Kultúrne a prírodné dedičstvo je neoceniteľným a nenahraditeľným vlastníctvom každého národa, ale aj celého ľudstva. Strata spôsobená chátraním alebo zmiznutím ktorejkoľvek z týchto najvzácnejších hodnôt znamená ochudobnenie dedičstva všetkých národov sveta. Vzhľadom na výnimočnosť si zaslúžia špeciálnu ochranu proti nebezpečenstvám, ktoré ich čoraz viac ohrozujú.
V snahe napraviť túto situáciu a zabezpečiť, pokiaľ to bude možné, náležitú identifikáciu, ochranu, zachovanie a prezentáciu svetového dedičstva sa konala v Paríži 17. októbra až 21. novembra 1972 Generálna konferencia UNESCO, ktorá na svojom sedemnástom zasadaní, majúc na pamäti, že kultúrnemu dedičstvu a prírodnému dedičstvu v stále väčšej miere hrozí zničenie nielen v dôsledku tradičných príčin rozkladu, ale aj na základe meniacich sa sociálnych a ekonomických podmienok, ktoré situáciu vyhrocujú ešte hrozivejšími javmi poškodenia alebo zničenia a berúc do úvahy ďalšie okolnosti, prijala 16. novembra 1972 Dohovor o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva.
Pre Československú federatívnu republiku nadobudol platnosť 15. februára 1991 na základe jej listiny o prijatí dohovoru. Dohovor je uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 159/1991. Dohovor dopĺňa programy ochrany dedičstva na úrovni štátov a umožnil založenie ”Výboru svetového dedičstva ” a ”Fondu svetového dedičstva”, ktoré pôsobia od roku 1976. Výbor svetového dedičstva stanovuje na základe nominácií predložených členskými štátmi, kultúrne a prírodné dedičstvo s výnimočnou univerzálnou hodnotou, ktoré má byť chránené na základe Dohovoru a zapísať ho do Zoznamu svetového dedičstva. Výbor monitoruje stav ochrany kultúrneho a prírodného dedičstva zapísaného v tomto Zozname a v prípade naliehavej potreby rozhoduje, ktoré zo zapísaných budú preradené do Zoznamu svetového dedičstva v ohrození. Výbor ďalej stanovuje, akým spôsobom a za akých podmienok budú môcť byť čo najúčelnejšie využité zdroje Fondu svetového dedičstva na pomoc členským štátom pri ochrane ich kultúrneho a prírodného dedičstva.
Podľa Dohovoru (Čl.1.) sa za kultúrne dedičstvo považujú:
Pamätníky - architektonické diela, diela monumentálneho sochárstva a maliarstva, prvky alebo štruktúry archeologickej povahy, nápisy, jaskynné obydlia a kombinácie prvkov, ktoré majú výnimočnú (svetovú) hodnotu z hľadiska dejín, umenia alebo vedy
skupiny budov - skupiny oddelených, alebo spojených budov, ktoré majú z dôvodov svojej architektúry, rovnorodosti alebo umiestnenia v krajine výnimočnú (svetovú) hodnotu z hľadiska dejín, umenia alebo vedy
lokality - výtvory človeka alebo kombinované diela prírody a človeka a oblasti zahŕňajúce miesta archeologických nálezov majúce výnimočnú (svetovú) hodnotu z dejinného, estetického, etnologického alebo antropologického hľadiska.
K augustu 2003 obsahuje Zoznam svetového dedičstva (príloha č.1.) 754 lokalít zo 169 členských štátov Dohovoru o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva, z toho:
-582 kultúrnych,
-149 prírodných a
-23 zmiešaných.
Spomeniem aspoň zopár najznámejších miest a pamiatok, ako je hrobka Tádž Mahal v Indii, Pyramídy v Gíze a Dashure, Thébske chrámy v Egypte, Veľký bariérový útes v Austrálií, Čínsky múr, Athénsky Acropolis a kláštory Meteora v Grécku, pozostatky perského kráľovského mesta Persepolis v Iráne, Hatra v Iraku, Izraelaká Masada, Šikmá veža v talianskej Pise, Skalný chrám Petra v Jordánsku, megalitické chrámy na Malte, mexický Teotihuacan, mesto Cusco a Machu Picchu v Peru, tuniské Kartágo, Stonehenge a Hadrianov múr vo Veľkej Británii či Grand Canyon a Mesa Verde v USA. Myslím si, že pre ilustráciu o aké významné miesta ide určite postačí.
Lokality svetového dedičstva v SR
21 členný Výbor svetového dedičstva schválil a zapísal do Zoznamu svetového dedičstva doteraz 5 lokalít na území SR, z ktorých štyri sú lokality kultúrneho dedičstva:
-Pamiatková rezervácia ľudovej architektúry Vlkolínec v prírodnom rámci (Kolumbia - Cartagena, 1993)
-Spišský hrad s okolitými kultúrnymi pamiatkami - Spišská Kapitula, Spišské Podhradie, kostol sv. Ducha v Žehre (Kolumbia - Cartagena, 1993),
-Banská Štavnica s technickými pamiatkami jej okolia (najmä 23 vodných nádrží - tejchov) (Kolumbia - Cartagena, 1993)
-Historické jadro mesta Bardejov vrátane židovského suburbia (Austrália - Cairns, 2000) zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva je od 30.11. 2000 na základe rozhodnutia 24. zasadnutia Výboru pre svetové dedičstvo pri UNESCO
a z prírodného dedičstva:
-Jaskyne Slovenského krasu a Aggtelekského krasu spolu s Maďarskom, (Nemecko – Berlín, 1995) s rozšírením o Dobšinskú ľadovú jaskyňu a Stratenskú jaskyňu (Austrália – Cairns, 2000) podľa časti nominačného projektu Rokliny Slovenského raja, predloženého 26.6.1997
BANSKÁ ŠTIAVNICA
Rýchly rozkvet a sláva slobodného kráľovského mesta Banská Štiavnica priamo súviseli s jeho bohatými rudnými žilami a možnosťami ich exploatácie. Priamym dôkazom významu mesta je nielen jeho značná rozloha už v románskom období ale i výstavnosť architektúry. Reprezentatívny stred mesta, ktorý sa doformoval v priebehu 16. storočia, charakterizujú popri rozsiahlych goticko-renesančných meštianskych domoch i mestská radnica a neskorogotický kostol sv. Kataríny. V rovnakom období bol vybudovaný aj fortifikačný systém, z ktorého sa dodnes zachovala Piargská brána. Neoddeliteľnou súčasťou pamiatkového fondu mesta sú i rozsiahle komplexy technických diel, ktoré súvisia s ťažbou a spracovaním polymetalických rúd: šachty, štôlne, ťažobné veže, klopačka, dômyselný vodohospodársky systém kanálov a tajchov tvoriaci súčasť krajinárskeho prostredia, ako aj objekty prvej Baníckej a lesníckej akadémie v Európe.
