Arménsko je krajina situovaná v Západnej Ázii. Spolu s Gruzínskom a Azerbajdžanom sa nachádza v Zakaukazsku (južná časť regiónu Kaukaz), ktorá sa nachádza na pevninskej šiji medzi Čiernym a Kaspickým mororm. Hlavným a zároveň najväčším mestom je Jerevan.
Arménsko zaberá asi 29 800 km2 severozápadnej časti Arménskej vysočiny, rozľahlého vyvýšeného územia, ktoré sa rozprestiera až na juh po jazero Van v Turecku. Arménsko susedí s Gruzínskom na severe, Azerbajdžanom na východe Azerbajdženskou enklávou na Nakhichevan na juhozápade, s Iránom na juhu s Tureckom na západe.
Arménsko má extrémne hornatý povrch s priemernou nadmorskou výškou okolo 18000 metrov nad morom. Hora Aragats je je najvyšším bodom republiky, vypína sa do výšky 4090 m. nad morom. Horské pásmo v republike zahŕňa aj pohoria Pambak, Geghama, Vardenis a Zangezurské výbežky Malého Kaukazu.

Jazerá a rieky: Arménsko je suchozemský štát. V republike sa nachádza množstvo horských jazier, z ktorých najväčšie je jazero Sevan nachádzajúce sa na severovýchode. Jazero Sevan je najväčším jazerom v Zakaukazsku a jedným z najväčších vysokopoložených jazier na svete. Takisto je aj populárnym letoviskom. Na začiatku 90- tych rokov živočíšna populácia jazera bola ohrozená, keď množstvo vody bolo odobratých z jazera na zásobovanie hydroelektrární. Nakoniec bol zostrojený kanál, ktorý privádzal vodu z rieky Arpa do jazera a tým sa zachovala konštantná úroveň vody. Napriek tomu, že do jazera ústi množstvo riek, z jazera vyteká najmä rieka Hrazdan, ktorá tečie na juh a vlieva sa do rieky Arax, ktorá je najväčšou a najdlhšou arménskou riekou. Arax pramení vo vrchoch severozápadného Turecka a tečie prevažne na východ sledujúc arménsko-turecké a neskôr arménsko-iránske hranice, aby sa neskôr vliala na území Azerbajdžanu do rieky Kura. Arménsko má v oblasti Arax-kurského povodia hustú sieť malých a dravých potokov a prameňov, takže vodopády alebo pereje nie sú nič výnimočné. Za zmienku stojí, že na území Arménska pramenia aj rieky Eufrat a Tygris.

Rastlinstvo a živočíšstvo: Arménske rastlivstvo je rôznorodé. V polopúštnej oblasti, ktorá zasahuje do najnižších polôh, sa vyskitujú rastliny odolné suchu, ako sú jalovec alebo zemolez. Trávy dominujú v stepiach, ktoré sú vo vyšších nadmorských výškach a zaberajú väčšinu povrchu Arménska. Bukové a dubové porasty sa nachádzajú v lesných zónach v krajne severo- a juho- východnej oblasti. So živočíšnych druhov môžem spomenúť niekoľko typických zástupcov, ako je diviak, šakal, rys alebo Sýrsky medveď.

Prírodné zdroje: Prírodné zdroje v Arménsku zahrňujú meď, molybdén, zinok, zlato, perlit a žulu. Krajina má nedostatok zásob ropy, zemného plynu a uhlia ,a preto musí importovať tieto zdroje paliva. Arménske rieky, najmä Hrazdan, poskytujú významné zdroje vodnej energie.

Klíma: Klíma sa v Arménsku mení na základe nadmorskej výšky, avšak dominuje suchá a kontinentálna klíma s dlhými, teplými letami a miernymi zimami. Náhorné plošiny, ktoré sú menej chránené pohoriami ako ako znížené roviny, majú kontinentálnejšie počasie v zime. Slnko svieti v Arménsku často. Zrážky sa menia podľa daného miesta a najsilnejšie sú na jeseň. Horské oblasti tvoria prirodzanú bariéru pre väčšinu zrážok, ktoré sú vo forme snehu alebo dažďa. Najarídnejšia klíma je v oblasti pozdĺž rieky Arax.
Stav životného prostredia: Arménske životné prostredie bolo najviac znečisťované počas éry Sovietskeho zväzu. Sovietska vláda umiestnila ťažký priemysel, ktorý vylučuje oveľa viac škodlivín, ako ľahký priemysel, vo veľkej miere po celom území Sovietskeho zväzu. Vláda dlho ignorovala nepriaznivý dopad tochto priemyslu na životné prostredie, no v 80- tych rokoch liberalizujúce politické reformy v ZSSR rezultovali do sformovania enviromentálnych skupín, ktoré začali poukazovať na stav životného prostredia. Vďaka týmto tlakom bolo množstvo fabrík v Arménsku, ktoré boli hlavnými znečisťovateľmi prostredia, zatvorené ešte do roku 1989. Jedna z týchto fabrík, gumáreň a chemické závody v Nairite, boli znovuotvorené v roku 1992, keďže Arménsko potrebovalo príjmy plynúce z exportu produktov tejto továrne. Aj napriek tomu, že enviromentálne zákony prišli v Arménsku do platnosti od vyhlásenia nezávislosti, nebol schválený podrobný program na ochranu životného prostredia. Tým pádom enviromentálne aktivity sú adrsované na báze ad hoc, čiže vzhľadom na konkrétny prípad. Aby sa nezopakovala energetická kríza v Arménsku, ktorá bola spôsobená blokádou Arménska zo strany Azerbajdžanu a Turecka, vláda sa v roku 1995 rozhodla znovuotvoriť atómovú elektráreň v Metsamore, ktorá bola zatvorená v roku 1988 po katastrofálnom zemetrasení v severnom Arménsku. Enviromentálne skupiny protestovali proti otvoreniu pretože toto nastolilo tému možného enviromentálneho ohrozenia. Aj napriek tomu, že sa elektráreň nachádza v geologicky nestabilnej zóne, nebola zhotovená, aby čelila zemetraseniu. Ďalším problémom je rapídne odlesnenie, ktoré prebehlo počas zím v rokoch 1992, 1993 a 1994, keď bolo drevo jediným dostupným palivom.

