Dnes sa vďaka pokroku techniky plán mesta alebo mapa kontinentu vytvorí rýchlo a ľahko. Využívajú sa letecké fotografie a informácie telekomunikačných prístrojov umelých družíc, ktoré obiehajú okolo Zeme vo výške 36 000km. Predtým, až do polovice 20. storočia bolo pri kreslení máp potrebné uskutočniť v teréne množstvo operácií a dlhých a zložitých vymeriavaní, čo bolo zároveň veľmi drahé. Už v staroveku v Grécku alebo v Číne boli prví kartografi zároveň astronómami, pretože podľa pozície hviezd na nebi pozorovaných z rôznych miest na Zemi vyrátali zemepisnú dĺžku a šírku bodov na zemskom povrchu. Zaujímavé je, že prvé mapy nezobrazovali malé plochy, ale rozsiahle územia, čo vyžadovalo oveľa zložitejšie výpočty.

Mapy boli určené predovšetkým pre kráľov, cisárov a veľkých moreplavcov, ktorí chceli mať zobrazené veľké časti zemského povrchu. Zobraziť v jednej rovine celú zemeguľu alebo jej časť nemožno bez veľkých deformácií. Aby zostali mapy presné, tieto deformácie sa vyratúvajú matematicky podľa rôznych zobrazovacích systémov. Ak by sma sa zaujímali predovšetkým o rovníkovú oblasť, potom je najlepšie Mercatorovo zobrazenie. To však deformuje polárne kraje. Ak máme záujem o polárne kraje, tie sa zobrazujú v rovine dotýkajúcej sa pólu. Spôsob zobrazenia je dôležitý hlavne pri mapách s malým merítkom. Čím je merítko menšie, tým väčšia oblasť sa znázorňuje. Naopak, mapy s veľkým merítkom mapujú menej rozsiahle plochy ale veľmi podrobne. Merítko mapy je matmatický pomer medzi skutočnou vzdialenosťou a dĺžkou, ktorou túto vzdialenosť zobrazuje mapa. Pri mapách s veľkým merítkom 1 : 10 000 sa jeden kilometer v skutočnosti zobrazí desaťtisíckrát menšou dĺžkou, čiže desiatim centimetrami.