku pobrežiu, často skalnatými svahmi, ale severné svahy sú miernejšie. Reliéf hlavného pásma tvorí rad náhorných plošín vo výške 1100 – 1500m n. m. Tieto plošiny zložené z jurských vápencov sú zarovnanými povrchmi pokriedového veku a sú všeobecne označované turecko – tatárskym termínom jajla. Najvyšší z nich je Babugan Jajla s najvyšším bodom Krymských vrchov – vrcholom Roman – Koš s nadmorskou výškou 1543 m. Smerom k východu prechádzajú náhorné plošiny vplyvom odlišného geologického podložia do zaoblených chrbátov, ktorých výška klesá na 600 – 700 m n. m. Hlavné pásmo je vytvorené zdvihom, ktorý sa udial vo vrchných treťohorách a štvrtohorách. Toto staré horstvo je zarovnané a zároveň rozčlenené mnohými zlomami a poklesmi. Už v spomínanej východnej časti vrchov sa hlavné pásmo rozpadá na množstvo menších chrbátov a horstiev, rozčlenených poklesmi a výmoľom, plocho naklonených k severu a ostrým stupňom, zvažujúcim sa k juhu, ku moru.

Fenoménom Horského Krymu je tunajší kras, mnohými odborníkmi považovaný za jeden z najlepšie vyvinutých na svete. Krasový reliéf sa viaže najmä na litologicky čisté vrchnojurské vápence hlavného horského pásma, v menšej miere podliehajú krasovateniu aj mladšie vápence, slieňovce a zlepence vrchnej kriedy a treťohôr v severnom predhorí. Plošne najviac je zastúpený planinový typ krasu. Najrozsiahlejšou krasovou planinou je Karabi Jajla, ležiaca vo východnej časti horského systému. Ďalšími rozsiahlymi krasovými planinami sú napríklad Demerdži Jajla, Čatyr – Dag, Babugan Jajla a Dolgorucká Jajla. Krasové planiny sa vyznačujú charakteristickými mikrotvarmi, ako sú závrty, úvaly, škrapy a aj jaskyne, z ktorých je sprístupnená a najviac navštevovaná jaskyňa Kizyl – koba. Na severnej, nižšie položenej plošine Čatyr – Dagu je tak vysoká hustota závrtov, že si v odbornej geomorfologickej literatúre vyslúžila pomenovanie ˛ lunar landscape of craters ˛, čo v doslovnom preklade znamená mesačná krajina kráterov.

Príznačným rysom krasového reliéfu južného Krymu sú kaňony a priepasti. Najdokonalejším príkladom je približne 400 m hlboká a 5 km dlhá priepasť Balšoj kaňon, na severných svahoch horského celku Aj – Petri, ktorou preteká riečka Auzuzen. Na svahoch a na úpätí náhorných plošín, kde v podloží vápencov vystupujú nekrasové horniny, sa objavujú výdatné krasové pramene, niekde vytekajú celé podzemné rieky. Vodstvo je opísané v osobitnej kapitole.

Na južných svahoch a na pobreží sa miestami objavujú aj vulkanické štruktúrne tvary reliéfu. Ide najčastejšie o vypreparované kopulovité lakolity, ktoré vznikli podmorskými výlevmi v jurskej dobe, ako napr. Aju – dag (565 m), alebo Kara – dag (574 m).
Významným geomorfologickým činiteľom v tejto oblasti je aj zosúvanie pôdy. Zosuvy najčastejšie vznikajú na pobreží podomieľaním ílovitých bridlíc morskou abráziou. Hojné sú aj zosuvy na vyššie položených svahoch, ktoré obvykle vznikajú v dôsledku premáčania zvetralín povrchovými, alebo podzemnými vodami.