Obyvateľstvo Arménska: Jerevan, hlavné mesto Arménska, je umiestnené na rieke Hrazdan v tesnej blízkosti hraníc s Tureckom. Mesto je dôležitým ekonomickým a kultúrnym centrom, s univerzitou a množstvom múzeí, knižníc, divadelných scén a iných atrakcií. Nad mestom sa týči biblická hora Ararat, ktorá sa však nachádza v Turecku (o Ararate sa zmienim konkrétnejšie neskôr).
Odhady z roku 2003 hovoria, že v Arménsku žije 3 326 448 obyvateľov, čo pri už spomínanej rozlohe dáva hustotu 112 ob./km2. Arménsko je vysoko urbanizované, 67 % zo všetkých obyvateľov má trvalý pobyt v mestách. Populácia je koncentrovaná najmä v údoliach riek, najmä pozdĺž rieky Hrazdan, kde sa nachádza aj Jerevan. Druhým najväčším mestom v Arménsku je Gyumri (predtým lLeninakan), miesto devastujúceho zemetrasenia v roku 1988.

Etnické skupiny a jazyky: Arménsko bolo etnicky najhomogénnejšou krajinou z 15 štátov bývalého ZSSR a krajina je doteraz charakteristická vysokým stupňom etnickej homogenity. Etnickí Arménci, alebo Hajovia, predstavujú viac ako 90 % populácie. Kurdi a Rusi sú ďalšími dvoma najväčšími národnostnými skupinami, každá z nich má zhruba 2 %. Početne menšími etnikami sú Ukrajinci, Sýrčania, Gréci a Gruzínci. Azerbajdžanci boli počas éry ZSSR najväčšou menšinou na území Arménska, no na začiatku 90- tych rokov celá Azerbajdžanská populácia opustila alebo bola deportovaná z Arménska kvôli národnostnému pnutiu, ktoré vzniklo následkom vojny o Náhorný Karabach, región v západnom Azerbajdžane osídlený takmer iba Arméncami. V opačnom smere, množstvo arménskych utečencov prišlo počas konfliktu z Azerbajdžanu do Arménska.
Arménsky oficiálny jazyk je je arménčina, jazyk zo skupiny indoeurópskych jazykov, ktorý nemá žiaden príbuzný jazyk. Jazyk je unikátny svojou 38 hláskovou abecedou, ktorej vznok sa datuje do 5 storočia . Obsahuje veľa dialektov, no najdôležitejšia je jerevanská Arménčina, ktorá je aj oficiálnym jazykom, a turecká Arménčina. Menšiny v Arménsku taktiež hovoria svojimi vlastnými jazykmi, väčšinou je to ruština a kurdčina.

Náboženstvo: Štátnym náboženstvom je Arménska kresťanská cirkev. Touto otázkou sa budem zaoberať v inej kapitole.

Vzdelávanie: Výsledkom dôrazu sovietskej vlády na bezplatné a všeobecné vzdelávanie je to, že takmer všetci dospelí Arménci vedia čítať a písať, teda je tu takmer 100 % gramotnosť. Počas sovietskej éry bol systém vzdelávania riadený centrálne vládou z Moskvy a školy boli povinné presadzovať sovietske komunistické ideály. Začiatkom 90- tych rokov, po vyhlásení nezávislosti, Arménsko spravilo významné zmeny vo svojom školskom systéme. Najdôležitejšia bola zmena učebných osnov, keď sa začal dávať dôraz na Arménsku históriu a kultúru a Arménci prestali používať ruštinu ako vyučujúci jazyk. Dnes, primárny a sekundárny stupeň výučby je povinný a bezplatný. Najväčšou univerzitou v krajine je Štátna Univerzita v Jerevane, založená v roku 1919 v Jerevane. Ďalšie inštitúcie vyššieho vzdelania sa zaoberajú inžinierstvom, poľnohospodárstvom, architektúrou, krásnym umením a divadelníctvom.

Zvyky: Arménci si typicky zakladajú na úzkych rodinných vzťahoch a sú hrdí na svoje charakteristické kultúrne tradície. Arménska hudba a kuchyňa sú podobná krajinám Stredného východu. Pri sviatočných príležitostiach, Arménci preferujú tradičnú ľudovú hudbu a kruhové tance. Obvyklé športy ako basketbal, futbal a tenis sú populárne. V medzinárodnom meradle Arménci vynikajú v zápasení, boxe a gymnastike. Vo voľnom čase hrajú Arménci radi šach a backgammon (túto hru som nedokázal identifikovať resp. preložiť). Väčšina obyvateľov miest žije v klasických panelákoch sovietskeho typu, mnoho z nich je už zbúraných. Vidiecke obyvateľstvo žije väčšinou v rodinných domoch, pričom mnoho členov jednej rodiny často žije spolu. Rodina a priatelia sa stávajú centrom spoločenského života, zároveň rešpektujú najstaršiu generáciu.
Umenie a literatúra: Na začiatku 4. storočia, presnejšie v roku 301 (ale o tom neskôr) sa Arménsko stalo prvou krajinou, ktorá prijala kresťanstvo ako oficiálne náboženstvo. Dnes, viac ako 90 % obyvateľov sú etnickí Arménci a výsledkom je to, že ich religiózna tradícia sa silno premietla do ich kultúry. Prvé umelecké diela sa vyskytli súčasne s prijatím kresťanstva, teda v 4. storočí n. l.. V tomto období to boli najmä náboženské ikony. Arménsko malo 3 hlavné umelecké etapy, a to od 5. do 7. storočia, počas 9. a 10. storočia a od 12. do 14. storočia.
Arménske ľudové remeslá, ktoré sa po stáročia nezmenili, zahrňujú najmä pletenie kobercov a spracovanie kovov. Vyrezávanie dekoratívnych kamenných monumentov nazývaných khatchkars je pôvodným arménskym umením, ktoré sa zachovalo dodnes.
Arménska literárna tradícia sa prvý krát vynorila v 5. storočí. Prvé literárne diela sa zaoberali históriou a náboženstvom a boli reprezentované dvoma veľkými dielami tejto periódy, a to História Arménska od Movsesa Khorenatsiho a Vyvrátenie siekt od Eznika Kogbatsiho. Prvým veľkým arménskym poétom bol v 10. storočí biskup Grigor Narekatsi, ktorého mystické poémy a hymny silno ovplyvnili Arménsku Apoštolskú Cirkev.
Sekulárna čiže nereligiózna literatúra sa začala rozvíjať v 16. storočí prostredníctvom poétov- minstrelov nazývaných ashughovia, ktorých lyrické básne boli písané a predvádzané v materinskom jazyku. Množstvo ashughských milostných piesní zostalo populárnych dodnes.
Na prelome 19. a 20. storočia začalo množstvo arménskych spisovateľov tvoriť moderné romány, poviedky a hry. Najznámejším spisovateľom tohto obdobia bol Hakob Melik-Hakobian, známejší pod umeleckým menom Raffi. Po roku 1920 bola kultúra ovplyvňovaná socialistickým realizmom, čo zabrzdilo rozvoj arménskej literatúry a hudby. Prvým veľkým arménskym skladateľom klasickej hudby bol medzinárodne známy Aram Ijlič Chačaturjan, ktorý svoje majstrovské kúsky skomponoval počas sovietskeho režimu. Niektoré z jeho diel v sebe obsahujú vplyv arménskej ľudovej hudby. Známy je najmä jeho Šabľový tanec.

