Pod ľadovou pokrývkou sú miestami vysoké hory a pobrežie je rozbrázdené fjordmi. Obyvatelia Grónska sú pôvodom Eskimáci, alebo Dáni a väčšina z nich žije na juhozápade pri pobreží. Ich hlavná činnosť je rybolov. Miestami sa lovia aj tulene. V menšom počte sa tu chovajú aj ovce. V minulosti bola dôležitá ťažba olova a medi, ale zásoby sú už vyčerpané. Blízko mesta Ivigtut na južnom pobreží sú najväčšie zásoby kryolitu na svete. Kryolit sa vyváža ako nerast potrebný pri výrobe hliníku. Grónsko má rozlohu 2 175 596 km2 a 58 000 obyvateľov. Hustota zaľudnenia je veľmi nízka – len 0,027 obyvateľov na km2. Hlavné mesto je Nuuk, mena je dánska koruna a je to samosprávna časť Dánska. V Arktíde sa ťaží zlato, čierne uhlie a ropa. Keď sa roztopí sneh, obnažená pôda okolo oceánu rýchlo zarastie trávou, kvetinami a nízkymi krovinami. Počas leta sa tu objavujú sťahovaví vtáci a savci vrátane severoamerického soba karibu, vlkov, medveďov a divých husí. Pižmoň východný a polárna líška zostávajú aj cez zimu. V oceáne je hojnosť planktónu a rýb, ktoré slúžia ako potrava pre väčšie zvieratá – tulene, veľryby, mrože a polárne medvede. Polárne, alebo ľadové medvede majú zavalité, ale ťažké telá s krátkymi hrubými nohami a malé chvosty. Chodidlá sú ploché a veľké, každé je vybavené piatimi, ako britva ostrými pazúrmi, ktoré sú na rozdiel od mačky nezatiahnuteľné. Celé telo pokrýva hustý kožuch a hrubá vrstva tuku. Oči a guľaté uši sú malé v porovnaní s dlhou a širokou hlavou. Ňufák je vlhký a lesklý, podobne ako u psa. Ľadový medveď je veľmi dobrý plavec a je schopný preplávať vzdialenosť aj 35 km. Pláva najmä pohybom predných nôh a pomocou zadných kormidluje. Väčšina živočíchov Arktídy má svojich južných bratov. Napríklad mnoho veľrýb, ktoré križujú južné oceány, sa tiež nachádza v severných arktických vodách, a tulene, ktoré sa rozmnožujú na ostrovoch ďalekého severu môžeme porovnať s tými, ktorí sa rozmnožujú na pobreží Arktídy. Na Antarktíde žijú aj živočíchy, ktoré v Arktíde nenájdeme. Najznámejším takýmto živočíchom je asi tučniak. V skutočnosti na Antarktíde existuje len málo živočíchov, ktorí by sa živili na súši. Z morských vtákov sú to len saprofágne druhy, ako sú hnedé čajkovité vtáky – chaluhy, ktoré sa nevyskytujú nikde inde na svete. Tieto vtáky sú schopné si tu nájsť čokoľvek, čo im poskytuje živiny. Chaluha arktická je jedným z troch druhov vtákov trvalo obývajúcich najstudenšie oblasti Antarktídy. Ďalšie dva druhy sú tučniak cisársky a fulmar antarktický. Ale jedinými vtákmi, ktorí prezimujú na pobreží sú tučniaky. Chaluhy a fulmari sem prilietajú len v lete za potravou. Vo vnútrozemí ale žije len drobný hmyz a roztoče, ale pri okrajoch je život pestrejší. V oceáne žije mnoho malých morských živočíchov známych pod názvom krill, ktorý slúži ako zdroj potravy pre väčšie tvory.Je tu mnoho veľrýb, tuleňov a uškatcov. Tuleň leopardí meria 3,6m, váži 450kg a má ostré zuby v silných čelustiach. Kosatka dravá je najväčší druh delfínov. Samci merajú do 9m a samice do 6m. Dokážu plávať rýchlosťou 60km/hod. Majú čierny chrbát s vysokou chrbticovou plutvou a biele brucho. Tieto živočíchy žijú na piatom najväčšom svetadiele na svete. Tvorí ho južná polárna oblasť. Názov Antarktis je odvodený z gréčtiny. Anti znamená proti a Arktikos severný. Antarktída je kruhový svetadiel s výnimkou Weddelovho a Rossovho mora a Antarktického polostrova, ktorý vybieha smerom k Južnej Amerike. Južný pól je v prostriedku svetadiela, ktorého celková rozloha je 13 975 000 km2. Ide o izolovaný zemský masív, ktorý leží skoro 1000 km od Južnej Ameriky, 2700 km od Austrálie a 4000 km od južnej Afriky. Od Južnej Ameriky delí Antarktídu Drakov prieliv. Je obklopená studenými búrlivými vodami Tichého, Atlantického a Indického oceánu. Delí sa na Východnú a Západnú Antarktídu. Východná, alebo Veľká Antarktída leží hlavne pri Atlantickom a Indickom oceáne a Západná, čiže Malá Antarktída leží pri Tichom oceáne, spolu s Antarktickým polostrovom vybiehajúcim spolu s reťazou ostrovov smerom k Južnej Amerike.

Súostrovia pri Antarktíde majú polárny ráz a sú neobývané. Celý svetadiel, okrem malej časti pobrežia a najvyšších skalnatých vrcholov je pokrytý súvislým ľadovým krytom s početnými nebezpečnými trhlinami. Priemerná hrúbka ľadu je 2500 m, ale maximum je až 4500 m. Tento ľad pokrýva až 95% povrchu svetadielu. Ľadovec sa vlastnou hmotnosťou pomaly posúva po svahoch pevniny k moru. V mori sa z výbežkov ľadovca odlamujú ľadové kryhy, ktoré potom morské prúdy a vietor ženú až do oblasti Južnej Ameriky, Afriky a Nového Zélandu. Južný pól sa nachádza na Juhopolárnej plošine vo výške 2765 m.n.m.. Najvyšším vrcholom kontinentu je Vinson Massi (5140 m.n.m) v Západnej Antarktíde, na ktorý ľudia prvý raz vstúpili v roku 1966. Najvyššími bodmi Východnej Antarktídy sú Mt. Kirkpatrick a Mt. Markham. Antarktída má najdrsnejšie a najchladnejšie podnebie na Zemi. Okolo južného pólu je polárne podnebie. Antarktída môže byť klasifikovaná ako púšť, lebo tu spadne ročne 7 mm zrážok v podobe vody. Na južnom póle nepršalo už asi 1 000 000 rokov. Na Antarktíde zúria časté, prudké a dlhotrvajúce víchrice, ktoré polárnikom sťažujú život viac než mrazy. Najveternejšie je na Pobreží kráľovnej Astrídy, kde je ruská stanica Novolazarevskaja. Najnižšiu teplotu na Zemi namerali na ruskej stanici Vostok, čo po slovensky znamená východ. 29.8.1960 to bolo –88,3°C, v júli 1983 to bolo -89,2°C, alebo –91,5. Územie Antarktídy prechodne obývajú pracovníci vedeckých staníc, roztrúsených po celom území. Sú to napríklad Výskumná stanica McMurdo a Amundsen-Scott patriaca USA, Výskumná stanica Dumont d`Urville patriaca Francúzsku, austrálska Základňa Casey a stanica Mawson ruská Výskumná stanica Molodeznaja, britská stanica Halley a iné. Začali ich tu zariaďovať po roku 1947. V roku 1959 podpísalo 12 štátov, ktoré mali v rokoch 1957-1958 na území Antarktídy výskumné stanice, vo Washingtone dohodu, podľa ktorej je Antarktída určená len k mierovým účelom a je vyhlásený status quo na územné nároky. Neskôr podpísalo zmluvu ďalších 28 štátov a v roku 1991 bola prijatá dohoda zavádzajúca radu opatrení k ochrane antarktického životného prostredia a zákaz ťažby nerastných surovín.

Jedného dňa argentínska loď Bahía Pararíso (Rajská zátoka) narazila na podmorský útes, keď opúšťala zátoku Antverpského ostrova, nazývanú Arthur Harbor. Ráno tam zakotvila, aby si 81 turistov mohlo behom dvojhodinovej exkurzie prezrieť Palmer a okolie. Pri návrate na otvorené more bludiskom ostrovčekov sa to stalo. Náraz nebol príliš citeľný, ale 130 metrov dlhá loď zostala trčať nachýlená na pravý bok neschopná pohybu. Všetkých pasažierov aj celú posádku sa podarilo zachrániť. Horšie dopadla miestna príroda. Bahía Pararíso viezla ako hlavný náklad zásoby paliva a pohonných hmôt pre tri argentínske stanice. Navigačná chyba dôstojníka zmenila náklad na ekologickú bombu. Keď po desiatich dňoch dorazilo pohotovostné družstvo záchranárov z USA s potrebným vybavením, nedalo sa už veľa zachrániť. Do mora uniklo 600 ton nafty, ktorá zničila život na mnohých kilometroch antarktického pobrežia.

Dňa 28.novembra 1979 narazilo novozélandské lietadlo DC-10 s turistami v plnej rýchlosti do svahu 3795 m vysokého Erebu. Navigačná chyba a zlá viditeľnosť zapríčinili, že behom jediného okamihu zahynulo všetkých 257 cestujúcich a členov posádky – viac ľudí než za celú históriu Antarktídy od jej objavenia roku 1820.