Vnútorné a vonkajšie pásmo Krymských vrchov sa rozprestiera v severnom podhorí hlavného pásma, teda vo vnútrozemí Krymu. Má charakter nízkych rozčlenených stolových hôr a kuest, nesúmerných chrbtov s veľmi malým sklonom severne exponovaných svahov na vrstevných plochách druhohorných a treťohorných sedimentov. Vnútorné pásmo tvorí skupina kuest, z ktorých najvýznamnejšia je zložená z vrchnokriedových alebo eocénnych vápencov a jej vrcholy dosahujú výšku 600 – 700 m n. m. (vrch Kubalač 766 m). V podloží vystupujú mäkké sliene a íly, v ktorých je vyhĺbená depresia oddeľujúca vnútorné pásmo od pásma hlavného. Vonkajšie pásmo je súbor nižších kuest (vrchol 344 m n. m.), zložených z miocénnych vápencov. Vo vápencoch oboch kuest – vnútornej a vonkajšej – sú krasové, ale i umelé jaskyne, z ktorých niektoré obýval človek v predhistorických, ale aj historických dobách.

KERČSKÝ POLOSTROV možno označiť ako pahorkatinu, pretože jeho najvyšší bod dosahuje len 190 m n. m. Reliéf je tvorený nízkymi chrbtami pretiahnutého, alebo elipsovitého tvaru, ktoré sú oddelené zníženinami. Ide väčšinou o štruktúrny reliéf s výškovými rozdielmi okolo 50 – 80 m. Pozoruhodným javom sú hojné bahenné sopky vzniknuté vyvieraním zemných plynov, obsiahnutých v tzv. majkopských vrstvách. Majú výrazný kužeľovitý tvar a dosahujú výšku 30 – 40 m. Najvyššia bahenná sopka Džau – tepe, nachádzajúca sa uprostred polostrova, je vysoká 45 m a vznikla r. 1914, keď vychrlila asi 100 000 ton bahna.

KLIMATICKÉ PODMIENKY
Podnebie Krymských vrchov je veľmi mierne vplyvom Čierneho mora i polohy medzi 44 - 45˚ s.š. Vzhľadom ku hornatému reliéfu sú však značné rozdiely medzi južným pobrežím hlavného pásma, chráneným od severu hradbou hôr a ostatnými časťami horskej oblasti a stepného Krymu.

Horská časť Krymského polostrova patrí do tzv. submediteránnej klimatickej zóny, ktorá je výrazne modifikovaná výškovou členitosťou. Podľa Köppenovej klimatickej klasifikácie leží na južných svahoch Krymských vrchov rozhranie medzi stepným a stredomorským etésiovým podnebím so suchým letom. Južné pobrežie Krymského polostrova sa zaraďuje do subtropického pásma a jeho mediteránneho typu. Upresňujeme to kvôli už spomínaným rozdielom v klimatických podmienkach Krymského polostrova.
Oceánické vplyvy vyrovnávajúce teplotné rozdiely sa najviac prejavujú na juhozápadnom pobreží polostrova (okolie Sevastopolu), kde stredné ročné amplitúdy kolíšu okolo 19°C. Smerom ku východu kontinentalita zreteľne stúpa, takže na Kerčskom polostrove táto amplitúda dosahuje až 26°C.

Rozdielnosť podnebia Krymského polostrova najlepšie vystihuje porovnanie hlavných klimatických charakteristík týchto troch lokalít:1. južné pobrežie- Jalta, 2. horský Krym, 3. stepný Krym – Simferopol.

Teplota vzduchu: priemerná januárová teplota vzduchu dosahuje v Jalte 3,8ºC, pre horský Krym je to hodnota – 2,2ºC a pre Simferopol –0,7ºC. Priemerné júlové teploty sú viacej vyrovnané v rozmedzí 20 – 24°C ( Jalta – 23,9°C, Simferopol – 20,6°C), len na vrcholoch horského Krymu je to 17,4°C. V zime sa na celom území Ruska udržujú teploty stabilne pod 0°C, len v oblasti južného Krymu je priemerná januárová teplota vzduchu kladná. Počet mrazových dní sa v tejto oblasti pohybuje okolo 37.
Zrážky: Krymské hory sú silne zavlažovaným ostrovom uprostred suchého stepného okolia. Zatiaľ čo v stepnom Kryme spadne za rok priemerne 528 mm a v Jalte 560mm zrážok, v horskej vrcholovej oblasti dosahuje táto hodnota 1000 – 1200mm. Na horách padá v zime mnoho snehu , ktorý sa v jari topí a zvyšuje význam Krymských vrchov ako zásobárne vody. Južné a juhozápadné pobrežie má stredomorský režim s maximom zrážok v zime, Kerčský polostrov spolu s ostatnými časťami Krymu má kontinentálny režim zrážok s letným maximom. Značný podiel zrážok spadne na Kryme v podobe lejakov, takže prevláda suché, jasné a slnečné počasie. Zimné zrážky spadnú na južných svahoch Krymských hôr v podobe dažďa, na ostatnom území ako sneh. VODSTVO
Krymské vrchy bohaté na zrážky sú významnou zásobárňou povrchových i podzemných vôd.