Kultúrne inštitúcie: Múzeá v Arménsku zahrňujú Arménske Štátne Historické Múzeum, Arménsku Štátnu Obrazovú Galériu a Štátne Múzeum Literatúry a Umenia, všetky sídliace v Jerevane. Mesto je taktiež sídlom Štátneho Akademického Divadla, Opery a Baletu. Národná tanečná spoločnosť a mnoho orchestrov sú rozmiestnené po celej krajine.
Ekonomika: Arménsko sa pomaly spamätáva z prírodných a humánnych katastrof, ktoré krajinu v 80. a 90- tych rokoch postihli. Zemetrasenie v roku 1988 ťažko poškodilo infraštruktúru. Predlžujúca sa vojna o Náhorný Karabach, v ktorej bolo Arménsko zapojené, viedla k blokáde hlavných obchodných ciest krajiny. Dve nepredpokladané kruté zimy, skombinované s nedostatkom paliva kvôli blokádam, vyústili do zomierania a stavu blízkemu hladomoru.
Arménsko bolo menej ekonomicky pripravené na samostatnosť ako väčšina postsovietskych krajín. Roky sovietskeho centrálneho plánovania vybudovali v Arménsku priemyselnú základňu, ktorá bola vysoko závislá na obchode s ostatnými sovietskými štátmi. Takisto bol závislý od dodávok palív. Blokády od Turecka a Azerbajdžanu a nestabilná situácia v Gruzínsku reálne odrezala Arménsko od svetových trhov. Nedostatok paliva a neschopnosť predávať produkty zapríčinili zatvorenie množstva závodov. Hrubý domáci produkt (HDP), ktorý meria hodnotu výrobkov a služieb vyprodukovaných v krajine, sa prepadol o 60 % medzi rokmi 1991 a 1993.
Arménsko má silnú tradíciu vo vzdelávaní a v podnikateľstve. Krajina s malými prírodnými zdrojmi, ako je Arménsko, je odkázaná na kvalifikovanú pracovnú silu, a to je hlavnou výhodou Arménska. Vláda Arménska hľadá cestu k trhovej ekonomike liberalizáciou cien a implementáciou agresívneho privatizačného programu. Od roku 1995 inflácia, kvôli ktorej rástli ceny o 20 % za rok, sa dostala pod kontrolu a HDP začalo opäť rásť.

Poľnohospodárstvo: Význam poľnohospodárstva vzrástol v Arménsku po prepade priemyslu. Hlavné plodiny zahŕňajú ovocie a zeleninu, ktorá rastie na Araratskej rovinev juhozápadnom Arménsku. Táto je zavlažovaná vodou pochádzajúcou z rieky Arax. Zemiaky, obilie a dobytok sa pestujú resp. chovajú vo vyšších polohách. Arménsko je známe kvaslitou svojho ovocia a hrozna rastúceho blízko Jerevanu, z ktorých sa vyrába značkový koňak a rôzne likéry. Počas sovietskej éry boli farmy v Arménsku organizované v štátom riadených spolkoch. Po vyhlásení nezávislosti vláda rýchlo vrátila väčšinu fariem súkromným vlastníkom. Produkcia hneď vzrástla, no poľnohospodárstvo padlo za obeť ekonomickému úpadku krajiny. Blokády obmedzili export poľnohospodárskych produktov, rozvoj fariem trpel nedostatkom palív a pohonných hmôt, nedostatočným zavlažovaním a absenciou bankových úverov na nákup umelých hnojív a vybavenia.

Ťažba surovín: Arménsko produkovalo zhruba jednu tretinu molybdénu v Sovietskom zväze a ná jednoznačné zásoby medi a zinku. Taktiež je dôležitá produkcia priemyselných minerálov. Arménsko bolo najväčším probucentom perlitu v bývalom ZSSR a produkuje množstvá hliny, stavebného kameňa a polodrahokamov. Takisto ťaží menšie množstvo zlata.
Arménsko musí dovážať prakticky všetku naftu a zemný plyn. Táto závislosť od zahraničných dodávateľov spôsobila ekonomické útrapy, keď boli zavreté hranice počas politických problémov. Avšak aktuálne prieskumy objavili množstvo ropy a zemného plynu, ktoré ležia hlboko pod Arménskom. Krajina preto potrebuje pomoc zahraničia, aby mohlo pomýšľať na ťažbu z týchto zdrojov.

Priemysel: Počas sovietskej éry bolo územie Arménska industrializované a začlenené do sovietskeho ekonomického systému. Väčšina priemyslu závisela na surových materiáloch alebo čiastočne dokončených výrobkoch z iných sovietských republík, ktoré boli zároveň primárnymi trhmi pre arménske výrobky. Závody produkovali výrobky dennej potreby, ako tkaniny a obuv, chemikálie, spracované kovy a lasery a elektroniku pre vojsko. Ekonomické blokády a problémy s nimi spojené zapríčinili priemyselný výpadok. Priemyselná výroba sa začala rozbiehať po upokojení politickej situácie v roku 1994. No strata trhov po páde ZSSR a stále pomalý proces privatizácie je brzdou tomu, aby sa priemysel vrátil na tie pozície a aby nabral takú silu, ako mal kedysi.
Energetika: Arménsko bolo tradične závislé od dodávok zemného plynu z Azerbajdžanu, na ktorého báze dopĺňalo svoje energetické zdroje. Azerbajdžan odrezal dodávky plynu po tom, čo v roku 1989 Arménsko podporilo separatistické snahy Arménov v Náhornom Karabachu. To spôsobilo Arménsku ekonomické problémy. Od tejto doby záviselo Arménsko iba na hydroelektrárňach, ktoré sa stali jediným zdrojom elektrickej energie. Avšak hydroelektrárne nepokrývali potreby štátu, treto sa vláda v roku 1995 rozhodla znovuotvoriť atómovú elektráreň v Metsamore, jedinú atómovú elektráreň v Zakaukazsku. Elektráreň bola zatvorená kvôli ničivému zemetraseniu v roku 1988. V roku 1988 Irán a Arménsko uzavreli dohodu, podľa ktorej Irán mal dodávať Arménsku zemný plyn počas 20 rokov. Dohoda bola podmienená postavením plynovodu medzi týmito krajinami.
V roku 2001 tepelné elektrárne na zemný plyn vyprodukovali 42 % všetkej arménskej elektriny. Väčšina plynu bola dovezená z Turkmenistanu. Zhruba 27 % elektriny bolo vyrobených v hydroelektrárňach, a jediná arménska jadrová elektráreň vyprodukovala 31 % elektrickej energie.

