1. Poloha
Okres Veľký Krtíš vypĺňa juhozápadnú časť Banskobystrického kraja. Rozlohou 849,5km² je to jeden z najmenších okresov tohto kraja. Rozprestiera sa od okresu Levice na západe, okresu Zvolen a okresu Detva na severe, okresu Lučenec na východe až po Maďarskú republiku na juhu. Najsevernejší bod územia leží severovýchodne od Dolného Tisovníka , najjužnejší bod sa nachádza juhozápadne od Kolár, najzápadnejší bod predstavuje kóta Drieňok (324m.n.m.) a najvýchodnejší bod je severovýchodne od Ľuboriečky. Poloha okresu Veľký Krtíš je z komunikačného hľadiska výhodná. Mesto Veľký Krtíš sa nachádza na trase Lučenec-Zvolen-Levice a od štátnej hranice s Maďarskom (hraničný priechod Balassgyarmat) na juhu okresu je mesto vzdialené 17km. Celé územie okresu ma trojuholníkovitý tvar. Okres sa rozprestiera na dvoch kvalitatívne odlišných prŕodných celkoch Ipeľská kotlina a Krupinská planina. Južnú hranicu tvorí takmer po celej dĺžke rieka Ipeľ.

2. História
Najstaršie hodnoverné zachované písomné správy o Veľkom Krtíši sú už z druhej tretiny 13. storočia. Nie je to neskoro, lebo u nás, ale i v okolitých krajinách sa začínajú pravidelnejšie a vo väčšom počte vydávať listiny až od 13. storočia. Samostný názov Krtíš sa prvýkrát uvádza v listine, vydanej kráľovskou kanceláriou dňa 9. septembra 1245. Z nej sa dozvedáme, že istý Martin Bán ešte pred tatárskym vpádom daroval rozsiahle majetky na juhu Slovenska šahanskému kláštoru a kráľ Belo IV. ich r. 1245 kláštoru opäť potvrdil. Medzi darovanými majetkami boli i dnešné Dolné Plachtince, ohraničené vtedy Krtíšskym potokom, ktorý sa v prameni označuje ako "Curtus". O pôvode slova Krtíš /lat.Curtus, Kurtus, Kurthes/ medzi historikmi, lingvistami a ďalšími odborníkmi dosiaľ niet jednoznačnej zhody a jeho riešenie zostáva i naďalej otvoreným problémom. Počas písomne doloženého obdobia vývoja prežil Veľký Krtíš niekoľkokrát roky rozkvetu, ale aj roky nepriazne a úpadku. Tatárske plienenie v polovici 13. storočia, po ktorom r. 1245 pôvodne služobnícka osada kráľovského hradu a stoličného sídla Novohrad začala zapĺňať prázdne stránky análov vlastnej histórie. Obec sa nachádzala na trase v stredoveku významnej dopravnej obchodnej tepny, známej ako "veľká cesta". V 16. - 17. storočí bolo územie vystavené násiliu osmanských hord a uhorských stavovských povstaní. V r. 1554 - 1593 bola obec Veľký Krtíš poplatná Turkom a začlenená do novohradského sandžaku. V polovici 17. storočia zničená a vyľudnená až do r. 1680. Priaznivejší vývoj osídlenia Veľkého Krtíša možno zaznamenať po zrušení poddanstva v 19. storočí. V r. 1854 - 1864 sa začína rozvoj miestneho baníctva, otvorením prvých hnedouhoľných baní v chotároch obcí Malý a Veľký Krtíš miestnymi zemepánmi Andrejom Meššom, Viliamom Sebastianim a spol. Celková nová etapa vývoja Veľkého Krtíša a zároveň aj jeho širšieho okolia začala po r. 1945, kedy sa obnovila ťažba hnedého uhlia, najskôr v Malých Stracinách, od r. 1948 v Pôtri a od r. 1962 v závode Dolina pri Veľkom Krtíši. V roku 1950 vo Veľkom Krtíši začali stavať banícke mestečko tzv. sídlisko. Rok 1960 priniesol útlm ťažby v uhoľných baniach a stagnáciu po zrušení okresu Modrý Kameň a pripojení jeho územia k väčším územným celkom.Upadal hospodársky i kultúrny život . V roku 1968 sa rozhodlo o obnovení okresu, ktorého sídlom bol určený Veľký Krtíš, spĺňajúci predpoklady ďalšieho rozvoja osídlenia. Rozvíjali sa ďalšie priemyselné odvetvia. Popri baníctve to bol strojárenský, textilný, potravinársky priemysel, stavebníctvo a iné.

3. Fyzicko-geografická charakteristika
Geológia:
Geologický vývoj územia Veľkého Krtíša prebiehal ako súčasť geologického vývoja Karpatskej sústavy. Vystupujú tu výlučne komplexy tercieru. Podložie tercieru tvoria horniny prvohôr a druhohôr. Významné horotvorné procesy v treťohorách prebehli na študovanom území v paleogéne. Vo vrchnom paleogéne sa celkove Karpatské hrebene dvíhali, pričom okraje Karpatského masívu, ktoré lemovali aj južné úpätie Karpát, sa začali prehýbať a vznikli tu viacmenej súvislé depresie. Na naše územie sa do takejto depresie v strednom oligocéne transgredovalo od juhu more, ktoré koncom vrchného burdigalu ustúpilo. Vo vrchnom burdigale sa však začali pohyby mobilnej zóny maďarského Stredohoria, preto naša oblasť poklesla a začal sa v nej nový helvétsky sedimentačný cyklus. Najprv vznikli pri severnom pobreží spodnohelvétskeho mora pobrežné jazerá, v ktorých sa usadili uhoľné sloje. Potom sa jazerá pomaly dostali do spojenia s transgredujúcim morom a vznikali lagúny, v ktorých sa sedimentovali brakické onkoforové vrstvy.