Vlkolínec

Obec Vlkolínec je dnes miestnou časťou Ružomberka. V nej sa nachádza jadinečný a vskutku bezkonkurenčný komplex zrubových domov. Vlkolínec je svojráznou rezerváciou ľudovej architektúty unikátneho typu dreveníc. Tunajšie domy, ktoré v minulosti dva razy do roka dôkladne pretierali modrou, no i ružovou, resp. bielou vápnovou farbou, predstavujú v rámci vidieckej drevenej architektúry fenomén výslovne výnimočný. Na Slovensku neexistuje žiadne iné miesto, kde by sa uplatňovala podobná úprava domov. Dedina sa nachádza nad Revúckou dolinou v severných výbežkoch Veľkej Fatry na úpätí komplexu útesov nazvaných Sidorovo.

Malebný obraz dotvára aj okolie, ktorému dáva jeho ráz lesnatý kopec Máliné a rajský svet pretiahnutých vlkolínskych lúk, z ktorých sa zvážalo seno. Prechod k pastierstvu spôsobil, že toto miesto stratilo svoju niekdajšiu pestrosť, nepotrebné senníky schátrali a rozšafná kvetena ochudobnela.

Lokalitu Vlkolinec si koncom 14. storočia ako svoju nevoľnícku obec založilo vtedajšie kráľovské mesto Ružomberok – bolo totiž potrebné zaobstarávať na ťažbu rúd prepotrebné drevo. Poddanská obec podľahla totálnemu úpadku vtedy, keď jej materské mesto stratilo svoje privilégia – nebolo už totiž čo ťažiť, a tak mesto prišlo o svoje niekdajšie postavenie. Až osvietenské reformi cisára Jozefa II. Podnietili u Vlkolínčanov revoltu, no nevydarenú. A keďže mestu sa nijakým spôsobom nepodarilo vymôcť svoje privilégia, viedlo to k definitívnemu zrovnoprávneniu Vlkolínca s Ružomberko.

Uprostred tradičnej zástavby sa v centre obce zachovala zvonica z roku 1770, studňa, kaplnka Panny Márie z roku 1875 a škola. Studňa a zvonica sú vybudované tradičnou technikou a pokryté šindľom ako všetky pôvodné strechy domov a hospodárskych stavieb. Vlkolínec bol v rámci karpatského regiónu vyhodnotený ako najlepšie zachovaný reprezentant svojho druhu, ktorý dotvára okolitá scenéria chránenej krajinnej oblasti Veľká Fatra