SPIŠSKÝ HRAD
Jedinečnému urbanisticko-krajinárskemu komplexu stredného Spiša dominuje ruina Spišského hradu. Hrad patrí k najväčším fortifikačným stredovekým komplexom v strednej Európe. Jeho protipól tvorilo už v románskom období sídlo cirkevnej správy – Spišská Kapitula, ktorá je charakterizovaná impozantným dvojvežím katedrály sv. Martina. Tieto centrá moci a správy Spiša prepája svojou zástavbou podhradská osada, neskôr mestečko s typickými renesančno-barokovými meštianskymi domami, dnešné Spišské Podhradie. K uvedeným pamiatkovým komplexom sa pričleňuje obec Žehra so svojím včasnostredovekým kostolíkom sv. Ducha a vzácnymi nástennými maľbami. Intektná zachovalosť pamiatkových súborov typických pre obdobie stredoveku, spolu s okolitým prírodným rámcom travertínového územia, vytvára ojedinelý kompozičný celok.
VLKOLÍNEC
Osada Vlkolínec predstavuje typ dedinského stredovekého sídla s drevenou architektúrou horských a podhorských oblastí, s nenarušenou zástavbou zrubových domov uprostred krajinárskeho zázemia tvoreného úzkymi pásikmi polí a pasienkov, zo severu chránená masívom Sidorovo. Uprostred tradičnej zástavby sa v centre obce zachovala zvonica z roku 1770, studňa, kaplnka Panny Márie z roku 1875 a škola. Studňa a zvonica sú vybudované tradičnou technikou a pokryté šindľom ako všetky pôvodné strechy domov a hospodárskych stavieb. Vlkolínec bol v rámci karpatského regiónu vyhodnotený ako najlepšie zachovaný reprezentant svojho druhu, ktorý dotvára okolitá scenéria chránenej krajinnej oblasti Veľká Fatra.
BARDEJOV
Sídlo s názvom Bardejov, ležiace na krajinskej ceste z Uhorska do Poľska sa spomína v zázname ipatijevského kronikára už v roku 1241, mestské privilégiá udelil Karol Róbert nemeckým obyvateľom, ktorí sa usadili v blízkosti uvedeného slovenského sídliska na prelome 13. a 14. storočia až v roku 1320. Vtedy bol už Bardejov opevnený s obdĺžnikovým trhovým námestím, ktorého severnú stranu utváral rímsko-katolícky farský kostol sv. Egídia zo začiatku 14. storočia, prestavaný v prvej polovici 15. storočia na trojlodie. Napriek regotizačným úpravám exteriéru kostola podľa projektu I. Steindla po požiari v roku 1878 sa v kostole zachovalo unikátne interiérové vybavenie. Najpozoruhodnejší z neho je súbor 11 gotických krídlových oltárov. Dominantou námestia je symbol samostatnosti mestskej samosprávy – neskorogotická radnica zo začiatku 16. storočia. renesančné portály a arkier na západnej strane jej však dávajú punc prvej renesančnej stavby na Slovensku. Osobitnú pozornosť si zasluhuje opevnenie budované od polovice 14. storočia, ako jedno z najdokonalejších gotických mestských opevnení. Väčšina bášt pochádza z 15. a začiatku 16. storočia, monumentálne barbakány sú výsledkom tretej etapy výstavby, ktorú vyvolalo hroziace turecké nebezpečie.
Meštianske domy majú svoj základ v bohatom 15. storočí, v jeho prvej polovici bolo v meste už približne 500 domov. Charakterizuje ich ukončenie vysokými štítovými, resp. strmými valbovými strechami a pôvodne gotická dispozícia, neskôr upravená na dvojtraktovú. Niektoré domy boli upravené v renesančnom a barokovom slohu, pričom zmeny vyvolávala buď potreba obnovy po požiaroch, alebo rozširovanie obytnej funkcie na úkor hospodárskej. Bardejovské meštianske domy, obkolesujúce grandiózne trhové námestie sú predstaviteľmi rozvinutej meštianskej kultúry.
JASKYNE SLOVENSKÉHO KRASU A AGGTELEKSKÉHO KRASU
Slovenský kras ako krajinný celok v juhovýchodnej časti Slovenského Rudohoria. Územie tvorí obrovské súvrstvie triasových vápencov a dolomitov. Charakteristické sú pomerne vysoko položené náhorné plošiny, lemované strmými svahmi spadajúcimi do priľahlých kotlín, tiesňav a kaňonovitých dolín tokov Slanej, Štítnika, Zádielského a Turnianského potoka. Planiny sú posiate množstvom lievikovitých závrtov, vyvieračiek, krasových jám, vyvýšeniny medzi nimi pokrývajú škrapové polia. Vznikla tu sústava jaskýň a priepastí. Celkove je tu evidovaných 47 jaskýň a 55 priepastí. Z nich sú verejnosti sprístupnené Domica, Gombasecká, Jasovská a Ochtínska aragonitová jaskyňa. Z priepasti je sprístupnená 91 m hlboká Silická ľadnica. V roku 2000 v austrálskom Cairns, bola lokalita rozšírená o Dobšinskú ľadovú jaskyňu, vrátane Stratenskej jaskyne a jaskyne Psie diery ako jedného jaskynného systému vo vrchu Duča v Národnom parku Slovenský raj .
Lokality v SR navrhované na zápis do zoznamu svetového dedičstva
Medzi navrhované lokality, príp. zaradené do výberu na nomináciu do svetového dedičstva k roku 2003 patria:
v rámci kultúrneho dedičstva:
1.Tokajská vinohradnícka oblasť (pričlenenie k schválenej Tokajskej vinohradníckej oblasti v Maďarsku),
2.Drevená sakrálna architektúra v Karpatoch (predpokladaný spoločný návrh s Poľskom, Maďarskom a Ukrajinou),
3.Pamätník Chatama Sófera v Bratislave,
4.Gemerské a abovské kostoly so stredovekými nástennými maľbami (predpokladaný spoločný návrh s Maďarskom),
5.Limes Romanus – rímske pamiatky na strednom Dunaji (predpokladaný spoločný návrh s Rakúskom a Maďarskom),
6.Komárno – protiturecká pevnosť (predpokladaný spoločný návrh s Maďarskom),
7.Historické jadro mesta Košice,
8.Pamiatky a krajina Spiša (rozšírenie svetového kultúrneho dedičstva Spišský hrad a pamiatky okolia o histor. jadro mesta Levoča a dielo Majstra Pavla)
v rámci prírodného dedičstva:
1.Karpatské pralesy,
2.Prírodné rezervácie Tatier (predpokladaný spoločný návrh s Poľskom)
3.Krasové doliny Slovenska (na základe výberu rôznych typov krasových dolín rozšírenie a dopracovanie nominačného projektu Rokliny Slovenského raja, predloženého 26.6.1997),
4.Dunajská prírodná a kultúrna krajina (predpokladaný spoločný návrh s Českom, Rakúskom a Maďarskom),
5.Mykoflóra Bukovských vrchov,
6.Gejzír v Herľanoch.
Okrem toho bola predložená nominácia pre rok 2003 Prirodzených lúčno-pasienkárskych lokalít Slovenska. Ide o kultúrnu krajinu Slovenska reprezentovanú šiestimi lokalitami:
a)Liptovská Teplička,
b)Podpoľanie,
c)Orava,
d)Zamagurie,
e)Bocianska dolina,
f)Horehronie.