Obchod: Sovietske centrálne plánovanie zdegenerovalo arménske obchodné vzťahy, sprvilo ho vysoko závislé na výmenách s ostatnými republikami ZSSR. Znovuobnovenie obchodných vzťahov nebolo možné mnoho rokov po osamostatnení. Politická nestabilita a uzavretie hraníc prekazilo veľa obchodov s bývalými štátmi ZSSR. Turecko uzavrelo svoje hranice s Arménskom zo sympatie s Azerbajdžanom a tým uzavrelo Arménsku najlepšie východisko smerom na západné trhy. Preto sa Irán začal postupne stávať najlepším obchodným partnerom Arménska, a to aj napriek tomu, že samotný Irán bol značne izolovanou krajinou. Postupný návrat k stabilite v regióne je prísľubom pre Arménsko, ktoré je z geografického hľadiska predurčené stať sa významným obchodným centrom v regióne.

Mena: Po rozpade ZSSR si Arménsko ponechalo ako menu ruský rubeľ. Od polovice roku 1993 však prestala Ruská Centrálna Banka akceptovať ruble vytlačené pred týmto rokom. Tento čin zapríčinil masívny prílev rubľov do Arménska a iných bývalých sovietskych republík, v ktorých rubeľ stále platil ako obeživo. Toto spôsobilo vysokú infláciu. Z toho dôvodu arménski lídri zaviedli svojú vlastnú menu, nazývanú dram, a to v novembri 1993. Dram bol pôvodne ocenený na 200 rubľov za 1 dram. V roku 2001 bol kurz dramu voči doláru priemerne 555 dramov za 1 dolár

Vláda: Arménska ústava bola schválená v referende v roku 1995 a tým nahradila predošlú ústavu z éry Sovietskeho zväzu z roku 1978.Zaručuje, že Arménsko je nezávislý demokratický štát a garantuje ochranu základných ľudských práv a slobôd. Volebné právo majú všetci obyvatelia, ktorí ku dňu volieb dovŕšili 18 rokov.
Nová ústava dáva prezidentovi, ktorý je hlava štátu, široké prezidentské právomoci. Prezident je volený priamou voľbou na funkčné obdobie piatich rokov, pričom môže byť zvolený maximálne na dve funkčné obdobia. Prezident vymenúva predsedu vlády, ktorý predsedá rade ministrov. Členovia rady ministrov sú menuvaní prezidentom na odporúčanie ministerského predsedu.
Arménsky parlament sa nazýva Národný Snem. Je to jednokomorový legislatívny orgán pozostávajúci zo 131 členov, ktorí sú volení na 4 ročné volebné obdobie.
Arménska ústava zaručuje nezávislé súdnictvo.
Samospráva: Pre dôvody lokálnych vlád bolo Arménsko rozdelené na marzy (regióny), vrátane Jerevanu. Regióny boli ďalej rozdelené na hamaynky (okresy alebo okrsky). Národný snem navrhuje a odvoláva guvernérov, aby spravovali regióny v súlade s národnou politikou. Okresy majú lokálnu samosprávu – majú svoje vlády. Usporiadavajú lokálne voľby každé 3 roky, aby si zvolili lídkra okresu resp. okrsku.

Politické strany: Arménska ústava garantuje multispektrálnu politický systém. Mnoho nových politických strán sa objavilo po vyhlásení nezávislosti v roku 1991, avšak niektoré mali krátku životnosť. Arménsko usporiadavalo prvé post-sovietske voľby v roku 1995. Republikánsky blok, koalícia vedená Pan- arménskym Národným hnutím (PNH), zvíťazila s drvivou prevahou v parlamente. PNH vládlo od roku 1990 a v roku 1995 iba posilnilo svoje pozície. Mnoho opozičných strán sa nemohlo zúčastniť volieb, vrátane Arménskej Revolučnej Federácie (ARF), ktorá bola zakázaná v roku 1994.

Obrana: Pred osamostatnením sa bolo arménske vojsko súčasťou centralitovaného bezpečnostného systému Sovietskeho zväzu. Na začiatku 90- tych rokov arménska vláda začala budovať malé, bojaschopné vojsko. Zamerali sa na malé, mobilné a dobre trénované jednotky. Počet vojakov v aktívnej službe sa ustálil na počte 30 000, pričom do roku 2001 narástol na posádku 44 610 vojakov. Arménsko má tiež paramilitárne sily o počte 1 000 vojakov. Vojenská povinnosť trvá 18 mesiacov a platí pre všetkých mužov nad 18 rokov.
Odhadom 4 300 členná posádka pod ruskou jurisdikciou je umiestnená v Arménsku v súlade s kolektívnym obranným systémom SNŠ, ktorý tvorí väčšina bývalých sovietskych štátov.