V riečnom systéme horského Krymu je možné pozorovať výraznú asymetriu medzi územiami oddelenými kulminačnou skupinou pohorí. V juhovýchodnom sektore sú zastúpené iba krátke svahové toky, ktoré po niekoľkých kilometroch ústia priamo do mora. Výrazne prevažná väčšina vodných tokov smeruje na sever a severozápad od kulminačného systému Krymských vrchov. Odtiaľto sa toky nápadne, radiálne excentricky rozbiehajú a pretínajú jednotlivé pásma kuest v hlbokých prielomových údoliach. Vo všeobecnosti sú však rieky polostrova krátke a majú význam len pre zavlažovanie suchých stepných oblastí.

Výraznou odvodňovacou osou a zároveň najdlhšou riekou územia je rieka Saľhir (232km, 4010km²). Pramení krasovými vývermi v hlavnom pásme Krymských vrchov a ústí len v letách bohatých na zrážky do zálivu Syvaš Azovského mora, väčšinou však na dolnom toku úplne vysychá. Horný tok Saľhiru, rovnako ako takmer všetkých riek severných svahov má hlboké, miestami kaňonovité údolie s vodopádmi a perejami. Do Kalamitského zálivu (západné pobrežie) ústia rieky Belbek, Kača a Alma. Hlavná rozvodnica medzi južnou a severnou časťou polostrova tak prechádza len niekoľko kilometrov od južného pobrežia Krymského polostrova.

Výrazné terasy v riečnych údoliach spolu s morskými abráznymi terasami na pobreží svedčia o postupnom zdvíhaní celej oblasti Krymských hôr vo štvrtohorách, avšak súčasné merania ukazujú, že hladina Čierneho mora stúpa.

Podľa prevládajúceho zdroja napájania a ročného rozloženia odtoku sa rieky Krymského polostrova zaraďujú k typu riek napájaných prevažne vodou z dažďov v chladnom i teplom období. K výkyvom prietokov však prispieva rôznou mierou aj voda z roztápajúceho sa snehu na jar a po zimných odmäkoch. K vodnatosti riek prispievajú malou mierou aj krasové pramene a rieky sú v týchto oblastiach prevažne bystrinného typu. V zime nezamŕzajú z dôvodu miernych teplôt a bystrinného prúdenia vody v koryte. PÔDY
Krymské vrchy majú vo vrcholovej oblasti náhorných plošín litozeme (kamenité pôdy) na vápencovom podklade. Je to holý kras so škrapmi a závrtmi, kde len na dne závrtov býva pokryv hlinitoílovitej reliktnej pôdy typu terra rossa. Na horských svahoch prevládajú nasýtené kambizeme (hnedé pôdy).

Na severnom úpätí Krymských vrchov a v zníženinách medzi hlavným, vonkajším a vnútorným pásmom sa vyskytujú ilimerizované i typické černozeme, v suchších stepných oblastiach, najmä na Kerčskom polostrove, humózne gaštanozeme (gaštanové pôdy) prestúpené miestami ostrovmi slancov v sodnej fáze.