Kultúrne dedičstvo v krajine ako súčasť životného prostredia tvorí špecifické a nenahraditeľné bohatstvo štátu, je dokladom umenia, vedy, techniky, vzdelanosti a celkového vývoja spoločnosti. Štát, jeho orgány, obce, všetky organizácie a občania sú povinní kultúrne dedičstvo chrániť, starať sa oň a vytvárať podmienky pre jeho zachovanie a zodpovedajúce spoločenské využitie. Základným právnym nástrojom ochrany a využitia kultúrneho dedičstva je zákon SNR č. 27/l987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti v znení zákona NR SR č.200/l994 Z.z
Právna ochrana pamiatkového fondu
Medzi základné právne predpisy usmerňujúce činnosť vlastníkov a dotknutých orgánov a organizácií pri nakladaní s kultúrnymi pamiatkami je Zákon č. 27/ 1987 Zb. o štátnej pamiatkovej starostlivosti v znení neskorších predpisov a Vyhláška MK SSR Č. 21/1988 Zb. Tieto špeciálne právne predpisy pre ochranu a využívanie kultúrnych pamiatok určujú aj spôsob starostlivosti o kultúrne pamiatky, ktoré sa základne delia na nehnuteľné kultúrne pamiatky NhKP a hnuteľné kultúrne pamiatky HKP.
Z týchto právnych predpisov pre vlastníkov, správcov a užívateľov ako právnických aj fyzických osôb vyplýva povinnosť na vlastný náklad sa starať o KP, o ich zachovanie, údržbu, chrániť ich pred poškodením, ohrozením a znehodnotením. Musia si počínať tak, aby nespôsobili nepriaznivé zmeny stavu kultúrnych pamiatok alebo ich prostredia a neohrozovali tým ich zachovanie.
Štátnu pamiatkovú starostlivosť vykonávajú orgány štátnej pamiatkovej starostlivosti, ktorými sú ministerstvo kultúry a príslušné orgány miestnej štátnej správy. Ministerstvo kultúry je ústredným orgánom štátnej správy pre kultúrne pamiatky, ktorého odbornou zložkou v tejto oblasti je Odbor pamiatkovej starostlivosti v Sekcii kultúrneho dedičstva. Výkon a koordináciu všetkých odborných činností v oblasti ochrany pamiatkového fondu zabezpečuje Pamiatkový ústav, ktorý vznikol 1.1.1951. Výkon štátnej správy na úseku štátnej pamiatkovej starostlivosti zabezpečujú orgány miestnej štátnej správy t. j. príslušné odbory okresných a krajských úradov.
Ochrana kultúrnych pamiatok prináša teda obmedzenia predovšetkým ich vlastníkom. Okrem povinnosti dáva však súčasná legislatíva vlastníkom kultúrnych pamiatok aj určité úľavy. Vlastníkom kultúrnych pamiatok sú každoročne prideľované prostriedky na obnovu z Ministerstva kultúry SR prostredníctvom „Štátneho fondu kultúry PRO SLOVAKIA“ na základe žiadosti vlastníkov a taktiež z fondov, ktoré prideľujú Okresné a Krajské úrady. Štátny fond kultúry Pro Slovakia bol zriadený a svoju činnosť vykonáva podľa zákona SNR č.95/1991 Zb. o Štátnom fonde kultúry Pro Slovakia a zákonom NR Slovenskej republiky tak ako bol vyhlásený v Zbierke zákonov č. 169/1994.
Prostriedky fondu Pro Slovakia sa podľa schváleného rozpočtu a použiteľných prostriedkov používajú okrem iného na obnovu a spoločenské využitie kultúrnych pamiatok, historických knižných fondov, archívov a iných kultúrnych hodnôt, predovšetkým celonárodného a regionálneho významu.
Kultúrne pamiatky sú výberovou skupinou hnuteľných a nehnuteľných vecí ako významných dokladov historického vývoja spoločnosti, jej spôsobu života a prostredia od najstarších dôb po súčasnosť. Sú prejavom tvorivej práce človeka v rôznych odboroch ľudskej činnosti a pre ich historické, umelecké‚ vedecké a iné hodnoty je potrebné chrániť ich ako kultúrne pamiatky (KP).
Táto výberová skupina je súčasťou kultúrneho dedičstva, ktoré je súborom všetkých historických a kultúrnych hodnôt vytvorených predchádzajúcimi generáciami bez ohľadu na dobu a miesto ich vzniku. Kultúrne pamiatky sú zapísané a evidované v Ústrednom zozname kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky, pričom štyri lokality s mimoriadne významnými KP a ich súbormi sú zapísané aj v Zozname svetového a kultúrneho dedičstva UNESCO.
Za kultúrne pamiatky (§ 2 ods. 1 zákona SNR č. 27/1987 Zb.) sa vyhlasujú také nehnuteľné a hnuteľné veci, prípadne ich súbory,
a)ktoré sú významnými dokladmi historického vývoja, životného spôsobu a prostredia spoločnosti od najstarších dôb po súčasnosť, ako prejavy tvorivých schopností a práce človeka v najrôznejších odboroch ľudskej činnosti pre ich revolučné, historické, umelecké, vedecké a technické hodnoty
b)ktoré majú priamy vzťah k významným osobnostiam a historickým udalostiam.
Evidencia pamiatok v základnom členení sa delí na
-hnuteľné kultúrne pamiatky a
-nehnuteľné kultúrne pamiatky.
Na Slovensku máme 12 722 nehnuteľných a 14 591 hnuteľných pamiatok, z toho 72 národných kultúrnych pamiatok.
Ďalšie rozdelenie evidencie pamiatok je:
-územné rozdelenie (kraje, okresy, mesta a obce),
-druhové členenie (architektúra, zvlášť ľudová architektúra, archeológia, historická zeleň, technické pamiatky, pamiatky histórie a výtvarné pamiatky),
-členenie podľa typu (kostoly, meštianske domy, kaštiele, hrady a pod.)
Okrem prehľadov podľa rozdelenia sú zaujímavé prehľady, ktoré prezentujú:
-stavebno – technický stav pamiatok
-vlastníctvo - vlastnícku formu
-nárast, resp. úbytok pamiatkového fondu.
Okrem ochrany pamiatok - objektov ako solitérov chránime pamiatkový fond aj plošne v chránených územiach - pamiatkových rezerváciách a pamiatkových zónach:
-Mestské pamiatkové rezervácie (MPR)
-Pamiatkové rezervácie ľudovej architektúry (PRĽA)
-Pamiatkové zóny mestské a vidiecke (PZ)
-Pamiatkovo chránené parky (HZ) – súčasť PR a PZ
-Národné kultúrne pamiatky
Význam a podiel Slovenska
Kultúrne dedičstvo predstavuje významnú súčasť kultúrnej rôznorodosti, ktorá je z hľadiska trvalej udržateľnej budúcnosti nemenej dôležitá, ako rôznorodosť prírodná. Kultúrna rôznorodosť je nielen nedoceniteľným dedičstvom, ale aj základným predpokladom schopnosti civilizácie adaptovať sa na nepredvídané zmeny podmienok.
Kultúrne dedičstvo je veľmi široký pojem pod ktorým možno rozumieť tak ochranu hmotného dedičstva, predovšetkým hnuteľných a nehnuteľných kultúrnych pamiatok, ďalej verejných zbierok sústredených v múzeách, galériách, knižniciach, archívoch a dokumentačných fondoch aj v iných, najmä výskumných, vedeckých a kultúrnych inštitúciách, ako aj ochranu a starostlivosť o také formy duchovného dedičstva, ktoré latentne existujú v nefixovanej podobe.