Stručný prehľad histórie Arménska
Objavenie Hajastanu: názov Arménsko sa po prvý krát v dejinách objavuje v nápise na behistunskej skale, ktorú dal na počesť svojho víťazstva vytesať Dareios I. v roku 518 p. n. l. Zmieňuje sa tu o podrobení územia, ktoré nazýva Armina (alebo Arminia). Arméni naproti tomu nyzývajú svoju krajinu Hajastan. V ich legendách, ktoré uchovával arménsky spisovateľ Mojžiš z Chorene a v ktorých sa miešajú kresťanské a staroindické dedičstvá, sa názov krajiny odvodzuje od mena legendárneho praotca Haika. Ten údajne po zrútení stavby Babylonskej veže povstal proti despotovi Belusovi a s 300 svojimi stúpencami ušiel do hôr na severe. Dostal sa až k Araratu a pri jazere Van založil osadu Haikachen. Od Haikovych čias sa teda arménsky ľud nazýva Hai, krajina Hajastan a jej dynastia nesie meno haikane alebo haikazjan.
Táto povesť je stále veľmi rozšírená medzi Arménmi, ktorí sú dnes rozptýlení po celom svete. A to najmä z toho dôvodu, že tento národ si v tritisíc rokov dlhom zápase o svoju holú existenciu vypestoval také pevné povedomie, ako snáď žiadny iný.
Vysočina do príchodu Arménov: územie Arménska priťahovalo človeka už pred desiatkami tisíc rokov. Svedčia o tom nálezy neandrtálskych nástrojov vyrobených s obsidiánu na úpätí Aragazu. V mladšej dobe kamennej sa ľadovce zosunuli o viac ako 2000 metrov do údolí a náhornú plošinu pokryla nehostinná step. Z nálezov je zrejmé, že týmto územím tiahli svojho času aj mamuty.
Osídlenie vysočiny bolo znovu možné až okolo roku 14000 p. n. l. , keď vymizla studená step a bola nahradená bujnými porastami savany a zmiešaných lesov. Hlavným porastom saván bolo divoké obilie, ktoré zrejme už okolo roku 10 000 p. n. l. poskytovalo obživu prvým obyvateľom zauberajúcim sa chovom dobytka a zberom. Podľa nálezov teda môžeme Arménsko zaradiť medzi oblasti, ktoré sa stali kolískou poľnohospodárstva a dobytkárstva.
Až do roku 5000 pnl nie sú zistené žiadne stále sídliská v Arménsku. No už v tejto dobe prebiehal živý obchod s obsidiánom, ktorý sa našiel s Iraku, Sýrii a dokonca sa objavil okolo roku 5600 pnl aj na Kréte, čo svedčí o rozvinutej námornej doprave. Prvé stabilné osídlenie súvisí s výrobou keramiky a siaha do konca 6. tisícročia pnl. Sídla vznikali najmä popri riekach Kur a Arax, kde sa objavujú aj stopy po dolovaní medi. Sídliská v povodiach Kuru a Araxu sa navzájom veľmi neodlišovali. Domy mali kruhový pôdorys, ich obyvatelia spracovávali meď a obsidián a boli roľníkmi a pastiermi. Ich vzhľad a reč sa nepodarilo rekonštruovať.
Svoje prvé obdobie rozkvetu prežilo Arménsko a spolu s ním neskôr aj Gruzínsko v 3. tisísročí. Ranno-bronzová kuro-araxeská kultúra tvorila jeden veľký celok od Eufratu až po Veľký Kaukaz. Môžeme tu rozoznať skupinu národov známych ako Churriti, ktorí nepatrili ani medzi semitov a ani k indoeurópskym národom. Boli príbuzní Sumerom. Priniesli sem bohatú kultúru a rozvoj poľnohospodárstva, s ktorým súviselo aj poľnohospodárstvo na zavlažovanej pôde. Tento rozkvet bol prerušený masívnym sťahovaním národov okolo roku 2400.

Dejiny po príchode Arménov: v 13. stor. n. l. došlo k formovaniu kmeňových zväzov, ktoré bojovali proti Asýrčanom. Zjednotením arménskych kmeňov v 9. storočí p. n. l. vznikla na území Arménska ríša Urartu, ktorá bola v 6. storočí dobytá Médmi. Jeden z posledných urartských kráľov sa nazýval Erimena (635 – 625 p. n. l. ).Toto meno je zrejme ľudové označenie “ten, kto pochádza z Arménska“. V 6. storočí p. n. l. sa začalo v oblasti Arménskej vysočiny vytvárať Veľké Arménsko, ktoré sa už v 4 – 3 storočí p. n. l. stalo samostatným štátom.
Najväčší rozkvet dosiahlo za vlády Tigrana II. (95 až 56 p. n. l.), kedy patrila k najmohutnejším štátnym útvarom vtedajšieho známeho sveta. Bolo to obdobie rozvoja remesiel, obchodu a zakladania miest, vysokú úroveň dosiahla poľnohospodárska výroba a došlo k rozkvetu kultúry. V susedstve Veľkého Arménska existoval štát Malé Arménsko, ktorý sa neskôr stal rímskou provinciou. Veľké Arménsko sa v obave pred vplyvom Perzskej ríše pripútala k rímskemu impériu, ale aj napriek tomu bolo v roku 387 rozdelené medzi Východorímsku ríšu a Perzskú ríšu. V 4. storočí bolo v krajine zavŕšené šírenie kresťanstva, ktoré sa stalo štátnym náboženstvom. V 8. storočí sa Arménsko stalo arabskou provinciou, v 9. storočí za vlády dynastie Bagratovcov obnovilo svoju samostatnosť.. Došlo k opätovnému rozkvetu krajiny. Arméni boli významnými obchodníkmi s rozsiahlymi stykmi. V 13. storočí bolo Arménsko podmanené seldžuckými Turkmi, neskôr mongolskou Zlatou hordou. R. 1639 s západná časť územia dostala pod tureckú a východná pod perzskú nadvládu. V tomto období došlo v krajine ku vzniku národno-oslobodeneckého hnutia. Na začiatku 19. storočia bolo východné Arménsko pripojené k Rusku (r. 1849 vznikla Jerevanská gubernia).
Pozadie a priebeh genocídy arménskej menšiny v Turecku.
Úvod: genocída arménskeho etnika bola v 20. storočí prvým prípadom etnických čistiek, ktoré sa uskutočnili v masovom meradle. Koncom augusta 1939 si Adolf Hitler v príhovore k armádnym generálom položil rečnícku otázku: "Kto dnes hovorí o Arménoch?"
Onedlho nasledovalo "konečné riešenie židovskej otázky". Väčšina ľudí má aspoň povrchnú znalosť o holokauste. Takmer nik ale nevie o masovom vyhladzovaní 1,5 milióna Arménov. Arméni podobne ako Gréci predstavujú starobylý národ. Svätý Gregor pokrstil kráľa Trdata III. už v roku 301, čím Arménsko ako prvý štátny celok na svete prijalo kresťanskú vieru. V 14. a 15. storočí prešli územia obývané oddávna Arménmi pod správu Osmanov, ale veľká časť arménskych obcí patrila až do roku 1828 pod Perziu. Potom pripadli Rusku. Napriek vonkajšiemu tlaku sa Arménom vďaka jazyku, náboženstvu a literatúre počas stáročí podarilo uchovať si zmysel pre národnú identitu. Za vlády osmanských sultánov získali oddelený status gregoriánskeho "milletu" .
Adbulhamidovo panovanie: sultán Abdulhamid II. ohrozovaný vzrastajúcou silou nemoslimských hnutí za samostatnosť na Balkáne sa snažil posilniť moc islamu v ríši. Uzmieril sa s dovtedy revoltujúcimi moslimskými Kurdmi a z ich radov vytvoril pluky tzv. hamidiye, ktoré mali udržiavať Arménov "pod kontrolou". Kurdské oddiely terorizovali arménsku komunitu a vo východných provinciách Anatólie narastalo napätie. Arméni reagovali tým, že odmietli platiť "legalizovaný úplatok" Kurdom. V deväťdesiatych rokoch oddiely hamidiye svojvoľne uväznili a neskôr umučili desaťtisíce Arménov. Britskí konzuli nepochybovali o tom, že masakry sa konali na príkaz miestnych úradov. Odpor voči autokratickému režimu narastal aj v sídle Osmanskej ríše. V úsilí upútať pozornosť európskej verejnosti 26. augusta 1896 skupina mladých Arménov obsadila Osmanskú banku v Konštantinopole a hrozila jej vyhodením do vzduchu. Tento čin mal za následok neuveriteľné represálie voči nevinným Arménom žijúcim v meste. Tisíce z nich boli zavraždené, uväznené a mnohí sa museli vysťahovať do východnej Anatólie. Celkový počet zavraždených Arménov v tomto období sa odhaduje asi na 200 000 osôb. Abdulhamidom organizované masakry nadobudli svojou systematickosťou a selektívnosťou genocídne formy. Sultán si pred zrakom európskych veľvyslancov vyskúšal, čo všetko si môže dovoliť. Západ sa obmedzil len na protesty. Masakry ale posilnili odbojové hnutie. Arménskej otázky sa chopili dve exilové skupiny: v roku 1887 vzniklo v Ženeve socialistické hnutie Zvon (Henčak) a v Tbilisi radikálna nacionálna Arménska revolučná federácia (Dašnak).

