Keby sa apartheid realizoval v plnom rozsahu, nemali by sa využívať iné, ako biele pracovné sily. Celé juhoafrické kapitalistické hospodárstvo však spočívalo na práci černochov. Nacionalisti teda museli pochopiť, že hospodárstvo krajiny je plne závislé od práce Afričanov. Daniel Malan ako ministerský predseda prehlásil, že priemysel nebude ochudobnený o africké pracovné sily. Apartheid tým pádom nesmeroval hneď od začiatku k úplnému oddeleniu, ale k tomu, aby sa upevnilo podriadené postavenie nebielych tak, aby sa dala uplatňovať akákoľvek forma vykorisťovania.

Apartheid nemožno v JAU považovať za jav svojou podstatou nový. Politiku segregácie uplatňovali oddávna búrske aj britské mocenské orgány. Apartheid však bol spojený s omnoho širším okruhom rasistických a protidemokratických opatrení, fakticky s fašizmom.

Zaistenie vlády nad africkým obyvateľstvom bolo najdôležitejším, ale nie jediným cieľom NS. Apartheid veľmi tesne súvisel s názormi, podľa ktorých sú Afrikánci „panský národ“ a „vyvolený ľud“. Podľa názoru Broederbondu a NS si všetko obyvateľstvo sveta môžeme predstaviť ako pyramídu: na vrchole sú Afrikánci, nižšie ostatní bieli, ešte nižšie Židia, potom miešanci a Indovia a najnižšie milióny Afričanov. K vybudovaniu takej pyramídy smeroval nielen apartheid, ale aj dávne požiadavky Broederbondu, aby krajina bola vyhlásená za republiku, aby bola celkom nezávislá od Veľkej Británie a aby celý spoločenský život bol prestavaný v duchu „afrikánskeho kresťanského nacionalizmu“. Spájanie rasizmu s protidemokratizmom a reakciou v apartheide sa prejavilo aj prenasledovaním všetkých bielych, ktorí vystupovali proti rasovej diskriminácii.
Boli prijaté zákony ako:

„O zákaze zmiešaných manželstiev“ (1949)
„O registrácii obyvateľstva“ – rozdeľoval obyvateľstvo na biele, čierne, farebné a Indické
„O nemorálnosti“ – zakazoval sexuálny styk medzi príslušníkmi rôznych rasových skupín (1950)
„O stanovení územia pre jednotlivé skupiny“ - vymedzoval určité oblasti na obchodovanie a bývanie pre určitú rasovú skupinu. Boli pre nich vyhradené rezervácie (neskôr Bantustany), ktoré mohli opustiť iba ak neboli v pracovnom pomere s bielym zamestnávateľom. Presídľovanie prebiehalo násilným spôsobom. (1950)
„O domorodej pôde“ - všetky mestá boli vyhlásené za biele oblasti a žiadny Ind, černoch ani miešanec nemohol byť bez povolenia na tejto pôde dlhšie ako 72 hodín (1952)
„O domorodcoch“ – domorodci potrebovali pasy na pobyt v bielych oblastiach. Bez pasu boli zatknutí a odsúdení na min 1 rok väzenia. (1952)
„O oddelení spoločných zariadení“ – obmedzenie styku rôznych rás na verejnosti, kvôli čomu boli aj lavičky v parku označené „iba pre bielych“, alebo „iba pre farebných“ a takto sa označovali aj vchody a prepážky na poštách, autobusy, železničné vagóny atď. (1953)
„O bantuskom vzdelaní“ – oddelenie škôl a univerzít, rôzne financovanie a kvalifikácia učiteľov (1953)
“O presídľovaní domorodcov”, dotýkali sa diskriminácie černochov v zamestnaní, oddelené vzdelávanie, hlasovacie právo mali čierni iba v ich samosprávnych oblastiach…

Apartheid mal byť potvrdený zriadením tzv. “domovín” alebo “homelands” s vlastnou samosprávou a organizované na kmeňovom základe. V roku 1963 bola vyhlásený Transkei, kde žijú Xhosovia. Ďalšie domoviny vznikali o 10 rokov neskôr – v roku 1972 vznikla Bophuthatswana obývaná Tswanmi, Ciskei s Xhosmi a Lebowa obývaná Severnými Sothmi. R. 1973 vznikla Venda, Gazankulu (Šangan-Tsongovia) a KwaZulu (Zulu). V roku 1974 vyhlásili Qwaqwa (Južní Sothovia) a posledná v roku 1981 KwaNdebele (Juž. Ndebelovia) a KaNgwane (Svazijci). Ponuku JAR na “úplnú nezávislosť” prijali domoviny Transkei (1976), Bophuthatswana (1977), Venda (1979) a Ciskei (1981). Tieto republiky, vo svete známe ako „bantustany“, síce neboli uznané žiadnym iným štátom, ale JAR s nimi nadviazala diplomatické styky a nepočíta ich do svojho územia. Ostatné domoviny túto ponuku odmietli, pretože sa snažili vytvoriť spoločný nezávislý štát zo všetkých domovín.

Prvé kroky k odstráneniu apartheidu začal presadzovať Pieter Willem Botha, ktorý sa stal v roku 1978 predsedom vlády a neskôr aj prezidentom. No až jeho nástupca Frederik Willem de Klerk, potom, čo sa roku 1989 stal predsedom vlády, zrušil ďalšie rasistické zákony.
V roku 1990 sa to snažil vyriešiť tým, že odvolal zákaz PAC a ANC, sľúbil prepustiť politických väzňov, odvolať mimoriadny stav a začať ihneď jednať v oblasti právneho systému, vrátane trestu smrti. Vzápätí bol po 27 rokoch prepustený Nelson Mandela, ktorý sa ihneď ujal vedenia ANC. Koncom roka 1991 už boli zrušené skoro všetky segregačné zákony.
Dočasná ústava vznikla v roku 1993 a stanovila, že Južná Afrika sa stáva jednotným, suverénnym a demokratickým štátom s ľudskými právami a bez rozdielu rasy, náboženstva a pohlavia.