Rámcové zásady ochrany kultúrneho dedičstva Slovenskej republiky sú v súčasnosti načrtnuté v Programovom vyhlásení vlády SR, kde sa okrem iného vláda zaviazala Zabezpečiť podmienky na poznávanie, ochranu a sprístupňovanie kultúrneho dedičstva, vrátane tradičnej a ľudovej kultúry a kultúr menšín., vytvoriť predpoklady účinnej starostlivosti štátu o kultúrne pamiatky., zabezpečiť uchovanie zbierkových fondov v majetku štátu a vytvoriť podmienky na ich ochranu a dopĺňanie.
Pokusom o komplexnú stratégiu naznačujúcu cestu k napĺňaniu ustanovení o ochrane kultúrneho dedičstva v Ústave SR a bližším špecifikovaním tohto pojmu pre kultúrno-politickú, ale aj legislatívnu prax je Deklarácia NR SR o ochrane kultúrneho dedičstva. Každý kultúrny štát deklaruje svoj vzťah k ochrane kultúrneho dedičstva, formuje a formuluje stratégiu jeho záchrany, využitia a prezentácie.
Niekedy však ide o rozpoluplné tvrdenia alebo lepšie povedané deklarovania ochrany kultúrneho dedičstva, ktoré na druhej strane môžeme vidieť v tabuľke o príspevkoch Štátneho fondu kultúry ”Pro Slovakia”na obnovu kultúrnych pamiatok, že ich výška od jeho založenia stále klesá aj keď prostriedky potrebné na obnovu a ochranu kultúrnych pamiatok majú rastúcu tendenciu.
Kultúrne dedičstvo Slovenskej republiky je nenahraditeľným bohatstvom štátu a jeho občanov, je dokladom vývoja spoločnosti, filozofie, náboženstva, vedy, techniky, umenia, dokumentom vzdelanostnej a kultúrnej úrovne slovenského národa, iných národov, národnostných menšín, etnických skupín a jednotlivcov, ktorí žijú alebo v minulosti žili na území Slovenska.
Jednotlivé druhy a časti kultúrneho dedičstva sú rovnocenné a tvoria nedeliteľnú súčasť kultúrneho dedičstva celého ľudstva.
Banská Štiavnica
Územný vývoj tohto mesta, vtesaného medzi strmé kopce (Paradajz, Šobov, Glanzen-berg, Kalvária), sa podriadil topografickým podmienkam. A tak je pre mesto príznačné jeho do kopca stúpajúce trojrohé námestie, kde si bohatí banskí podnikatelia postavili domy, ktorých veľkomeštianska architektúra výrazne kontrastuje s charakterom domov širokého okolia s priechodnými dvormi, poznačených poľnohospodárskym spôsobom života. V tomto voľakedy slobodnom kráľovskom meste, dnes ležiacom mimo hlavných dopravných tepien, viac–menej nepriemyselnom a s iba asi 10 000 obyvateľmi, možno už len pri dobrej vôli tušiť jeho niekdajšie bohatstvo. V časoch svojho rozkvetu malo mesto štvornásobok obyvateľov a ťažilo sa tu až do 15 000 kg striebra ročne. V tunajších baniach sa presadzovali tie najprogresívnejšie európske ťažobné metódy – využitie vodnej energie na pohon banských strojov, prvé použitie výbušniny, prvá mechanizácia podzemnej dopravy.
Svoj um tu uplatnili vynikajúci banskotechnickí odborníci. Nezabudnuteľné zásluhy na tom má najmä Matej Kornel Hell. V čase keď štiavnickým baniam hrozila prvá vážna kríza, dokázal presadiť v banskej technike prevratné tachnické reformy. Zaslúžil sa o nástup vodnej energetiky v pohone banských stojov a zasadil sa o vybudovanie umelých jazier („teichov“), ktoré sa stali energetickou základňou fungovania baní.
Dobrá povesť mesta viedla roku 1733 k založeniu baníckej školy, ktorú Mária Terézia roku 1762 povýšila na Banskú akadémiu, prvú na svete. Roku 1786 sa v blízkych kúpeľoch Sklené Teplice konal prvý montanistický (banský) kongres a trochu neskôr bol v Banskej Štiavnici prvý celosvetový chemický kongres.
Spomedzi domov sa žiada uviesť mimoriadne pekný a nápadný Fricov dom, kde pôvodne žila rodina Fritza von Friedenlieba a neskôr sídlilo vedenie Banskej akadémie. Nemožno zabudnúť na Pischlov dom, kde sa Andrej Sládkovič zoznámil so svojou zbožňovanou a nezabudnuteľne ospievanou Marínou. Pozornosť si zaslúži aj Hellenbachov dom, neskôr Banský súd, od roku 1927 múzeum, ďalej Jonášou dom a ubytovacím hostincom „U jeleňa“, kde prenocoval Jozef II., ďalej Bosányiho dom a napokon domy známich rodín Baumgartnerovcov, Obereignerovcov, Limbacherovcov a Rubigallovcov-Rothanovcov. Posledné dve z uvedených rodových sídiel sa vyznačujú nádhernými portálmi.
V žiadnom inom meste Slovenska nie je na domoch toľko nemeckých nápisov; mnohé z nich vyznievajú ako metafizické výroky. Niektoré zasa majú votívny obsah.
V spodnej časti námestia stojí úchvatný trojičný stĺp od Dionýza Stanettiho, hrdo hlásajúci, že stál mesto 64 000 guldenov. Námestie uzatvára kostol sv. Kataríny z konca 15. storočia, ktorý mnil svoju tvár v závislosti od dobových štýlov – od doznievajúcej gotiky po empír. Z gotických pamiatok sa tu okrem kríža, krstiteľnice a madony zachovala socha sv. Kataríny a socha sv. Barbory, ktorá sú dnes umiestnené v múzeu.
K mestu neoddeliteľné patrí aj Starý zámok. Stojí na jednom z tých kopcov, kvôli ktorým sa mesto muselo stiesňovať. Zaujímavé osudy zámku sa začali postavením baziliky na prahu 13. storočia. Táto bazilika bola na prelome 15. a 16. storočia goticky prestavaná, pričom sa však ponechali románske arkády, oddeľujúce od seba jej tri lode. Už vtedy obohnali kostol vysokým múrom. Vzhľadom na hroziace turecké nebezpečenstvo sa celý komplex roku 1546 začal prestavovať na mohutnú pevnosť – prestavba sa uskutočnila v priebehu troch rokov. Klenby kostola zbúrali, arkády sa zamurovali takže zo strednej lode vzniklo vnútorné nádvorie. Vysoké gotické okná nahradili strieľňovými otvormi, rozdelenými na tri poschodia. Z pôvodného objektu zostal nezmenený iba karner, dnešná Kaplnka sv. Michala a veža, roku 1777 prestavaná na dominantnú vyhliadkovú mestskú vežu. Bašta Himmelrech, pochádza zo 14. storočia, ešte dlho po zaniknutí pôvodnej funkcie slúžila ako väzenie.
V časoch keď sa starý mestský kostol stal pevnosťou, vyrástla v meste druhá mestská pevnosť Nový zámok. Táto neveľká pevnosť na kopci pri Piagarskej bráne bola pôvodne postavená v rokoch 1546 – 79. Povesť hovorí, že sa o to zaslúžila bohatá vdova, dedička kráľovského majetku, ktorá týmto bohumilým činom umlčala všetkých čo jej vyčítali neviazaný spôsob života. Táto niekoľko poschodová vežovitá stavba so štyrmi kruhovitými baštami, mienená ako protiturecká pevnosť, dostala neskôr pomenovanie Panenská zámoček a vychádza z mena kopca na ktorom pevnosť stojí. Neskôr sa tu udomácnil hasičský zbor. Ktorý obyvateľom každú štvrť hodinu fanfárou oznamoval presný čas. Oba zámky sú dnes v správe Slovenského babského múzea.