Sklamanie z Mladoturkov: nádejou pre mierové spolužitie Arménov a Turkov v Osmanskej ríši sa javila skupina Mladoturkov zoskupených v strane Jednota a pokrok. Prevrat uskutočnený Mladoturkami v júli 1908 skoncoval s Abdulhamidovou despociou. Spočiatku sa zdalo, že Mladoturci sú vedení tými najlepšími úmyslami. Okyptenie ríše o posledné európske a africké dŕžavy však viedlo k radikálnemu nacionalizmu - panturkizmu až rasismu - turanizmu. Sled porážok a ideologické besnenie sa stali štrukturálnymi podmienkami arménskej genocídy. V rokoch 1908 až 1914 došlo k úplnému zvratu situácie bez toho, aby sa samotní Arméni nejako zmenili. Po strate európskych provincií ríša prestala mať multietnický charakter. Arméni sa stali hlavnou menšinou. Jednota a pokrok sa zmenila na čisto nacionalistické hnutie s cieľom zjednotiť všetky turkické národy od Malej Ázie, cez Azerbajdžan až po Strednú Áziu. Prekážkou pri zjednocovaní sa v tomto smere javili predovšetkým Arméni oddeľujúci Turkov z ríše od ich bratov Azerov žijúcich v Rusku na brehu Kaspického mora. Vypuknutie vojny sa stalo pre Mladoturkov vhodnou príležitosťou pre likvidáciu "vnútorného nepriateľa".

Prehratá vojna a údajná zrada: Osmanská ríša vstúpila do vojny 2. novembra 1914. Minister vojny Enver paša pripravoval inváziu na Kaukaz, aby si otvoril cestu do Baku - ropného centra Azerbajdžanu. Uprostred drsnej zimy poslal vojská bez logistickej prípravy na arménsku náhornú plošinu. Turecká armáda sa stretla s lepšie vycvičenými ruskými jednotkami, ktoré ju v januári 1915 porazili. Tureckí dôstojníci ako aj vojaci zvaľovali na Arménov zodpovednosť za porážku, ktorú v skutočnosti zavinila chybná stratégia. Ich obvinenie sa opieralo o existenciu 4 cárskych légií zložených z "ruských" Arménov. Osmanská vláda pritom nemala dôkaz o údajnej zrade Arménov z osmanských provincií. Najradikálnejšia frakcia Mladoturkov vypracovala vyhladzovací plán, nad ktorým mal dohľad minister vnútra Talaat paša. V období od januára do apríla 1915 arménskych vojakov odzbrojili, zaradili do pracovných táborov a potajme zlikvidovali. 24. apríla bolo vyše 250 arménskych intelektuálov a miestnych lídrov v Konštantinopoli zatknutých a neskôr zabitých. V ten istý deň zadržali aj redaktorov hlavných arménskych novín Azadamart, ktorých 15. júna zavraždili. Od mája do júla boli Arméni zabití alebo deportovaní zo siedmich východných provincií. Všetko sa dialo pod pláštikom legality. Arménom oznámili nariadenie o deportácii a tí museli za niekoľko hodín opustiť domovy a zbaliť si len najpotrebnejšie veci. Významné osobnosti zlikvidovali ešte pred vyhlásením príkazu. Muži boli po zhromaždení zabíjaní, prípadne použití na otrockú prácu pri výstavbe ciest. Ženy, deti a starci putovali do Mezopotámskej púšte. Väčšina z nich cestou zahynula. V Osmanskej ríši žilo na konci 19. storočia približne 2,1 milióna Arménov. Z nich dve tretiny zahynuli. Iba nepatrnému množstvu sa podarilo prežiť. V Osmanskej ríši uniklo genocíde odhadom asi 600 000 osôb.
Popieranie genocídy: ak sa ktosi rozhodne verejne popierať židovský holokaust, vystavuje sa nebezpečenstvu, že ho obvinia zo šírenia tzv. osvienčimskej lži. Posledný známy prípad bol proces s historikom - revizionistom Davidom Irvingom. V tomto smere je pozoruhodné, ako pracuje oficiálna propaganda Tureckej republiky. Stačí zájsť do Univerzitnej knižnice, kde je bežne dostupná revizionistická literatúra z Ankarskej univerzity alebo tureckého Centra pre strategický výskum. Množstvo príkladov je známych aj zo zahraničia. V roku 1990 presadzoval Bob Dole v Senáte rezolúciu označujúcu 24. apríl za pamätný národný deň tejto genocídy. Senát však ustúpil požiadavkám vlády, lebo Turecko sa vyhrážalo, že znovu zváži prítomnosť amerických vojsk na svojom území. Turecko stále nie je schopné uznať fakty bez toho, aby ich skreslilo a súhlasilo s tým, že ponesie následky, podobne ako to dokázalo povojnové Nemecko. Všetky doterajšie režimy v Turecku sa naopak sústredili na popieranie. Realitu arménskej genocídy uznal 18. júna 1987 Európsky a pred dvoma rokmi francúzsky parlament. Ak chce Turecko naozaj vstúpiť do Európy, nestačí, že jeden futbalový klub vyhrá Pohár UEFA. Táto krajina sa bude musieť v prvom rade vyrovnať so svojou minulosťou. Aj keď sa to udialo pred 85 rokmi.

