Popieranie genocídy: ak sa ktosi rozhodne verejne popierať židovský holokaust, vystavuje sa nebezpečenstvu, že ho obvinia zo šírenia tzv. osvienčimskej lži. Posledný známy prípad bol proces s historikom - revizionistom Davidom Irvingom. V tomto smere je pozoruhodné, ako pracuje oficiálna propaganda Tureckej republiky. Stačí zájsť do Univerzitnej knižnice, kde je bežne dostupná revizionistická literatúra z Ankarskej univerzity alebo tureckého Centra pre strategický výskum. Množstvo príkladov je známych aj zo zahraničia. V roku 1990 presadzoval Bob Dole v Senáte rezolúciu označujúcu 24. apríl za pamätný národný deň tejto genocídy. Senát však ustúpil požiadavkám vlády, lebo Turecko sa vyhrážalo, že znovu zváži prítomnosť amerických vojsk na svojom území. Turecko stále nie je schopné uznať fakty bez toho, aby ich skreslilo a súhlasilo s tým, že ponesie následky, podobne ako to dokázalo povojnové Nemecko. Všetky doterajšie režimy v Turecku sa naopak sústredili na popieranie. Realitu arménskej genocídy uznal 18. júna 1987 Európsky a pred dvoma rokmi francúzsky parlament. Ak chce Turecko naozaj vstúpiť do Európy, nestačí, že jeden futbalový klub vyhrá Pohár UEFA. Táto krajina sa bude musieť v prvom rade vyrovnať so svojou minulosťou. Aj keď sa to udialo pred 85 rokmi.

Náhorný Karabach a otázka vzťahov Arménska a Azerbajdžanu
Úvod: ďalšou so smutných kapitol v dejinách arménskeho národa je konflikt v Náhornom Karabachu. Prenesme sa mysľou do obdobia spred pätnástich rokov. Sme v bývalom Sovietskom zväze, v republike Azerbajdžan, v meste Sumgait neďaleko Baku. Je koniec februára... Tri krvavé dni, ktoré občania prežili, alebo nie, sa navždy zapíšu do histórie arménskeho národa. Mučenie, pálenie ľudí, znásilňovanie, výsmech, pustošenie bytov, obchodov, ateliérov, ničenie áut. Tisícky ranených. Vlna arménskych utečencov.
Čo sa stalo? Šokujúce dianie v roku 1988 v Azerbajdžane súviselo s konfliktom v Náhornom Karabachu, o ktorý bojovalo Arménsko s Azerbajdžanom. V Sumgaite, podobne ako v Baku, žili celé roky pokojne vedľa seba Rusi, Arméni, Židia a Azerbajdžanci. Arméni v tom čase v Azerbajdžane tvorili takmer polmiliónovú menšinu, a spolu s Rusmi predstavovali drvivú väčšinu kvalifikovaných odborníkov. V Sumgaite obývali predovšetkým 3. mikrorajón, 41. kvartál. A nikdy by neverili, čoho sa dožijú...

Davy tiahli na arménsky rajón a krutým spôsobom zabíjali každého Arména, ktorého našli - od detí, žien, až po bezbranných starcov. Často dokonca azerbajdžanskí susedia, priatelia a známi akoby zabudli na predošlé vzťahy a chladnokrvne zabíjali svojich (kedysi blízkych) arménskych spoluobčanov, pričom ich často mučili tak, aby im spôsobili čo najväčšie utrpenie. Je nepochopiteľné, ako sa človek v 20. storočí dokázal priam zo dňa na deň premeniť a vyžívať sa v stredovekých ukrutnostiach. Polícia Arménom nepomohla. Jej nečinnosť, a v mnohých prípadoch dokonca spoluúčasť na prenasledovaní Arménov, je nevysvetliteľná. V arménskej časti mesta, v kvartáli 41-A, mala polícia dokonca svoje oddelenie, no krviprelievanie sa nijako nenamáhala zastaviť...
Jedno z mála zlyhaní Gorbačova: svedkovia tiež uvádzajú, že Azerbajdžanci pri útokoch používali sekery, nože, kovové tyče, kamene a iné predmety. A besneli čoraz viac, pretože ich "sebavedomie" stúpalo priamoúmerne s pokračujúcou nečinnosťou sovietskej vlády a armády. Nemal ich kto zastaviť... Sovietska vláda tieto udalosti politicky ignorovala a interpretovala ich ako reťaz výtržníckych zločinov, čím sa snažila odviesť pozornosť od faktu, že išlo o akciu proti skupine obyvateľov.
Michail Gorbačov sa tváril, že sa nič vážne nedeje... Ako líder vtedajšej veľmoci v tomto prípade úplne zlyhal a jeho ľahostajnosť dodnes Arménov šokuje. Mnohí si pamätajú jeho slová v televíznom prenose, kde tvrdil, že armáda sa "oneskorila" len o niekoľko hodín, hoci pogrom v Sumgaite (a neskôr v Baku) trval niekoľko dní za absolútnej ignorácie zo strany vtedajšej sovietskej vlády. Krvavý kolotoč v Sumgaite sa zastavil až 29. februára. Vyšetrovatelia z Moskvy zistili a dokázali niekoľko faktov. Pogrom proti Arménom bol organizovaný, zoznamy arménskych obyvateľov mesta boli spísané týždeň vopred, v dňoch 28. a 29. februára boli v mnohých arménskych bytoch povypínané telefóny, a v azerbajdžanských bytoch sa svietilo, aby sa predišlo "omylom"...

Podľa oficiálnych údajov bolo zavraždených "len" 27 Arménov, znásilnených 12 žien (a neplnoletých dievčat), zničených približne dvesto bytov, patriacich Arménom, a asi 50 áut, z ktorých väčšina bola spálená. Očití svedkovia však tvrdia, že skutočných obetí a zranených bolo omnoho viac a skreslené informácie o obetiach mali zmierniť krajne napätú situáciu v krajine. Ranených bolo 276 vojakov. Celkovo bolo odsúdených len 94 osôb, ktoré sa zúčastnili na prenasledovaní Arménov. Organizátori protiarménskych pogromov ostali nepotrestaní.
Po týchto udalostiach v rokoch 1990 až 1991 v Azerbajdžane pokračovalo masové vyháňanie Arménov z krajiny. V rokoch 1988 až 1992 bolo vyhnaných približne 360-tisíc Arménov, ktorí opustili takmer 92 tisíc bytov a domov. Azerbajdžan sa tak stal prvou republikou v rámci bývalého ZSSR, ktorá sa stretla s fenoménom utečenectva.