Neoddeliteľnou súčasťou pamiatkového fondu mesta sú i rozsiahle komplexy technických diel, ktoré súvisia s ťažbou a spracovaním polymetalických rúd: šachty, štôlne, ťažobné veže, klopačka, dômyselný vodohospodársky systém kanálov a tejchov tvoriaci súčasť krajinárskeho prostredia, ako aj objekty prvej Baníckej a lesníckej akadémie v Európe.
Spišský Hrad
Jedinečnému urbanisticko-krajinárskemu komplexu stredného Spiša dominuje ruina Spišského hradu. Hrad patrí k najväčším fortifikačným stredovekým komplexom v strednej Európe. Jeho protipól tvorilo už v románskom období sídlo cirkevnej správy – Spišská Kapitula, ktorá je charakterizovaná impozantným dvojvežím katedrály sv. Martina. Tieto centrá moci a správy Spiša prepája svojou zástavbou podhradská osada, neskôr mestečko s typickými renesančno-barokovými meštianskymi domami, dnešné Spišské Podhradie. K uvedeným pamiatkovým komplexom sa pričleňuje obec Žehra so svojím včasnostredovekým kostolíkom sv. Ducha a vzácnymi nástennými maľbami. Intektná zachovalosť pamiatkových súborov typických pre obdobie stredoveku, spolu s okolitým prírodným rámcom travertínového územia, vytvára ojedinelý kompozičný celok.
Hradný kopec bol osídlený už v 5. a 4. storočí pred n.l.. Na rozhraní stredoveku a novoveku žilo na hrade okolo 2 000 osôb (panstvo, služobníctvo a ozbrojenci). Vznikol pravdepodobne v 12. storočí na mieste slovanského hradiska, písomné doložený roku 1209. Hrad bol od 12. do 18. storočia pevnosťou. Odolal aj útokom Tatárov v 13. storočí. Pôvodný kráľovský hrad patril od roku 1465 Zápoľským, neskôr Thurzovcom a Csákyovcom. Na piatich nádvoriach sú zrúcaniny objektov z 13. až 17. storočia. V roku 1780 vyhorela odvtedy stratil význam. Najstarším objektom bola veľká obytná veža zachovaná len v základoch, postavená pred rokom 1 200.
Ďalším významným objektom románskeho hradu je obranná veža vysoká 19.25 m s obvodom 40 m a rytiersky palác. Areál hradu po rozsiahlej rekonštrukcii sprístupnili roku 1983, a to dolné nádvorie (predhradie – cvinger) o rozlohe 4 000 m2. V ňom dominujú základy kruhovej pevnosti, ktorú postavili Jiskrové vojska po dobytí hradu, a základy kultovej stavby z čias púchovskej kultúry, základy polkruhového barbakanu z 2. polovice 14. storočia a základy hospodárskych budov zo 17. storočia. V zrekonštruovaných priestoroch renesančnej arkádovej chodby, západného gotického paláca a gotickej kaplnky sú expozície dejín osídlenia hradného brala, historických zbraní, stredovekého súdnictva a sakrálneho umenia.
Z výhliadkovej terasy je nádherný pohľad na okolie, ktorému dominuje Spišské Podhradie a Spišská Kapitula. Ta bola europskou kuriozitou – výlučné kňazská osada z 13. storočia, sídlo spišského prepošta, od roku 1776 spišského biskupa. Obývali ju len kňazi – prevazne kanoníci – a ich služobníctvo. Až do roku 1948 samostatná obec, vtedy ju pričlenili k Spišskému Podhradiu. Celá Spišská Kapitula je obohnaná zachovalými hradbami vybudovanými v rokoch 1662 až 1665, je tam len jedna ulica s dvomi vstupnými bránami. Po oboch stranách je 10 gotických domov kanoníkov z 15. storočia s renesančnými a gotickými úpravami. Neskoro renesančný biskupský palác z roku 1652 s barokovými úpravami a hodinová veža z roku 1739. V strede je najhodnotnejší objekt – dvojvežová neskororománska katedrála sv. Martina postavená v rokoch 1245 až 1273, s gotickými úpravami. Roku 1488 až 1493 k nej postavili neskorogotickú pohrebnú poschodovú kaplnku Zápoľských. Mimoriadne hodnotný je interiér so svojimi neskoro gotickými oltármi, plastiky (medzi nimi vzácna románska plastika biely lev), reliéfne epitafy, zvony a nesmierne vzácna je gotická freska z roku 1317 znázorňujúca korunováciu uhorského kráľa Karola Róberta.
Vlkolínec
Obec Vlkolínec je dnes miestnou časťou Ružomberka. V nej sa nachádza jadinečný a vskutku bezkonkurenčný komplex zrubových domov. Vlkolínec je svojráznou rezerváciou ľudovej architektúty unikátneho typu dreveníc. Tunajšie domy, ktoré v minulosti dva razy do roka dôkladne pretierali modrou, no i ružovou, resp. bielou vápnovou farbou, predstavujú v rámci vidieckej drevenej architektúry fenomén výslovne výnimočný. Na Slovensku neexistuje žiadne iné miesto, kde by sa uplatňovala podobná úprava domov. Dedina sa nachádza nad Revúckou dolinou v severných výbežkoch Veľkej Fatry na úpätí komplexu útesov nazvaných Sidorovo.
Malebný obraz dotvára aj okolie, ktorému dáva jeho ráz lesnatý kopec Máliné a rajský svet pretiahnutých vlkolínskych lúk, z ktorých sa zvážalo seno. Prechod k pastierstvu spôsobil, že toto miesto stratilo svoju niekdajšiu pestrosť, nepotrebné senníky schátrali a rozšafná kvetena ochudobnela.
Lokalitu Vlkolinec si koncom 14. storočia ako svoju nevoľnícku obec založilo vtedajšie kráľovské mesto Ružomberok – bolo totiž potrebné zaobstarávať na ťažbu rúd prepotrebné drevo. Poddanská obec podľahla totálnemu úpadku vtedy, keď jej materské mesto stratilo svoje privilégia – nebolo už totiž čo ťažiť, a tak mesto prišlo o svoje niekdajšie postavenie. Až osvietenské reformi cisára Jozefa II. Podnietili u Vlkolínčanov revoltu, no nevydarenú. A keďže mestu sa nijakým spôsobom nepodarilo vymôcť svoje privilégia, viedlo to k definitívnemu zrovnoprávneniu Vlkolínca s Ružomberko.
Uprostred tradičnej zástavby sa v centre obce zachovala zvonica z roku 1770, studňa, kaplnka Panny Márie z roku 1875 a škola. Studňa a zvonica sú vybudované tradičnou technikou a pokryté šindľom ako všetky pôvodné strechy domov a hospodárskych stavieb. Vlkolínec bol v rámci karpatského regiónu vyhodnotený ako najlepšie zachovaný reprezentant svojho druhu, ktorý dotvára okolitá scenéria chránenej krajinnej oblasti Veľká Fatra
Bardejov
Sídlo s názvom Bardejov, ležiace na krajinskej ceste z Uhorska do Poľska sa spomína v zázname ipatijevského kronikára už v roku 1241, mestské privilégiá udelil Karol Róbert nemeckým obyvateľom, ktorí sa usadili v blízkosti uvedeného slovenského sídliska na prelome 13. a 14. storočia až v roku 1320. Vtedy bol už Bardejov opevnený s obdĺžnikovým trhovým námestím, ktorého severnú stranu utváral rímsko-katolícky farský kostol sv. Egídia zo začiatku 14. storočia, prestavaný v prvej polovici 15. storočia na trojlodie. Napriek regotizačným úpravám exteriéru kostola podľa projektu I. Steindla po požiari v roku 1878 sa v kostole zachovalo unikátne interiérové vybavenie. Najpozoruhodnejší z neho je súbor 11 gotických krídlových oltárov. Dominantou námestia je symbol samostatnosti mestskej samosprávy – neskorogotická radnica zo začiatku 16. storočia. renesančné portály a arkier na západnej strane jej však dávajú punc prvej renesančnej stavby na Slovensku. Osobitnú pozornosť si zasluhuje opevnenie budované od polovice 14. storočia, ako jedno z najdokonalejších gotických mestských opevnení. Väčšina bášt pochádza z 15. a začiatku 16. storočia, monumentálne barbakány sú výsledkom tretej etapy výstavby, ktorú vyvolalo hroziace turecké nebezpečie.
Podstatná časť opevnenia s troma bránamoi pôvodne vznikla v rokoch 1352 -76. V 15. storočí bolo opevnenie dotvorené a skrášlené, takže vrátane brán malo 23 bášt. Z opevnenia sa zachovali značné a navzájom prepojené časti na východnej, južnej a severnej strane, pod ešte 11 zachovanými baštami stojí niekoľko nápadných objektov. Spomenieme inpozantnú Hrubú baštu na východnej strane, kláštor a Školskú baštu na západnej strane a polkruhovú baštu na severnej strane. Pod ňou stojí volne v parku pekná Archívna bašta. Na severovýchodnej strane je už nie práve zachovaná Renesančná bašta a na východe Červená a Veľká bašta. Z brán sa najlepšie zachovala dolná brána v severovýchodnom kúte mesta.
Meštianske domy majú svoj základ v bohatom 15. storočí, v jeho prvej polovici bolo v meste už približne 500 domov. Charakterizuje ich ukončenie vysokými štítovými, resp. strmými valbovými strechami a pôvodne gotická dispozícia, neskôr upravená na dvojtraktovú. Niektoré domy boli upravené v renesančnom a barokovom slohu, pričom zmeny vyvolávala buď potreba obnovy po požiaroch, alebo rozširovanie obytnej funkcie na úkor hospodárskej. Bardejovské meštianske domy, obkolesujúce grandiózne trhové námestie sú predstaviteľmi rozvinutej meštianskej kultúry.
V blízkosti mestského centra obklopeného výstavbou z obdobia posledných 40-tich rokov sa nachádza čiastočne zachovaný súbor bývalých židovských kúpeľov a synagóga, pozostatok suburbiálneho centra z konca 18. storočia, budovaného plánovito, podľa talmudistických predpisov.
Jaskyne Slovenského krasu a Aggtelekského krasu
Bezprostredne pri pahorkoch na južnom okraji Slovenského rudohoria su rozsiahle planiny celkom iného charakteru ako okolité vrchy. Sú súčsťou asi 500 km2 veľkej chránenj prírodnej oblasti Slovenského krasu. Ústredné postavenie majú dve planiny, vypínajúce sa do výšky 500 m nad dolinami; ich nadmorská výška presahuje až 800 m. V dolomitických a druhohorných vápencových oblastiach, kde žilo celkovo iba okolo 900 ľudí, teda na rozsiahlejších ľudoprázdnych územiach, je veľa typických krasových útvarov. Zosunom jaskynných priestorov vznikli najmä doliny a livikové prehĺbeniny, okrem toho rozsiahle škrapové a karové polia, skalné zlomy, komíny a šachty, hlboké až 180 m. Dve riečky – Slaná a Štítnik – pretínajú planiny hlbokými brázdami, a hoci samy vyvierajú mimo tejto oblasti, priberajú množstvo vody z početných podzemných prítokov. Typický krasový porast – krovie a nízke stromy – je v podstate dielom človeka kde sa tu odlesnením získali pastviny, oblasť však rýchlo skrasovatela a prestala byť fúnkčna
V oblasti Slovenského krasu je sedem jaskýň, z nich su dve kvapľové – Domica a Gombasecká jaskyňa. Jedna od druhej sa značne líšia. Gombasecká jaskyňa, dlhá asi 1,5 km, bola objavená až roku 1952 a vyznačuje sa početnými brkovitými stalaktitmi, dlhými až 2,5 m, no s hrúbkou asi 0,5 cm. Oproti tomu Domica so svojou celkovou dĺžkou okolo 21 km predstavuje prekrásny labyrint chodieb, sál a podzemných tokov, utvárajúcich jazierko, kam sa dá dostať na člnkoch. Známa bola už koncom 18. storočia. Má viacero mien, čo je podmienené tým, že od roku 1919 je na územi dvoch štátov. Po vzniku Československa zostali dve tretiny jaskyne v Maďarsku. Kde dostala názov Baradla, neskôr Aggteleker. Oddelená slovenská časť jeskyne dostala meno Domica.
Medzi slovenskými jaskyňami je zopár ľadových, väčšinu však predstavujú kvapľové. Kvaple majú tie najrozmanitejšie tvary a farby.
Aragonitové jaskyne sú v Európe len štyri : dve vo Francúzku, jedna na Ukrajine a a jedna na slovensku - Ochtinská aragonitová jaskyňa objavená roku 1954. Nachádza sa pri obci Ochtiná kúsok západne od od Rožňavy. Svojrázne vytvarované usadeniny, sčasti podobné gigantickým ježom, sú veľmi pôsobivé. Vznikli inak ako bežné kvapľe, teda nie odkvapkávaním preniknutej povrchovej vody. Vďaka neobyčajne vlhkému vzduchu (takmer hmle) v jaskyni môže vo vodnatých roztokoch prebehnúť kryštalizácia na uhličitan vápenatý, a rombické kryštáliky pôsobia potom dojmom inovatte.