Náhorný Karabach a otázka vzťahov Arménska a Azerbajdžanu
Úvod: ďalšou so smutných kapitol v dejinách arménskeho národa je konflikt v Náhornom Karabachu. Prenesme sa mysľou do obdobia spred pätnástich rokov. Sme v bývalom Sovietskom zväze, v republike Azerbajdžan, v meste Sumgait neďaleko Baku. Je koniec februára... Tri krvavé dni, ktoré občania prežili, alebo nie, sa navždy zapíšu do histórie arménskeho národa. Mučenie, pálenie ľudí, znásilňovanie, výsmech, pustošenie bytov, obchodov, ateliérov, ničenie áut. Tisícky ranených. Vlna arménskych utečencov.
Čo sa stalo? Šokujúce dianie v roku 1988 v Azerbajdžane súviselo s konfliktom v Náhornom Karabachu, o ktorý bojovalo Arménsko s Azerbajdžanom. V Sumgaite, podobne ako v Baku, žili celé roky pokojne vedľa seba Rusi, Arméni, Židia a Azerbajdžanci. Arméni v tom čase v Azerbajdžane tvorili takmer polmiliónovú menšinu, a spolu s Rusmi predstavovali drvivú väčšinu kvalifikovaných odborníkov. V Sumgaite obývali predovšetkým 3. mikrorajón, 41. kvartál. A nikdy by neverili, čoho sa dožijú...

Davy tiahli na arménsky rajón a krutým spôsobom zabíjali každého Arména, ktorého našli - od detí, žien, až po bezbranných starcov. Často dokonca azerbajdžanskí susedia, priatelia a známi akoby zabudli na predošlé vzťahy a chladnokrvne zabíjali svojich (kedysi blízkych) arménskych spoluobčanov, pričom ich často mučili tak, aby im spôsobili čo najväčšie utrpenie. Je nepochopiteľné, ako sa človek v 20. storočí dokázal priam zo dňa na deň premeniť a vyžívať sa v stredovekých ukrutnostiach. Polícia Arménom nepomohla. Jej nečinnosť, a v mnohých prípadoch dokonca spoluúčasť na prenasledovaní Arménov, je nevysvetliteľná. V arménskej časti mesta, v kvartáli 41-A, mala polícia dokonca svoje oddelenie, no krviprelievanie sa nijako nenamáhala zastaviť...
Jedno z mála zlyhaní Gorbačova: svedkovia tiež uvádzajú, že Azerbajdžanci pri útokoch používali sekery, nože, kovové tyče, kamene a iné predmety. A besneli čoraz viac, pretože ich "sebavedomie" stúpalo priamoúmerne s pokračujúcou nečinnosťou sovietskej vlády a armády. Nemal ich kto zastaviť... Sovietska vláda tieto udalosti politicky ignorovala a interpretovala ich ako reťaz výtržníckych zločinov, čím sa snažila odviesť pozornosť od faktu, že išlo o akciu proti skupine obyvateľov.
Michail Gorbačov sa tváril, že sa nič vážne nedeje... Ako líder vtedajšej veľmoci v tomto prípade úplne zlyhal a jeho ľahostajnosť dodnes Arménov šokuje. Mnohí si pamätajú jeho slová v televíznom prenose, kde tvrdil, že armáda sa "oneskorila" len o niekoľko hodín, hoci pogrom v Sumgaite (a neskôr v Baku) trval niekoľko dní za absolútnej ignorácie zo strany vtedajšej sovietskej vlády. Krvavý kolotoč v Sumgaite sa zastavil až 29. februára. Vyšetrovatelia z Moskvy zistili a dokázali niekoľko faktov. Pogrom proti Arménom bol organizovaný, zoznamy arménskych obyvateľov mesta boli spísané týždeň vopred, v dňoch 28. a 29. februára boli v mnohých arménskych bytoch povypínané telefóny, a v azerbajdžanských bytoch sa svietilo, aby sa predišlo "omylom"...

Podľa oficiálnych údajov bolo zavraždených "len" 27 Arménov, znásilnených 12 žien (a neplnoletých dievčat), zničených približne dvesto bytov, patriacich Arménom, a asi 50 áut, z ktorých väčšina bola spálená. Očití svedkovia však tvrdia, že skutočných obetí a zranených bolo omnoho viac a skreslené informácie o obetiach mali zmierniť krajne napätú situáciu v krajine. Ranených bolo 276 vojakov. Celkovo bolo odsúdených len 94 osôb, ktoré sa zúčastnili na prenasledovaní Arménov. Organizátori protiarménskych pogromov ostali nepotrestaní.
Po týchto udalostiach v rokoch 1990 až 1991 v Azerbajdžane pokračovalo masové vyháňanie Arménov z krajiny. V rokoch 1988 až 1992 bolo vyhnaných približne 360-tisíc Arménov, ktorí opustili takmer 92 tisíc bytov a domov. Azerbajdžan sa tak stal prvou republikou v rámci bývalého ZSSR, ktorá sa stretla s fenoménom utečenectva.
Sumgaitské udalosti tiež prispeli k tomu, že "inšpirovali" ostatné zväzové republiky, ktoré začali v Sovietskom zväze organizovať demonštrácie, otvorene vystupovať za svoju nezávislosť. Predpokladali totiž, ak v Sumgaite a následne v Baku sovietske vojská nepokoje tvrdo nepotlačili, a teda ponechali anarchii voľnú ruku, rovnako oni môžu otvorene organizovať demonštrácie za svoju nezávislosť bez strachu z dôsledkov, čo neskôr, okrem iného, viedlo tiež k rozpadu Sovietskeho zväzu.
Časť Arménov začala po sumgaitských udalostiach húfne opúšťať Azerbajdžan. Iní naivne dúfali, že druhý raz vláda taký horor nedopustí. Ešte v lete roku 1988 sa však začali prvé vlámania do arménskych bytov v Baku. V Baku sa začali odohrávať rovnaké scény ako v Sumgaite, a objavili sa aj prvé obete. Metodicky, byt za bytom, blok za blokom "čistili" mesto od Arménov. Opakovali sa skupinové verejné znásilnenia, vraždy, pálenie ľudí zaživa.