RASTLINSTVO
Rastlinný kryt Krymských vrchov sa vyznačuje veľkým bohatstvom druhov, hlavne na južnom pobreží na svahoch hlavného pásma. Vysvetlením sú z časti priaznivé klimatické podmienky, avšak ďalšou príčinou je aj skutočnosť, že Krymské vrchy sú len zbytkom kedysi väčšej pevniny, ktorá bola súčasťou východného Stredozemia. K spojeniu Krymu s Ruskou rovinou došlo až koncom treťohôr. Ako vo všetkých horských oblastiach možno aj v Krymských horách rozlíšiť výškové vegetačné stupne. Na severnom úpätí Krymských hôr a na Kerčskom polostrove je do výšky 200 – 350 m stepné rastlinstvo blízke stepiam južnej Ukrajiny, má však niekoľko endemických druhov. Kavyľová a bylinná step je však väčšinou premenená na poľnohospodársku pôdu. Na severných svahoch hôr sú do výšky 600 – 700 m lesy dubové (Quercus pubescens, Q.robur), vyššie však lesy bukové (Fagus sylvatica), alebo bukovo – hrabové (Carpinus betulus). Z ihličnanov sú v tomto pásme zastúpené rôzne druhy borovice (Pinus pallasiana, P. hamata).
Vo výške 1100 – 1300 m nadobúdajú dreviny krovité formy a najvyššie časti hôr sú bezlesé jajly, t.j. horské hole alebo plošiny sa skalnatým krasovým povrchom takmer bez vegetácie. Pre jajlu sú význačné hlavne spoločenstvá tráv. Krymské bezlesé jajly sú pravdepodobne podmienené neskorým topením snehu a nedostatočným prehriatím pôdy.

Zhruba v rovnakých výškových úrovniach sa rozkladajú i na južných svahoch hlavného pásma Krymských vrchov lesy bukové a nižšie dubové, ale najbohatšia a najzaujímavejšia je flóra dolného pobrežného stupňa do výšky 350 – 400m n.m. a to len v úseku pobrežia medzi mestami Sevastopoľ a Feodosia. Iba tam sa zachovala v klimaticky chránenej polohe flóra mediteránna, ktorej hlavnou zložkou sú teplomilné druhy duba (Quercus pubescens, Q. ilex) a iné druhy teplomilných spoločenstiev. Na skalnatých svahoch sú výrazné porasty suchomilných polokrov a bylín typu gréckej frygany.

ŽIVOČÍŠSTVO
Živočíšstvo horského lesného Krymu a jeho južného pobrežia sa od fauny rovinného stepného Krymu líši značným počtom lesných druhov a takých druhov, ktoré poukazujú na určitú súvislosť krymskej fauny s faunou kavkazskou, maloázijskou a balkánskou. Horská lesná fauna je rozšírená na severných svahoch jajlí a v lesoch Krymskej rezervácie, kde žije jeleň európsky, srnec lesný, jazvec lesný, kuna skalná, líška obyčajná, v skrasovatených vápencoch netopiere. Z vtákov sú rozšírené sojky, sýkorky, drozdy a holuby.

Na južných rozčlenených svahoch vrchov Krymu je rozšírený mediteránny faunistický komplex, ktorý je síce neúplný, ale na druhej strane má rad endemických druhov, napr. gekón krymský, alebo krymský škorpión.

OCHRANA PRÍRODY A KRAJINY
V súčasnej dobe je oblasť Krymských vrchov a najmä čiernomorské pobrežie jedným z najviac zaťažených území rekreačnými pobytmi a turistickým ruchom nielen na Ukrajine a v Rusku, ale i v celej Európe. Preto bolo zriadených v tomto území niekoľko zapovednikov a maloplošných chránených území. Z nich spomenieme:
1.Kryms`kyj zapovidnyk – 150km² a 165km² lovecká rezervácia, zaujíma najvyššiu časť pohorí, náhorné plošiny jajly i pramenné oblasti riek s vodopádmi. 90% oblasti zaujímajú lesy usporiadané vo výškových stupňoch a nad výškou 1100 – 1300 m horské lúky. V zložení flóry je zistených 90 endemitov. Fauna je pomerne chudobná a má ostrovný charakter.
2.Jaltyns`kyj zapovidnyk - 145,5km², rozkladá sa v okolí Jalty. 75% územia tvoria lesy na južných svahoch hôr v dubovom a bukovom stupni, chránená je aj pobrežná časť územia. Vyskytujú sa tu krasové závrtové polia so škrapmi a jaskyňami. Fauna je pomerne chudobná.
3.Mys Marťjan – 2,4km², zapovednik v okolí Jalty, tvorí vápencový chrbát zosuvného pôvodu príkro spadajúci k moru. Na jeho časti leží Nikitskij botaničeskij sad s rastlinami subtropického i cudzieho pôvodu. Hlavní porast tvorí dub plstnatý a kroviny typu stredomorského šibljaku.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Krymsko-kaukazská oblasť