V roku 2000 bolo prírodné dedičstvo rozšírené o Stratenskú jaskyňu a Dobšinskú ľadovú jaskyňu. Obe jaskyne kedysi tvorili jeden jaskynný systém . Až v štvrtohorách, v malom pleistocéne, risskej ľadovej dobe (asi pred 200 tisíc rokmi) došlo k zrúteniu stropov podzemných priestorov v mieste dnešného prepadliska Duča a tým aj k trvalému prerušeniu spojenia týchto jaskýň. Tým sa vytvorili aj vhodné klimatické podmienky pre vznik ľadovej výplne Dobšínskej ľadovej jaskyne
Ľadovcová výplň NPP Dobšinská ľadová jaskyňa
Táto slávna ľadová jaskyňa ma niekoľko tvári. Tu najkrajšiu ukazuje začiatkom leta, keď sú v nej popri trvalých ľadových výtvoroch aj neroztopené cencúľe, ktoré sa v zime vytvorili na skalnatých klenbách. Značnú časť jaskyne tvoria rozsiahle podzenmné priestory, ktoré tvoria jednú obrovskú dutinu, klesajúcu od vchodu do hĺbky 70 m. v súčsnosti je značná časť spominaného priestoru vyplnená ľadom a takto rozdelená na samostatné priestory. Ľadová masa dosahuje hrúbku vyše 20 m a obsah ľadu sa odhaduje na 145 000 m3 čím patrí táto ľadová jaskyňa medzi najväčšie svojho druhu na svete.. Večšia časť jaskyne je kvapľová. Tvoria ju prevažne horizontálne chodby a siene s typickými riečnymi formami. Objavil ju 15.7.1870 banský inžinier Eugen Rzffinyi so spoločníkmi Andreasom Mégom a Gustavom Langom a už v roku 1871 ju sprístupnili verejnosti. Roku 1887 bola prvou jaskyňou v Európe s elektrickým osvetlením.
Stratenská jaskyňa je svojou doteraz preskúmanou dĺžkou 18,5 km, druhá najdlhšia jaskyňa na Slovensku. Jaskyňa vyniká najmä mohutnosťou podzemných priestorov. Rozprávkový dóm s objemom 79 000 m3 je najväčší jaskynný priestor v bývalom ČSFR. Chodby dosahujú šírku 10 až 30 m, výšky 5 až 27 m. Veľkolepú kalcitovú výzdobu reprezentujú najmä tvary bielej farby a často veľkých rozmerov. Každá časť jaskyne ma charakteristický druh výzdoby. Časté sú brčká (s hustotou až vyše 1 000 brčiek na m2) i večšie stalaktity a záclony, ale najmä stalagmity, veľké kopy, pagody a iné tvary, ako čipkové jazierka, kaskády a veľké jazerá (najväčšie, Stalagmitové, má plochu 320 m2). Pozoruhodné sú výskyty hemisferoidov – jaskynných perál tvaru pologule, aragonitové kryštalické útvary, excentriká, sadrovec.
Za posledných 10 rokov počet nehnuteľných kultúrnych pamiatok mierne vzrástol. Nárast, väčší, či menší, môžme pozorovať pri všetkých druhoch s výnimkou historických pamiatok, kde po prehodnotení v roku 1991 klesol ich počet o 43%.
Štruktúra nehnuteľných kultúrnych pamiatok
Nehnuteľné kultúrne pamiatky sú výberovou kategóriou kultúrno-historických štruktúr z fondu kultúrneho dedičstva, ktoré zahrňujú historické sídelné štruktúry, historické architektúry a ďalšie druhy historických stavieb a prvkov.
Pojem nehnuteľnej kultúrnej pamiatky sa môže vzťahovať na široké spektrum historických objektov od areálu hradu, kaštieľa, paláca, kúrie, cez obytné mestské (meštiansky) a ľudové domy s hospodárskym zázemím, kostoly, kláštory, kaplnky, priemyselné areály, sklady, mosty s cestou, vodné nádrže. Kultúrnou pamiatkou sú i ruiny a stavebné a iné artefakty zistené pri terénnych prácach a pri archeologických výskumoch, taktiež prícestná kaplnka či kríž so skupinou stromov, fontána, pamätný stĺp, park alebo zemný val.
Počet nehnuteľných pamiatok k 1.1.2001 je 12 675, z toho je:
•554 kaštieľov a kúrií (438 kaštieľov)
•109 hradov ako pamiatky, z toho sú niektoré hrady chránené už len ako pamiatky archeológie,
•84 kláštorov
•1554 kostolov
•1821 objektov ľudovej architektúry, z toho 1734 ľudových domov
•2439 meštianskych domov
•177 palácov a vil
•1397 pamiatok histórie
•451 pamiatok techniky
•333 parkov, záhrad a inej historickej zelene
•340 archeologických lokalít
•509 prícestných plastík a krížov
•506 pamätných tabúľ a pamätných miest
Štruktúra hnuteľných kultúrnych pamiatok
Základné znaky hnuteľnej kultúrnej pamiatky (HKP) tvorí jej hmotná podstata výtvarného alebo umelecko-remeselného diela. Estetické hodnoty HKP sú rovnako významné ako jej funkčné využitie. Pri výtvarných dielach dominuje ideová a estetická stránka diela, umelecko-remeselná produkcia zasa spĺňa väčšinou aj úžitkovú funkciu; obidve skupiny však vypovedajú o dobe a prostredí svojho vzniku.
Pamiatkový fond HKP obsahuje v prevažnej väčšine cirkevné predmety ako obrazy, sochy a reliéfy, predstavujúce náboženské námety, vo forme samostatných predmetov alebo ako súčasť oltárov, kazateľníc, organov, lavíc, teda mobiliára s úžitkovou funkciou. Do tohto fondu patria aj drobné liturgické predmety, ktoré slúžia priamo pri náboženských obradoch - kalichy, cibóriá, monštrancie, svietniky, krížiky atď.
HKP sa často vyskytujú aj ako dvojice (pendanty) alebo súpravy, za osobitne hodnotné však možno označiť vzácne zachované súbory HKP, ktoré tvoria slohovo a výrazovo jednotný mobiliár objektu.
V roku 2001 bolo evidovaných 30 103 hnuteľných pamiatkových predmetov (oltáre, kazateľnice, lavice, vstavané skrine a pod.) v rámci 14 591 hnuteľných kultúrnych pamiatok.
Z hnuteľných kultúrnych pamiatok sú vyhlásené 3 súbory za národné kultúrne pamiatky:
•dielo majstra Pavla v Levoči,
•dielo Szilassyho a
•diecézna knižnica v Nitre
Z pomedzi hnuteľných pamiatok je 98% sakrálneho charakteru.
Národné kultúrne pamiatky
Kultúrne pamiatky, ktoré tvoria najvýznamnejšiu súčasť kultúrneho bohatstva národa, vyhlasuje vláda Slovenskej republiky nariadením za Národné kultúrne pamiatky (NKP) a ustanovuje podmienky ich ochrany.
K roku 2001 je na Slovensku 72 pamiatok a ich súborov vyhlásených za národné kultúrne pamiatky, z toho:
•69 nehnuteľných,
•3 hnuteľné (dielo majstra Pavla v Levoči, dielo Szilassyho a diecézna knižnica v Nitre).
Zoznam národných kultúrnych pamiatok k roku 2001
Obec / Vyhlásenie v roku / Názov národnej kultúrnej pamiatky
1.Antol 1985 Kaštieľ s areálom
2.Banská Bystrica 1970 Mestský hrad s areálom
3.Banská Bystrica 1982 Pamätné budovy SNP
4.Banská Štiavnica 1970 Mestský hrad, tzv. Starý zámok
5.Banská Štiavnica 1961 Lesnícka a banícka akadémia
6.Bardejov 1970 Farský kostol sv. Egýdia
7.Bardejov 1985 Mestská radnica (býv.)
8.Beckov 1970 Ruiny hradu
9.Betliar 1985 Kaštieľ s areálom
10.Bobrovník 1990 Hradisko Havránok
11.Bojnice 1970 Hrad
12.Bratislava 1961 Bratislavský hrad s areálom
13.Bratislava 1961 Pamätník Slavín s areálom
14.Bratislava-Devín 1961 Devín, Slovanské hradisko
15.Bratislava 1961 Academia Istropolitana
16.Bratislava 1961 Evanjelické lýceum, Konventná ul.
17.Bratislava 1990 Dóm sv. Martina
18.Bratislava-Dúbravka 1990 Villa rustica, Dúbravka
19.Bradlo 1968 Mohyla gen. M.R.Štefánika
20.Bytča 1970 Hrad s areálom
21.Červený Kameň 1970 Hrad s areálom
22.Červený kláštor 1970 Kláštor Kartuziánov
23.Moravany nad Váhom 1990 Veľkomoravský dvorec Ducové
24.Haniska 1961 Pamätník roľníckej vzbury 1831
25.Holíč 1970 Kaštieľ s areálom
26.Hronský Beňadik 1970 Kláštor Benediktínskeho opátstva
27.Iža 1990 Rímsky vojenský tábor Leányvár
28.Jasov 1970 Kláštor Premonštrátskeho konventu
29.Kalište - Baláže 1961 Pamätné miesto SNP
30.Kežmarok 1985 Budova Evanjelického lýcea
31.Kežmarok 1985 Drevený artikulárny kostol
32.Komárno 1970 Protiturecká pevnosť
33.Komárno 1985 Fortifikačný systém mesta
34.Kostoľany p.Tríbečom 1970 Kostol sv. Juraja
35.Košice 1961 Budova vyhlásenia Košického vlád.programu
36.Košice 1970 Dóm sv. Alžbety
37.Krásna Hôrka 1970 Hrad
38.Kremnica 1970 Mestský hrad s areálom
39.Levoča 1970 Farský kostol sv. Jakuba
40.Liptovský Mikuláš 1961 Pamätný dom Čierny Orol
41.Martin 1961 Budova Matice slovenskej
42.Martin 1967 Národný cintorín
43.Martin 1993 Prvá budova SNM
44.Modra 1993 Súbor pamiatok k osobnosti Ľudovíta Štúra
45.Myjava 1970 Pamätný dom - SNR z r. 1848
46.Nitra 1961 Hrad a nálezisko staroslovan. osídlenia
47.Nová Bystrica 1991 Lesná úvraťová železnica - Výchylovka
48.Oravský Podzámok 1961 Hrad
49.Prešov 1970 Solivar s areálom
50.Prešov 1990 Evanjelické kolégium (býv.)
51.Ružomberok-Černová 1991 Pamiatky černovskej masakry
52.Ružomberok 1993 Súbor pamiatok k osobnosti Andreja Hlinku
53.Skalica 1970 Rotunda sv. Juraja
54.Smolenice 1990 Hradisko Molpír
55.Spišský hrad 1961 Hrad s areálom
56.Sp. Belá-Strážky 1970 Kaštieľ s areálom
57.Strečno 1970 Hrad
58.Šaštín 1991 Kláštorný komplex Paulínov
59.Štítnik 1970 Evanjelický kostol
60.Topoľčianky 1970 Kaštieľ
61.Trenčín1961Hrad
62.Trnava 1970 Univerzitné budovy
63.Uhrovec 1970 Rodný dom Ľudovíta Štúra
64.Vyšný Komárnik 1961 Dukelské bojisko a areály cintorínov
65.Zvolen 1961 Hrad
66.Žehra 1985 Farský kostol sv.Ducha
67.Slovensko 1968 Východoslovenské drevené kostoly*
68.Slovensko 1991 Prvé slovenské patronátne gymnázia*
69.Slovensko 1991 Stredoveké nástenné maľby*
70.Levoča 1961 Dielo Majstra Pavla v Levoči
71.Nitra 1990 Historický fond Diecéznej knižnice
72.Slovensko 1991 Dielo Jána Szilássyho
Zdroj: PÚ SR
* Poznámka:
67. Východoslovenské drevené kostoly:
Bodružaľ, Brežany, Dobroslava, Frička, Hervartov, Hrabová Roztoka, Hraničné, Hunkovce, Inovce, Jedlinka, Kalná Roztoka, Korejovce, Kožany, Krajné Čierno, Krivé, Ladomirova Lukov - Venecia, Miroľa,Nižný Komárnik, Potoky, Príkra, Ruská Bystrá, Ruský Potok, Šemetkovce,Topoľa, Tročany, Uličské Krivé.
68. Prvé slovenské patronátne gymnázia:
Martin, Kláštor pod Znievom, Revúca
69. Stredoveké nástenné maľby v 35 sakrálnych objektoch:
Batizovce, Bijacovce, Čečejovce, Čerín, Dechtice, Dravce,Chyžné, Koceľovce, Kraskovo, Kyjatice, Leles, Levoča, Liptovský Ondrej, Ľuboreč, Ludrová, Martin, Necpaly, Ochtiná, Plešivec, Podolínec, Poniky, Poruba, Rákoš, Rimavská Baňa, Rimavské Brezovo, Sazdice, Smrečany, Stará Halič, Svinice, Šamorín, Šivetice, Švábovce, Veľká Lomnica, Zolná, Želiezovce.
Mestské pamiatkové rezervácie (MPR)
Za pamiatkovú rezerváciu sa vyhlasuje územie, ktorého charakter a prostredie určuje súbor nehnuteľných kultúrnych pamiatok, prípadne archeologických nálezov.
(§ 5 ods. 1 zákona SNR č. 27/1987 Zb)
Mestské pamiatkové rezervácie (MPR) k roku 2001
Historické sídelné štruktúry
Mestské pamiatkové rezervácie / Vyhlásenie / Počet KP
1. Banská Bystrica 18.5.1955 200
2. Banská Štiavnica 11.6.1950 191
3. Bardejov 11.6.1950 131
4. Bratislava 5.10.1954 264
5. Kežmarok 11.6.1950 256
6. Košice 2.2.1983 500
7. Kremnica 11.6.1950 116
8. Levoča 11.6.1950 339
9. Nitra 21.1.1981 23
10. Podolínec 11.6.1991 63
11. Prešov 11.6.1950 257
12. Spišská Kapitula 11.6.1950 24
13. Poprad - Sp. Sobota 11.6.1950 89
14. Svätý Jur 23.5.1990 26
15. Štiavnické Bane 15.8.1995 20
16. Trenčín 11.9.1987 112
17. Trnava 11.9.1987 139
18. Žilina 11.9.1987 58
Zdroj: PÚ
Pamiatkové rezervácie ľudovej architektúry (PRĽA)
Za pamiatkovú rezerváciu sa vyhlasuje územie (§ 5 ods. 1 zákona SNR č. 27/1987 Zb.), ktorého charakter a prostredie určuje súbor nehnuteľných kultúrnych pamiatok, prípadne archeologických nálezov.
Pamiatkové rezervácie ľudovej architektúry (PRĽA) k roku 2001
Historické sídelné štruktúry
Pamiatkové rezervácie ľudovej architektúry / Vyhlásenie / Počet KP
1. Brhlovce 14.9.1983 25
2. Čičmany 26.1.1977 36
3. Osturňa 3.10.1981 135
4. Plavecký Peter 23.5.1990 28
5. Podbiel 14.9.1977 56
6. Sebechleby 21.1.1981 89
7. Špania Dolina 10.1.1979 83
8. Veľké Leváre 21.1.1981 25
9. Vlkolínec 26.1.1977 73
10. Ždiar 14.9.1977 183
Zdroj: PÚ