Baku slzám neverí: sovietske vojská, ktoré sa v Baku nachádzali, sa do konfliktu nemiešali a nijako ho neriešili. Polícia takisto nereagovala. Jedinou pomocou sovietskej vlády pre arménskych utečencov boli lode, ktoré ich prevážali do Krasnovodska, hoci Arménov bili ešte aj pred očami vojakov, ktorí im pomáhali nalodiť sa. Utečenci sa dodnes nedočkali žiadnej politickej, morálnej či materiálnej podpory a v Baku po sebe zanechali roky práce, svoj majetok a hroby blízkych. Utekali občania Azerbajdžanu, lojálni svojmu štátu, ktorí v Baku žili a pracovali celé generácie, vytvárali hodnoty a nemiešali sa do azerbajdžansko-arménskych politických konfliktov. Štvrť milióna bakuských Arménov o to ťažšie hľadá odpoveď na otázku: "Prečo?" Boris Grigoryants, jeden z arménskych utečencov, ktorého krutá smrť minula len o vlások, dodnes nechápe: "Nikdy by som nepredpokladal, že ľudia, s ktorými sme celý život svorne pracovali, by sa mohli dopustiť stredovekých zverstiev. Pálili ľudí, vyhadzovali ich z balkónov, zabíjali starcov, ženy i deti. No toto všetko sa skutočne stalo. Sám som prešiel cez mnohé útrapy."
Majster sveta v šachu Gari Kasparov, ktorý takisto zachraňoval svoju rodinu z Baku, neskôr povedal: "To, čo ste videli v televízii je nič oproti tomu, čo som prežil." Jeho slová dokresľujú správy v tlači: "Očití svedkovia rozprávajú, ako ľudí vyhadzovali z okien, zabíjali kovovými odrezkami a rezali nožmi. Dospelí muži s hrôzou rozprávajú, ako pred niekoľkými dňami pri budove železničnej stanice zaživa spálili štyroch ľudí...

Svet však na rozdiel od sovietskej vlády na krvavé udalosti reagoval. Ozvala sa zahraničná tlač, ako napr. The New York Times alebo londýnske Times, Európsky parlament prijal rezolúciu, ktorá vyzvala Radu Európy zastať sa Arménov, skupina amerických senátorov vyjadrila v liste M. Gorbačovovi znepokojenie v súvislosti s pogromom na Arménov v Baku. Keďže sa žiadne vyšetrovanie nepokojov nezačalo, nikdy sa nepodarilo presne určiť počet obetí. Všeobecne sa vie, že ide o stovky mŕtvych. Oficiálne pramene uvádzajú, že v období od 20.januára do 11. februára 1990 bolo v Baku zabitých 38 vojakov.
Postoj Arménov v otázke Náhorného Karabachu sa nemení. Príkladom je i výrok generálneho riaditeľa firmy Armes a hlavného predstaviteľa arménskej komunity na Slovensku Ašota Grigoriana: "Arménsko má v otázke Karabachu jedinú pozíciu: Karabach nikdy nebol súčasťou nezávislého Azerbajdžanu a po páde Sovietskeho zväzu takisto ako Azerbajdžan získal nezávislosť. Počas tritisícročných dejín Arménska Karabach nikdy nebol súčasťou iného štátu a určite nie Azerbajdžanu, ktorý vznikol vďaka Leninovi v 20. storočí, a dnes nie je dôvod meniť tisícročné dejiny. To je vôľa arménskeho obyvateľstva Karabachu, kde žijú v podstate iba Arméni (počet iných národností je veľmi malý)."

Názor druhej strany: Azerbajdžanci obviňujú Arménov, že začali konflikt v Náhornom Karabachu a vo februári 1988 zabili dvoch Azerbajdžancov, čo malo byť príčinou neskoršej masakry v Sumgaite. Tvrdia, že niekoľko hodín pred útokmi údajne do mesta prišli arménski fotoreportéri, aby mohli zdokumentovať, čo sa bude diať. Kto pozná arménske tradície (Arménsko ako najstaršia kresťanská krajina v roku 2001 oslávila 1700 rokov od prijatia kresťanstva ) a arménsku kultúru, hrdosť a mentalitu, musí sa nad podobnými tvrdeniami minimálne zaraziť, ak nie pousmiať.
Arménov nazývajú fašistami, ich neobratná argumentácia na webových stránkach kypí žlčou a urážkami a končí konštatovaním, že udalosti v Sumgaite zosnovali samotní Arméni.

Vojna o Náhorný Karabach a vyhlásenie nezávislosti Azerbajdžanu sa podpísali aj na jeho ekonomike. Konflikt odradil aj zahraničných investorov a obchod s Ruskom a inými bývalými sovietskymi republikami sa oslabil. Medzinárodný menový fond odhaduje, že v rokoch 1991 až 1995 poklesla v Azerbajdžane výroba približne o 60 percent. Miera inflácie v roku 1991 predstavovala 105 percent a v roku 1992 1100 percent. Arménsku ekonomiku postihol podobný osud ako ľudí. Pred konfliktom v Náhornom Karabachu získavalo Arménsko asi 85 percent surovín a palív práve z Azerbajdžanu. Azerbajdžanská blokáda a nepravidelné dodávky zemného plynu cez Gruzínsko vyvolali v krajine energetickú a ekonomickú krízu. Od "Sumgaitu" uplynulo už pätnásť rokov. Bakuskí Arméni v USA (ktorých tam prijali na základe oficiálneho utečeneckého programu), v Moskve, Jerevane a iných mestách na prežité hrôzy nezabúdajú.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk