Prírodné katastrofy v minulosti

Slovo katastrofa je gréckeho pôvodu ( katastrophe ) a znamená zánik, zlom. Katastrofu by sme mohli definovať rôzne. Jedna z možných definícií znie: “Katastrofa je mimoriadna udalosť, pri ktorej došlo k strate života alebo zasiahnutiu najmenej päťdesiat ľudí a k narušeniu správnej subštruktúry." Už od pradávna ľudstvo ohrozovali menšie, či väčšie prírodné katastrofy. Výbuchy sopiek, zemetrasenia, lavíny, povodne, tropické búrky, zosuvy pôdy, či obyčajné zásahy bleskom a s tým spojené požiare. Ľudia si spočiatku mysleli, že ich príčinami sú bohovia, ktorí v zápale hnevu ucítili potrebu potrestať ľudstvo, no s postupným pribúdaním a systematizovaním poznatkov bol človek schopný vysvetliť si ich príčiny racionálnejšie. K tomu najhrozivejšiemu, čo môže postihnúť ľudstvo jednoznačne patria výbuchy sopiek. Udalosti, pri ktorých sa krajinou ozýva hrôzostrašný hrmot, oblohu zahaľuje oblak dymu a popola a ľudí desí predstava, že by mali zomrieť hrôzostrašnou smrťou.

Čo je to sopka?

„Sopka je také miesto zemskej kôry, kde bola porušená kontinuita pevných častí a z hĺbky sa dostávajú na povrch roztavené horniny a plyny. Tuhé alebo stuhnuté produkty výbuchu sa nahromadia okolo otvoru, čím vytvoria kopec alebo vrch, ktorý nazývame vulkánom alebo sopkou. Otvor vrchu je kráter.“

Plynný obsah roztavených hornín môže byť extrémne premenlivý. Táto jeho premenlivosť určuje spôsob a priebeh výbuchu. Roztavenú horninu spolu s horúcimi plynmi, ktoré sú v nej uzavreté alebo voľne bublajúce, nazývame magma. Magma pochádza z hĺbky 40 až 300 kilometrov. V tavenine ja extrémne vysoká teplota a obrovský tlak. Pri výstupe nahor sa teplota i tlak znižujú, ale v prvom rade sa znižuje tlak spôsobený hmotnosťou horninového stĺpa. Pri menšom tlaku sa plyny odlúčia a vytvárajú bubliny, ktoré sa v redšej magme rýchlo spájajú a samostatne vystupujú nahor ako plyny. Pri väčšom množstve plynu sa magma spení, čím sa zväčší jej objem a zmenší jej špecifická hmotnosť. Následkom toho sa hladina zdvihne a plyny túto penu porozmetajú po okolí krátera vo forme rozdrobených vychladnutých úlomkov. Odstránením rozhádzanej hmoty sa tlak v magme výrazne zníži a urýchli sa vyslobodenie plynov. Veľké explodujúce výbuchy majú charakter reťazovej reakcie (sú vlastne sériou výbuchov trvajúcich sekundu alebo aj niekoľko hodín).

Najväčšie výbuchy v dejinách ľudstva

Historicky najznámejší bol výbuch Vezuvu 24. augusta 79 nášho letopočtu. V okolí Vezuvu sa nachádzalo hneď niekoľko rímskych osád ako napríklad Herculaneum alebo V tej dobe bola Rímska ríša na veľmi vysokej úrovni, preto boli následky nevyčísliteľné. Pre nás má z historického hľadiska najväčší význam osada Pompeje. Je síce smutné, že výbuch zabil niekoľko tisíc ľudí, ale na druhej strane osada bola dokonale zakonzervovaná a tak nám v dnešnej dobe ponúka množstvo materiálu na skúmanie.

6. júna 1912 vybuchla na Aljaške sopka Katmai. Neskoro popoludní zasiahol mestečko Kodiak vzdialené 160 kilometrov oblak popola a pokryl ho pätnásť centimetrovou vrstvou. Padanie popola bolo extrémne husté. Nedala sa vidieť ani lampa v ruke. Plyny unikajúce s popola spôsobili, že vzduch sa stal nedýchateľný. Ľudia v panike utekali na lode zakotvené v prístave. V oblaku staticky nabitého popola sa križovali blesky. Hoci sa padajúci popol schladil, šanca na prežitie sa minimalizovala. Nízke rastlinstvo bolo úplne vyhubené, listnaté stromy boli veľmi poškodené, pasienky boli zničené, vtáctvo sa odsťahovalo a rieky boli dlhé mesiace znečistené. Krajina sa zotavila o jedno desaťročie, no v bezprostrednom okolí sopky bolo prostredie úplne zničené.

Výbuch sopky znamená vždy veľké nebezpečenstvo pre okolitý život. 20. februára 1943 vybuchla v Mexiku sopka Tancitara. Horúci popol úplne zničil všetko rastlinstvo v okolí. V dôsledku toho zahynuli tisíce bylinožravých zvierat hladom. Na vzdialenejších miestach hynuli pre poruchy trávenia, vyvolané spásaním trávy znečistenej popolom.

Ľudia a zemetrasenia

Zemetrasenie patrí medzi najčastejšie prírodné katastrofy a ľudstvo mu vždy venovalo veľkú pozornosť. Prístroje zaregistrujú ročne niekoľko desaťtisíc otrasov, no väčšina z nich má malú intenzitu alebo prebehne v neobývaných oblastiach. Keď však prebehne zemetrasenie v obývanej oblasti, škody na ľudských životoch a materiálne škody sú obrovské. So zemetraseniami sú často spojené aj obrovské prílivové vlny (Tsunami), zosuvy pôdy a požiare.

Tsunami vznikajú pri výbuchoch podmorských vulkánov alebo pri obrovských podmorských zemetraseniach. Otrasy zvlnia vodu len mierne, ale čím viac sa vlna približuje k pobrežiu, tým je väčšia, silnejšia a ničivejšia. Keď sa dostane k pobrežiu, môže byť vysoká aj niekoľko desiatok metrov. Následky sú potom katastrofálne.

Zosuvy nasledujú po zemetraseniach veľmi často. Otrasy narušia vrstvy hornín a zosuv na seba nenechá dlho čakať. Zemetrasenie, ktoré prebehnú v husto obývaných sú obvykle sprevádzané požiarmi. Ľudské obydlia sú plné predmetov, ktoré môžu veľmi ľahko spôsobiť požiar. Každý z elektrických spotrebičov môže byť potencionálnym podpaľačom. Takisto rôzne kotly používané na kúrenie alebo ohrev vody. Takýchto nebezpečných vecí je okolo nás plno, ale keby sme sa začali starať o ich zvýšenú bezpečnosť, nás život by bol jednotvárny a plný obmedzení.

Príčiny otrasov môžu byť rôzne. Najčastejšie sú to tektonické zemetrasenia, ktoré súvisia s pohybom zemskej kôry a s jej deformáciou. Vznikajú v oblastiach dvíhajúcich sa pohorí alebo v morských priekopách. Veľa zemetrasení sa viaže s vulkanickou činnosťou. Vulkanická činnosť a s ňou spojené zemetrasenia sú charakteristické predovšetkým pre miesta, kde sa stretávajú hrany litosférických dosiek. Aj keď to znie neuveriteľne, príčinou mnohých zemetrasení môže byť aj sám človek. Počas studenej vojny sa v Sovietskom zväze a v Spojených štátoch amerických robili pokusy s atómovými bombami. Vedci skúmali pôsobenie nukleárnych výbuchov na okolité prostredie. Výbušniny s obrovskou silou sa používajú tiež pri stavbe prieplavov alebo pri reaktivácii vyčerpaných ropných a plynových polí. Tieto výbuchy však nespôsobujú škody. Sila následného otrasu sa dá vypočítať, čas vypuknutia je známy a pokusy sa väčšinou vykonávajú na odľahlých miestach.

Najstaršie záznamy o zemetraseniach majú Číňania, avšak z vtedajšieho spôsobu vyjadrovania sa dá len ťažko zistiť priebeh, intenzita a následky daných zemetrasení. Dnes je situácia iná. Poznáme hneď niekoľko stupníc klasifikujúcich zemetrasenia založených na subjektívnom pozorovaní. V osemdesiatych rokoch devätnásteho storočia zostavili taliansky výskumník de Rossi a Švajčiar Forel prvú takúto stupnicu. Od roku 1902 sa používala dvanásť stupňová stupnica, ktorú vypracoval taliansky vulkanológ Mercalli. Dnes sú zemetrasenia triedené podľa energie otrasov (tzv. Richterova stupnica).