referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Gašpar
Sobota, 29. januára 2022
Apartheid páchaný čiernym obyvateľstvom
Dátum pridania: 14.01.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: jario
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 4 259
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 17
Priemerná známka: 2.94 Rýchle čítanie: 28m 20s
Pomalé čítanie: 42m 30s
 
Apartheid v JAR

Podľa Stručného politologického slovníka je to „antihumánna doktrína založená na rasovej diskriminácii časti obyvateľstva v mnohorasovom štáte. ‘Menejcennosť’ rasy je daná aj zákonmi, ktoré ju diskvalifikujú z politického, kultúrneho a vedeckého života.

Prax zaručuje aj jej nerovnoprávne ekonomické a sociálne postavenie. OSN v roku 1966 označila apartheid za ‘zločin proti ľudskosti’ a v roku 1973 prijala medzinárodnú dohodu o zákaze a postihu apartheidu.”

Pojem apartheid sa primárne spája s Juhoafrickou republikou, kde táto politika po mnoho desaťročí ovplyvňovala všetky stránky života miliónov Juhoafričanov. Od druhej polovice 19. storočia sa začalo obmedzovať sťahovanie černošského obyvateľstva do belošských regiónov. Platili napríklad zákony určujúce počet rodín, ktoré sa mohli usadiť v okolí belošskej farmy. V oblasti Natalu vznikli rezervácie sústreďujúce černochov podľa kmeňovej príslušnosti. Vznik Juhoafrickej Únie (31.5.1910) zosilil požiadavky na územnú segregáciu, čo bolo roku 1913 potvrdené vznikom rezervácií na 7,5% rozlohy štátu na základe zákona „O pôde domorodcov“, a ten aj zakazoval vlastniť pôdu mimo rezervácie. O 10 rokov neskôr prišiel zákon „O mestských oblastiach pre domorodcov“, ktorý vyhradil okolo miest určité územie iba pre černochov a v meste im zakázal pohyb vo večerných hodinách. V roku 1936 bol prijatý zákon, ktorý rozšíril plochu rezervácie na dvojnásobok. Situácia, ktorá sa vytvorila následkom 2. svetovej vojny, vyvolala vo vládnych kruhoch Juhoafrickej Únie (do 31.5.1961, kedy sa jednostranne vyhlásila za Juhoafrickú republiku) znepokojenie. Obávali sa, že ďalší hospodársky rozvoj a nevyhnutné posilnenie stykov medzi rôznymi rasovými a náboženskými skupinami zmetie rasistické priehrady, a že upevňovanie demokratických síl na celkom svete a prebiehajúci rozpad koloniálnej sústavy v Ázii môžu inšpirovať Afričanov k energickým protivládnym akciám. Početné udalosti v krajine, hlavne transvaalsky štrajk z roku 1946, nepochybne svedčili o rozmachu boja.

Vládne kruhy hľadali prostriedky, ako nielen zlikvidovať ústupky z vojenských rokov, ale tiež vytvoriť režim, ktorý by dokázal čo najkrutejšie potlačiť hoci len najmenší pokus o odpor. Významnú úlohu pri realizácii týchto plánov hrala tajná organizácia afrikánskych (búrskych) krajných nacionalistov Broederbond (z holandčiny, čo znamená Bratstvo), ktorá vznikla roku 1918. Táto organizácia nikdy nevstupovala do popredia politického zápasu, a pôsobila prostredníctvom Nacionalistickej strany (ďalej len NS), ktorá existovala legálne a v parlamente počtom mandátov zaberala druhé miesto. NS reprezentovala záujmy veľkých afrikánskych vlastníkov pôdy, ale počas vojny a v prvých povojnových rokoch rozšírila sociálnu základňu, pretože zosilil africký kapitál, hlavne v spracovateľskom priemysle.

Hlavným cieľom Broederbondu a NS však bolo upevniť rasistický režim. Nacionalisti nazvali svoj akčný program “apartheid”, čo v afrikánčine znamená “oddeľovanie”, “oddelená existencia a vývoj”. S týmto programom vstúpila do parlamentných volieb v máji roku 1948, ktoré aj vyhrali. V období, keď NS bojovala o moc, bol apartheid heslom, ktoré znamenalo výrazné zosilnenie rasovej diskriminácie a fašizácie politického režimu.

Neskôr, keď vytvorili vládu, začali ideológovia NS formulovať „teoretickú základňu“ tohto hesla a stále podrobnejšie vysvetľovať, aké konkrétne formy má mať „oddelená existencia a vývoj“ v praxi a akými metódami sa má uskutočňovať.

Za hlavnú tézu prehlásili neprípustnosť rasovej integrácie. Nacionalisti špekulovali s náboženským cítením Afrikáncov, ktorí boli vo väčšine presvedčení kalvinisti náležiaci k holandským reformným cirkvám a z krajných rasistických pozícií interpretovali bibliu a kalvínske učenie, hlavne myšlienky osudu a predurčenia. Stranícki ideológovia tvrdili, že každej rase je zhora daný osobitý osud, cesta vývoja, a teda aj spôsob života. Z toho vyplývalo, že európsky spôsob života sa údajne nehodí pre Afričana a africký spôsob života sa nehodí pre Európana; že každá rasa môže dosiahnuť rozvoj len vtedy, ak pôjde vlastnou cestou, ktorá im bola určená. Asimilácia, strata „čistoty krvi“ alebo porušenie predurčeného spôsobu života znamená pre každú rasu alebo národ osudný ústup z cesty. Biela „vyššia rasa“ v takom prípade degraduje. Apartheid, t.j. rasové oddelenie, poskytuje jediné správne riešenie rasového problému.

Na základe týchto úvah početní stúpenci apartheidu tvrdili, že ak má každá rasa svoju špecifickú, len jej vlastnú cestu vývoja, výdobytky európskej civilizácie môžu používať len Európania a Afričania môžu žiť len vo svojom „tradičnom“ rodovom kmeňovom zriadení. Moderná kultúra a všestranné vzdelanie sa prehlasovali za monopol bielej rasy a tvrdilo sa, že Afričanom môžu len uškodiť , lebo ich to odvádza od bohom stanovenej cesty.

Stúpenci apartheidu hlásali, že ak rasové skupiny budú žiť oddelene a kontakt sa obmedzí na minimum, predíde sa vzájomným nepriateľským a krvavým zrážkam. Úrady prehlásili svoju teóriu za jedinú reálnu záruku rasového mieru a obviňovali jeho odporcov, že podnecujú rasové roztržky.
 
späť späť   2  |  3  |   4  |  5  |  6  |  ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.