- drvivá väčšina bielej populácie je v súčasnej dobe vystavená silnej diskriminácií zo strany čierneho obyvateľstva - uplatňujú na nich praktiky, ktoré prežili oni predtým (biely sa neuplatňujú na trhu práce a vo verejnej službe, kde patria posty výhradne čiernemu obyvateľstvu, deti bielych farmárov neštudujú na vysokých školách pretože sa tam jednoducho nedostanú...),

- vysoká kriminalita (ľudia po zotmení nevychádzajú von - vraždí sa tam pre topánky, ktoré máte obuté na nohách), ktorá je následkom milostí, ktorú uplatnil Nelson Mandela, po tom čo bol zvolený za prezidenta a prepustil tzv. „nespravodlivo“ odsúdených kriminálnikov,

- aj napriek tomu, že väčšina bieleho obyvateľstva boli bohatý farmári, v súčasnosti sa aj z nich stávajú ľudia žijúcich už len z úspor,

- veľké množstvo migrantov, ktorí prichádzajú do JAR zo severu len prehlbujú sociálne rozdiely a kriminalitu.
- milióny chudobných ľudí dodnes žijú v slumoch na okraji miest pripomínajúcich slovenské rómske osady. Navyše, kým v čase apartheidu mohli čierni svoje obydlia stavať iba na vyhradených územiach, teraz vyrastú zo dňa na deň aj na tých najneočakávanejších miestach.

Predchádzajúce faktory spôsobujú veľmi veľké nepokoje a napätie medzi obyvateľstvom (myslím tým medzi bielymi a čiernymi obyv.), čo môže v strednodobom horizonte vyvrcholiť až k extrémnemu riešeniu danej situácie a to k prepuknutiu občianskej vojny, stačí veľmi malý podnet, ktorý si vysvetlí jedna či druhá strana ako provokáciu - napr. atentát spáchaný na súčastného prezidenta.

Záver

Južná Afrika je dnes demokratickou krajinou, časť belochov sa odsťahovala do Európy, Severnej Ameriky, či Austrálie, ale väčšina zostala. Údaje o emigrácii v 90. rokoch sa značne líšia; za najpravdepodobnejšie možno považovať odhad asi 10 000 vysťahovaných belochov v priemere za rok (roku 1996 žilo v JAR 4,4 mil. belochov). Černošské rezervácie boli zrušené, mnohí černosi sa sťahujú do miest, kde sa však sami rozdeľujú podľa kmeňovej príslušnosti. Pri mestách tak vznikajú tzv. townships (Soweto pri Johannesburgu), mestské prívesky bez kanalizácie, elektriny a vodovodu. Oblasti, do ktorých sa bojí vkročiť aj polícia a kde na podporu zníženia kriminality boli postavené vysoké stožiar, z ktorých celú noc svietia halogénové svetlá. Prvotný strach a obava z čiernej väčšiny striedajú prvé vzájomné kontakty. Černosi vstupujú tam, kde predtým nesmeli, belosi tam, kde sa predtým báli čo i len nahliadnuť. Kriminalita je stále obrovská, ale v posledných rokoch sa ju darí znižovať a dá sa povedať, že sa týka len určitých oblastí. Černosi sa musia naučiť, že zabitie belocha alebo černocha je vražda a nie boj za slobodu alebo zneškodnenie zradcu. Mnohým bojovníkom za slobodu, ktorí predtým odmietali školu, dnes pri hľadaní zamestnania chýba vzdelanie. V dobe sankcií OSN sa JAR stala sebestačnou vo všetkých mysliteľných produktoch hospodárskej sféry. Dnes, po zrušení sankcií, môže všetko zúžitkovať vývozom do celého sveta. Belosi sa ešte nezbavili úplne určitého pocitu nadradenosti voči ostatnému obyvateľstvu. Obyčajný černoch sa však v Južnej Afrike stále chová k belochovi ako k svojmu pánovi, na rozdiel od susedných štátov, kde tento neprimeraný rešpekt dávno zmizol. Belošské obyvateľstvo si bude musieť zvyknúť na určité odlišnosti černošskej kultúry a bude sa musieť zmieriť aj s tým, že aj napríklad minister alebo vzdelaný univerzitný profesor je poverčivý a že ostrihané nechty stále pozorne páli, aby ho niekto neočaroval.
Len aby zvykanie netrvalo pridlho?