Apartheid páchaný čiernym obyvateľstvom

Štátne zriadenie v JAR

Do 30. mája 1961 bola Južná Afrika na základe Westminsterského statusu z roku 1931 členom Commonwealthu ako domínium Juhoafrickej únie (JAU), založenej v roku 1910. Hlavou JAU bola formálne britská kráľovná, ktorú zastupoval generálny guvernér menovaný na základe návrhu vlády JAU z radov občanov JAU.

Diskriminačná rasistická politika vlády priviedla krajinu vo vnútri Spoločenstva národov do politickej izolácie, pretože viac ako dve tretiny jej členov boli vlády bývalých kolónií, ktoré požadovali odstránenie diskriminácie občanov JAU farebnej pleti. Niektoré z týchto vlád pohrozili, že zo Spoločenstva vystúpia.
Britská vláda sa snažila riešiť vzniknuté napätie politikou kompromisov a vynucovaním vzájomných ústupkov. Jej cieľom bolo zachovať členstvo JAU, do ktorej ekonomiky investovali do tej doby cez miliardu libier šterlingov a dosahovali tu vďaka politike JAU, ktorá udržovala farebných v podmienkach koloniálneho vykorisťovania, obrovské zisky. Táto politika však s prihliadnutím k dekolonizačnej vlne v ostatnej Afrike skoro vyčerpala svoje možnosti a JAU v marci 1961 opustila Spoločenstvo. Jej vláda usporiadala 5. septembra 1960 referendum, v ktorom belošské obyvateľstvo v pomere 850 458 : 775 878 hlasov rozhodlo, aby sa Juhoafrická únia stala nezávislou republikou. Na základe príslušného zákona (Act to Constitute the Republic od South Africa, No. 32 of 1961) bola krajina 31. mája 1961 vyhlásená Juhoafrickou republikou. Tento deň je štátnym sviatkom JAR.

Hlavou štátu je prezident volený parlamentom za predsednítcvo prezidenta Najvyššieho súdu alebo ním menovaného zástupcu. jeho funkčné obdobie trvá 7 rokov. K jeho právam patrí zvolávať, odkladať a rozpúšťať parlament, menovať ministrov a ich námestníkov, udeľovať vyznamenania a iné štátne pocty, menovať diplomatických a konzulárnych zástupcov, udeľovať amnestie, milosti odsúdeným na smrť, uzatvárať medzinárodné záväzky a podpisovať zmluvy, vyhlasovať mimoriadny stav, vypovedať vojnu a uzatvárať mierové dohody.
Zákonodarnú moc má parlament, ktorý sídli v Kapskom Meste. Skladá sa z prezidenta a poslaneckej snemovne. Poslaneckú snemovňu tvorí 165 členov. Výkonnú moc má vláda, ktorá sídli v hlavnom meste Pretorii. Ministri musia byť členovia poslaneckej snemovne. Vládu vytvára strana, ktorá zvíťazila vo voľbách do poslaneckej snemovne.

Obyvateľstvo JAR

Po nástupe Wiliama de Klerka do funkcie predsedu národnej strany a hneď potom prezidenta 1989 prestali postupne platiť základné rasové zákony, ktoré delili obyvateľstvo do 4 rasových skupín (bieli, čierni, Indovia a miešanci) a zakazovali zmiešané manželstvá. Podľa nich boli čierni Afričania v tzv. bielych oblastiach a mestách považovaný za cudzincov. Južná Afrika je od nepamäti osídlená prevažne obyvateľstvom čiernej pleti, ktorý majú medzi sebou veľa kmeňových, národnostných, etnických i tradičných rozdielov. Aj tak je možno čiernych obyvateľov svetadielu rozdeliť na dve základné najvýznamnejšie skupiny: národy sudánske a národy bantu. Väčšina černošského obyvateľstva sa živý primitívnym obrábaním polí a chovom dobytka, menej lovom a rybolovom. Viac než 3/4 obyvateľstva krajiny tvoria potomkovia bantusky hovoriacich

Afričanov s ktorých najpočetnejší sú Zuluovia, Khosovia a Sothovia. Bielych Juhoafričanov je menej ako 1/7, väčšina z nich pochádza z rodín dávnych európskych usadlíkov a dáva prednosť jazyku afrikaans pred angličtinou. Miešanci tvoria necelú desatinu populácie a Aziati, prevažne Indovia sú tiež nezanedbateľnou etnickou menšinou. Zbytky starobylých afrických národov sa nachádzajú hlavne v južnej Afrike kde žijú v obtiažnych podmienkach primitívnych poľnohospodárov. Počet prisťahovalcov európskeho pôvodu je malý a celkovo nepresahuje ani 3%. Po odchode veľa Európanov z krajiny severnej Afriky žije teraz práve v Juhoafrickej republike. Vypriahnuté púšte, vysoké hory, odľahlé pralesy a kraje zamorené zhubnými chorobami sú skoro neobývané, alebo majú obyvateľstva len veľmi málo. Viac než 60% obyvateľstva už žije v mestách. Afrikánčina a angličtina boli do nedávna jedinými úradnými jazykmi. Po voľbách v roku 1994 je im postavených na úroveň ďalších 7 používaných afrických jazykov. Angličtina si však zachováva výsostné postavenie univerzálneho dorozumievacieho jazyka. Asi 70% obyvateľov sa hlási ku kresťanstvu. Afrikánci sú oddanými stúpencami Holandskej reformovanej cirkvi. Niektorí čierni Juhoafričania doteraz vyznávajú tradičné africké náboženstvo a v krajine existujú tiež hinduistické a moslimské menšiny.
Historický prehľad JAR

Archeologické vykopávky preukázali, že územie JAR bolo osídľované a zaľudňované najmenej milión rokov. Vývojový rad ľudského rodu tu začala v treťohorách a v raných štvrtohorách ranými homidmi, predchodcami človeka, hlavne tzv. australopithekmi. Po opočloveku (pithecanthropus) nasledoval pračlovek (do Transvaalu a Kapska) a potom človek rozumný (homo sapiens). K jeho raným formám je radený polonegroidný, tzv. človek boskopský, ktorý bol patrične východiskom ku vzniku pygmejského a khoinského typu, ku ktorému dnes patria Sanovia a Khoinovia (Khoi-Khoi = ľudia ľudí; San v khoinskom jazyku = ľudia) - lovci a zberači divoko rastúcich plodov Sanovia (Bušmeni) a Khoinovia (Hotentoti). Od druhého storočia nášho letopočtu začali do krajiny prichádzať černošské kmene bantusky hovoriacich poľnohospodárov a chovateľov dobytka, ktoré z výnimkou najjužnejších a juhozápadných oblastí osídlili väčšinu južnej Afriky.

Portugalský moreplavec Bartolomeo Diaz (asi 1450-1500) oboplával roku 1488 mys Dobrej nádeje, ale až v roku 1652 tu Holandská východoindická spoločnosť založila stanicu, ktorá mala zaistiť zásobovanie lodí plávajúcich do Indie. Holandskí usadlíci, nazývaní Burovia (farmári) alebo Afrikánci, začali osídľovať vnútrozemie, stretávali sa pri tom s miestnym khoinským obyvateľstvom a od konca 18. storočia s černošskými roľníkmi kmeňov Xshosa, Pondo a inými, ktorí osídľovali nové územia západne od Rybej rieky (medzi East London a Port Elisabeth). Khoinovia boli vyháňaní do prevažne púštnych vnútrozemských oblastí a boli časom takmer vyhubení. Medzi belošskými farmármi (trekermi), postupujúcimi na východ a černošskými bantuskými kmeňmi, dochádzalo k mnohým ozbrojeným stretnutiam so striedavými výsledkami. V roku 1795 obsadili britské vojská Kapsko, ale v roku 1802 ho opäť opustili. O 4 roky neskôr sa tam vylodili znovu a vytvorili z neho britský protektorát. Mnohí Burovia na protest proti anglickej správe a zrušení otroctva opúšťali v 30. rokoch južné oblasti a začali obsadzovať vzdialené severné a severovýchodné vnútrozemie (Veľký trek). Za riekami Vaal a Oranje založili v roku 1838 vlastnú Juhoafrickú republiku (neskôr premenovanú na Transvaal) a v roku 1854 Oranžský slobodný štát. Briti uznali samostatnosť oboch týchto štátov, ale v 70. rokoch po objavení ložísk diamantov a zlata, prišlo k obrovskému prílivu nových osadníkov a následne k dvom vojnám medzi Búrmi a Angličanmi, ktoré skončili v roku 1902 víťazstvom britských vojsk. 31.5.1910 sa vytvorila Juhoafrická Únia, ktorá sa v nasledujúcom desaťročí zmenila na britské domínium. Počas 1. sv. vojny juhoafrické vojská porazili nemeckú armádu v Juhozápadnej Afrike (dnešná Namibia), ktorá potom bola Spoločnosťou národov zverená JAU ako mandátne územie. Po vypuknutí 2. sv. vojny časť Afrikáncov nesúhlasila s rozhodnutím vlády postaviť sa po boku britských vojsk proti Nemecku. V roku 1948 zvíťazila vo voľbách afrikánska Národná strana a začala zavádzať politiku apartheidu, oddeleného vývoja etnických skupín. Pre čiernych Afričanov bolo zriadených 10 černošských štátov, tzv. „homelands“ alebo „domovín“, z ktorých 4 sa na prelome 70-80. rokov vyhlásili za zvrchované (tzv. bantustan), ale okrem juhoafrickej vlády ju žiadny iný štát diplomaticky neuznal. Ich celková rozloha zaberala iba jednu devätinu plochy Južnej Afriky. Diskriminovaní boli i Indovia, ktorí prišli do Južnej Afriky v druhej pol. 19. stor. ako nádenníci na cukrové plantáže v Natale. Podobne trpeli stratou občianskych práv i miešanci tzv. farební, ktorých je najviac v Kapsku. Dôsledná rasová segregácia sa v praxi nemohla uskutočniť, lebo čierny robotníci často pracovali s bielymi, hlavne v baniach a továrňach. Černosi však nemohli zastávať kvalifikovanú prácu a ich mzdy boli podstatne nižšie. Vo veľkých mestách, napr. v Johannesburgu, vznikli v blízkosti centra rezidenčné štvrte pre bielych Juhoafričanov, zatiaľ čo na periférii sa rozrastali chudobné černošské sídliská ako Soweto. Dňa 31.5.1961 sa Južná Afrika jednostranne vyhlásila republikou a prestala byť členom Britského spoločenstva. Odpor proti apartheidu bol potom stíhaný stále tvrdšie a v roku 1976 došlo pri potlačení vzbury černošskej mládeže v Sowete, ktorá začala ako protest proti používaniu afrikánčiny na základných školách, k usmrteniu a ťažkým zraneniam stoviek ľudí. Vedúci predstaviteľ najdôležitejšej opozičnej černošskej strany Afrického národného kongresu (ANC) Nelson Mandela (narodený 1918) bol okrem iného na nátlak svetovej verejnosti v roku 1990 prepustený z väzenia, kde strávil 27 rokov. Vtedajší prezident Willem de Klerk (narodený 1936) sa v tom roku rozhodol skončiť s politikou apartheidu a ANC a ako odplatu sľúbil zastaviť ozbrojené útoky partizánskeho typu, ktoré 30 rokov organizoval proti Juhoafrickej vláde.
Veľký pochod (Great Trek)

Afrikánsky zmysel pre vlastnú národnú identitu ma svoje korene v náboženstve, holandskej reformovanej cirkvi, ktoré sem bolo prinesené prvými holandskými prisťahovalcami v 17. storočí a odvodzuje sa ďalej od náboženského výkladu dejín. Jazykom biblického Starého zákona sa Afrikánci nazývajú vyvoleným národom v južnej Afrike.
Kľúčovým momentom afrikánskych dejín je Veľký pochod, ktorý sa od doby svojho uskutočnenia stal symbolom afrikanizmu. Jednou z jeho príčin bola rastúca rozpínavosť Britov na juhu Afriky. Strastiplné putovanie na sever z Kapska trvalo 4 roky a doprevádzali ho mnohé utrpenia a nebezpečenstva. ‘Voortrekkers’ boli napádaní Matabelmi a Zulmi, ktorí im ukradli dobytok a zabili ich vodcu. Potom však Afrikánci triumfovali v bitku pri Krvavej rieke a usadili sa vo svojej zasľúbenej krajine.
Mnohí Afrikánci považujú udalosti spojené s putovaním za odkaz od Boha, že patria do južnej Afriky. V ich výklade Boh vyvolil svoj národ (volk), zaviedol ho do divočiny, potom ho zachránil pri Krvavej rieke a umožnil príslušníkom tohto národa žiť v “ich” krajine. Tento výklad sa každoročne znovu potvrdzuje a upevňuje na oslavách, ktorých sa zúčastňujú stovky Afrikáncov. Vzhľadom k týmto tradíciám panoval medzi drobnými afrikánskymi farmármi najväčší odpor proti zrušeniu apartheidu, ktorý považovali za uzákonenie práv, ktoré dal Boh svojmu “vyvolenému ľudu”.

Zamestnanci holandskej Východoindickej spoločnosti, ktorá sa zaoberala obchodom medzi Holandskom a jeho kolóniami na Ďalekom východe, vedeným cez Afriku, sa od roku 1632 začínali usídľovať v myse Dobrej nádeje. Vedeli o tom, že vo vnútrozemí sú rozsiahle plochy pôdy, len málo obývané Afričanmi. Niektorí z nich sa sem začali sťahovať z malej oblasti, ktorú Východoindická spoločnosť ovládala. Jej správa im umožnila získať rozľahlé územia za veľmi malý poplatok. Časom to však považovali za svoje právo. Ako ich počet rástol, prestala byť spoločnosť schopná ich akcie a pohyb kontrolovať. Už v roku 1772 zúrila medzi farmármi (búrmi) a Afričanmi malá “vojna”.

Konflikt medzi Holanďanmi a Britmi

Koncom 18. storočia uvrhli napoleonské vojny európske krajiny do vzájomných bojov. Keď sa v roku 1806 stalo Kapsko britskou kolóniou, britskí osadníci sa pripájali k holandským a francúzskym. Pôvodní holandskí usadlíci britskú vládu neznášali, najmä silný odpor prejavovali k prísnejším zákonom o držbe pôdy a o zachádzaní s africkými robotníkmi. (Otroctvo bolo v Británii zrušené roku 1883.) Chceli viac pôdy a právo prijímať svoje vlastné zákony. Na sever a na západ od Kapského mesta bola pôda suchá a neúrodná. Najlepšia pôda sa nachádzala ďaleko na severovýchode.

Putovanie na severovýchod

V roku 1830 niektorí búrski priekopníci odchádzali za lepšou pôdou. Od roku 1835 sa začali Búrovia na juhu organizovať do skupín a vyrážali s celými rodinami a so všetkým svojím majetkom na ťažkých nákladných vozoch, ktoré boli ťahané volmi. V priebehu ich putovania dochádzalo k mnohým zrážkam s africkým obyvateľstvom, pretože veľkú časť najlepšej pôdy už používali roľníci z domorodých kmeňov Zulu, Xhosa a Sotho, ktorí tiež chovali dobytok. Avšak ani neustále nebezpečenstvo a strádanie Búrov nezastavili. Prekročili rieky Vaal a Oranje, a na obsadenom území založili dve nové búrske republiky: Transvaal (1852) a Oranžský slobodný štát (1854).

Nové republiky a búrska vojna

Takmer všetci Burovia boli spočiatku chovateľmi dobytka. Tvrdo pracovali a ich život bol ťažký, hlavne v období sucha. Stavali si jednoduché domy z miestnych materiálov a žili podobne ako ich africkí susedia.

Burovia boli rozhodnutí zachovať si svoj spôsob života odlišný od spôsobu života Britov a Afričanov, a tiež sa prísne držať učenia holandskej reformovanej cirkvi.
Neskôr boli na ich území objavené diamanty a zlato, hlavne v Kimberley a okolo Johannesburgu. Do novootvorených lomov prichádzalo pracovať mnoho cudzích ľudí a spôsob života sa začal meniť. Burovia sa však nemienili vzdať a tak v rokoch 1899 až 1902 prebehla vojna medzi holandskými usadlíkmi a ich britskými vládcami, známa ako anglo-búrska vojna. Skončila víťazstvom Britov, ale už roku 1910 uzavreli zmluvu, na ktorej základe vznikla Juhoafrická únia, zjednocujúca všetky regióny vrátane Transvaalu a Oranžského slobodného štátu.
Apartheid v JAR

Podľa Stručného politologického slovníka je to „antihumánna doktrína založená na rasovej diskriminácii časti obyvateľstva v mnohorasovom štáte. ‘Menejcennosť’ rasy je daná aj zákonmi, ktoré ju diskvalifikujú z politického, kultúrneho a vedeckého života.

Prax zaručuje aj jej nerovnoprávne ekonomické a sociálne postavenie. OSN v roku 1966 označila apartheid za ‘zločin proti ľudskosti’ a v roku 1973 prijala medzinárodnú dohodu o zákaze a postihu apartheidu.”

Pojem apartheid sa primárne spája s Juhoafrickou republikou, kde táto politika po mnoho desaťročí ovplyvňovala všetky stránky života miliónov Juhoafričanov. Od druhej polovice 19. storočia sa začalo obmedzovať sťahovanie černošského obyvateľstva do belošských regiónov. Platili napríklad zákony určujúce počet rodín, ktoré sa mohli usadiť v okolí belošskej farmy. V oblasti Natalu vznikli rezervácie sústreďujúce černochov podľa kmeňovej príslušnosti. Vznik Juhoafrickej Únie (31.5.1910) zosilil požiadavky na územnú segregáciu, čo bolo roku 1913 potvrdené vznikom rezervácií na 7,5% rozlohy štátu na základe zákona „O pôde domorodcov“, a ten aj zakazoval vlastniť pôdu mimo rezervácie. O 10 rokov neskôr prišiel zákon „O mestských oblastiach pre domorodcov“, ktorý vyhradil okolo miest určité územie iba pre černochov a v meste im zakázal pohyb vo večerných hodinách. V roku 1936 bol prijatý zákon, ktorý rozšíril plochu rezervácie na dvojnásobok. Situácia, ktorá sa vytvorila následkom 2. svetovej vojny, vyvolala vo vládnych kruhoch Juhoafrickej Únie (do 31.5.1961, kedy sa jednostranne vyhlásila za Juhoafrickú republiku) znepokojenie. Obávali sa, že ďalší hospodársky rozvoj a nevyhnutné posilnenie stykov medzi rôznymi rasovými a náboženskými skupinami zmetie rasistické priehrady, a že upevňovanie demokratických síl na celkom svete a prebiehajúci rozpad koloniálnej sústavy v Ázii môžu inšpirovať Afričanov k energickým protivládnym akciám. Početné udalosti v krajine, hlavne transvaalsky štrajk z roku 1946, nepochybne svedčili o rozmachu boja.

Vládne kruhy hľadali prostriedky, ako nielen zlikvidovať ústupky z vojenských rokov, ale tiež vytvoriť režim, ktorý by dokázal čo najkrutejšie potlačiť hoci len najmenší pokus o odpor. Významnú úlohu pri realizácii týchto plánov hrala tajná organizácia afrikánskych (búrskych) krajných nacionalistov Broederbond (z holandčiny, čo znamená Bratstvo), ktorá vznikla roku 1918. Táto organizácia nikdy nevstupovala do popredia politického zápasu, a pôsobila prostredníctvom Nacionalistickej strany (ďalej len NS), ktorá existovala legálne a v parlamente počtom mandátov zaberala druhé miesto. NS reprezentovala záujmy veľkých afrikánskych vlastníkov pôdy, ale počas vojny a v prvých povojnových rokoch rozšírila sociálnu základňu, pretože zosilil africký kapitál, hlavne v spracovateľskom priemysle.

Hlavným cieľom Broederbondu a NS však bolo upevniť rasistický režim. Nacionalisti nazvali svoj akčný program “apartheid”, čo v afrikánčine znamená “oddeľovanie”, “oddelená existencia a vývoj”. S týmto programom vstúpila do parlamentných volieb v máji roku 1948, ktoré aj vyhrali. V období, keď NS bojovala o moc, bol apartheid heslom, ktoré znamenalo výrazné zosilnenie rasovej diskriminácie a fašizácie politického režimu.

Neskôr, keď vytvorili vládu, začali ideológovia NS formulovať „teoretickú základňu“ tohto hesla a stále podrobnejšie vysvetľovať, aké konkrétne formy má mať „oddelená existencia a vývoj“ v praxi a akými metódami sa má uskutočňovať.

Za hlavnú tézu prehlásili neprípustnosť rasovej integrácie. Nacionalisti špekulovali s náboženským cítením Afrikáncov, ktorí boli vo väčšine presvedčení kalvinisti náležiaci k holandským reformným cirkvám a z krajných rasistických pozícií interpretovali bibliu a kalvínske učenie, hlavne myšlienky osudu a predurčenia. Stranícki ideológovia tvrdili, že každej rase je zhora daný osobitý osud, cesta vývoja, a teda aj spôsob života. Z toho vyplývalo, že európsky spôsob života sa údajne nehodí pre Afričana a africký spôsob života sa nehodí pre Európana; že každá rasa môže dosiahnuť rozvoj len vtedy, ak pôjde vlastnou cestou, ktorá im bola určená. Asimilácia, strata „čistoty krvi“ alebo porušenie predurčeného spôsobu života znamená pre každú rasu alebo národ osudný ústup z cesty. Biela „vyššia rasa“ v takom prípade degraduje. Apartheid, t.j. rasové oddelenie, poskytuje jediné správne riešenie rasového problému.

Na základe týchto úvah početní stúpenci apartheidu tvrdili, že ak má každá rasa svoju špecifickú, len jej vlastnú cestu vývoja, výdobytky európskej civilizácie môžu používať len Európania a Afričania môžu žiť len vo svojom „tradičnom“ rodovom kmeňovom zriadení. Moderná kultúra a všestranné vzdelanie sa prehlasovali za monopol bielej rasy a tvrdilo sa, že Afričanom môžu len uškodiť , lebo ich to odvádza od bohom stanovenej cesty.

Stúpenci apartheidu hlásali, že ak rasové skupiny budú žiť oddelene a kontakt sa obmedzí na minimum, predíde sa vzájomným nepriateľským a krvavým zrážkam. Úrady prehlásili svoju teóriu za jedinú reálnu záruku rasového mieru a obviňovali jeho odporcov, že podnecujú rasové roztržky.
Keby sa apartheid realizoval v plnom rozsahu, nemali by sa využívať iné, ako biele pracovné sily. Celé juhoafrické kapitalistické hospodárstvo však spočívalo na práci černochov. Nacionalisti teda museli pochopiť, že hospodárstvo krajiny je plne závislé od práce Afričanov. Daniel Malan ako ministerský predseda prehlásil, že priemysel nebude ochudobnený o africké pracovné sily. Apartheid tým pádom nesmeroval hneď od začiatku k úplnému oddeleniu, ale k tomu, aby sa upevnilo podriadené postavenie nebielych tak, aby sa dala uplatňovať akákoľvek forma vykorisťovania.

Apartheid nemožno v JAU považovať za jav svojou podstatou nový. Politiku segregácie uplatňovali oddávna búrske aj britské mocenské orgány. Apartheid však bol spojený s omnoho širším okruhom rasistických a protidemokratických opatrení, fakticky s fašizmom.

Zaistenie vlády nad africkým obyvateľstvom bolo najdôležitejším, ale nie jediným cieľom NS. Apartheid veľmi tesne súvisel s názormi, podľa ktorých sú Afrikánci „panský národ“ a „vyvolený ľud“. Podľa názoru Broederbondu a NS si všetko obyvateľstvo sveta môžeme predstaviť ako pyramídu: na vrchole sú Afrikánci, nižšie ostatní bieli, ešte nižšie Židia, potom miešanci a Indovia a najnižšie milióny Afričanov. K vybudovaniu takej pyramídy smeroval nielen apartheid, ale aj dávne požiadavky Broederbondu, aby krajina bola vyhlásená za republiku, aby bola celkom nezávislá od Veľkej Británie a aby celý spoločenský život bol prestavaný v duchu „afrikánskeho kresťanského nacionalizmu“. Spájanie rasizmu s protidemokratizmom a reakciou v apartheide sa prejavilo aj prenasledovaním všetkých bielych, ktorí vystupovali proti rasovej diskriminácii.
Boli prijaté zákony ako:

„O zákaze zmiešaných manželstiev“ (1949)
„O registrácii obyvateľstva“ – rozdeľoval obyvateľstvo na biele, čierne, farebné a Indické
„O nemorálnosti“ – zakazoval sexuálny styk medzi príslušníkmi rôznych rasových skupín (1950)
„O stanovení územia pre jednotlivé skupiny“ - vymedzoval určité oblasti na obchodovanie a bývanie pre určitú rasovú skupinu. Boli pre nich vyhradené rezervácie (neskôr Bantustany), ktoré mohli opustiť iba ak neboli v pracovnom pomere s bielym zamestnávateľom. Presídľovanie prebiehalo násilným spôsobom. (1950)
„O domorodej pôde“ - všetky mestá boli vyhlásené za biele oblasti a žiadny Ind, černoch ani miešanec nemohol byť bez povolenia na tejto pôde dlhšie ako 72 hodín (1952)
„O domorodcoch“ – domorodci potrebovali pasy na pobyt v bielych oblastiach. Bez pasu boli zatknutí a odsúdení na min 1 rok väzenia. (1952)
„O oddelení spoločných zariadení“ – obmedzenie styku rôznych rás na verejnosti, kvôli čomu boli aj lavičky v parku označené „iba pre bielych“, alebo „iba pre farebných“ a takto sa označovali aj vchody a prepážky na poštách, autobusy, železničné vagóny atď. (1953)
„O bantuskom vzdelaní“ – oddelenie škôl a univerzít, rôzne financovanie a kvalifikácia učiteľov (1953)
“O presídľovaní domorodcov”, dotýkali sa diskriminácie černochov v zamestnaní, oddelené vzdelávanie, hlasovacie právo mali čierni iba v ich samosprávnych oblastiach…

Apartheid mal byť potvrdený zriadením tzv. “domovín” alebo “homelands” s vlastnou samosprávou a organizované na kmeňovom základe. V roku 1963 bola vyhlásený Transkei, kde žijú Xhosovia. Ďalšie domoviny vznikali o 10 rokov neskôr – v roku 1972 vznikla Bophuthatswana obývaná Tswanmi, Ciskei s Xhosmi a Lebowa obývaná Severnými Sothmi. R. 1973 vznikla Venda, Gazankulu (Šangan-Tsongovia) a KwaZulu (Zulu). V roku 1974 vyhlásili Qwaqwa (Južní Sothovia) a posledná v roku 1981 KwaNdebele (Juž. Ndebelovia) a KaNgwane (Svazijci). Ponuku JAR na “úplnú nezávislosť” prijali domoviny Transkei (1976), Bophuthatswana (1977), Venda (1979) a Ciskei (1981). Tieto republiky, vo svete známe ako „bantustany“, síce neboli uznané žiadnym iným štátom, ale JAR s nimi nadviazala diplomatické styky a nepočíta ich do svojho územia. Ostatné domoviny túto ponuku odmietli, pretože sa snažili vytvoriť spoločný nezávislý štát zo všetkých domovín.

Prvé kroky k odstráneniu apartheidu začal presadzovať Pieter Willem Botha, ktorý sa stal v roku 1978 predsedom vlády a neskôr aj prezidentom. No až jeho nástupca Frederik Willem de Klerk, potom, čo sa roku 1989 stal predsedom vlády, zrušil ďalšie rasistické zákony.
V roku 1990 sa to snažil vyriešiť tým, že odvolal zákaz PAC a ANC, sľúbil prepustiť politických väzňov, odvolať mimoriadny stav a začať ihneď jednať v oblasti právneho systému, vrátane trestu smrti. Vzápätí bol po 27 rokoch prepustený Nelson Mandela, ktorý sa ihneď ujal vedenia ANC. Koncom roka 1991 už boli zrušené skoro všetky segregačné zákony.
Dočasná ústava vznikla v roku 1993 a stanovila, že Južná Afrika sa stáva jednotným, suverénnym a demokratickým štátom s ľudskými právami a bez rozdielu rasy, náboženstva a pohlavia.
Demokratizačný proces v JAR vyvrcholil v apríli 1994 prvými multirasovými voľbami s všeobecným hlasovacím právom, ktoré vyhral Africký národný kongres (ANC) Nelsona Mandelu. Vďaka úsiliu tohto muža, ktorý sa stal prvým černošským prezidentom JAR, a dovtedajšieho prezidenta de Klerka, prešla prevratná zmena viac-menej pokojne. Obom predstaviteľom sa dostalo uznania udelením Nobelovej ceny za mier. Zástupcami nového prezidenta sa stali – bývalý premiér F. W. de Klerk a súčasný prezident Thabo Mbeki, ktorý nahradil odstúpeného Mandelu roku 1997 a taktiež prevzal vedenie ANC.

Súčastný stav v JAR

V debatách s čiernymi odznieva prísna kritika vlády za jej liknavosť. Sú netrpezliví. Stačí však nájsť odvahu a zájsť napríklad do černošského slumu tiahnúceho niekoľko kilometrov popri autostráde z centra Kapského Mesta na letisko a človek musí oceniť pozitívne zmeny.
Štát dal v tejto mimoriadne chudobnej štvrti pozostávajúcej z rôznych materiálov pozliepaných chatrčí zaviesť najskôr elektrinu, verejný vodovod a kanalizáciu a pre každé štyri obydlia jednu prefabrikovanú toaletu.
Postupne tam asfaltujú cesty, vyrástli základné školy. Abbey Tini, černošský líder v tejto štvrti, vyslovil presvedčenie, že deti terajších detí už budú najmä vďaka umožnenému vzdelaniu žiť celkom inak.
V krajine, ktorá prechádza takouto obrovskou premenou, ťažko pôjde všetko ako po masle. Hoci mnohí predpovedali, že pod vedením farebnej vlády sa krajina musí zosypať, realita je iná. Hovoria o tom aj ekonomické výsledky. Po niekoľkých rokoch stagnácie zaznamenala JAR v posledných rokoch opäť rast.

Krokov vlády v prospech roky znevýhodňovaného obyvateľstva je množstvo a ďalšie pribúdajú. Patria k nim prídavky na deti vo výške 170 randov (približne 750 Sk) či vyhlásenie minimálnych miezd vo výške 750 randov (zhruba 3 800 Sk). Oveľa ťažšie uskutočniteľný je sľub postaviť dostatok nových domov pre černošské obyvateľstvo.
Milióny chudobných ľudí dodnes žijú v slumoch na okraji miest pripomínajúcich slovenské rómske osady. Navyše, kým v čase apartheidu mohli čierni svoje obydlia stavať iba na vyhradených územiach, teraz vyrastú zo dňa na deň aj na tých najneočakávanejších miestach.
No rastú aj nové štvrte malých domčekov. Od politických zmien ich pribudlo pol druha milióna. Tie, ktoré stavia štát, sú typizované, pri individuálnej výstavbe na pozemkoch, ktorých súčasťou je aj záhrada na samozásobovanie, rozhoduje vkus a možnosti budúceho majiteľa. Keďže domov je nedostatok, ich prideľovanie, ako aj iné procesy sú spojené s obrovskou korupciou.
Možný vývoj v JAR

Po roku 1994 a po prvých multirasových voľbách, ktoré sa uskutočnili v JAR, sa zmenilo viacero faktorov ovplyvňujúcich vývoj v republike:

- kým počas rokov apartheidu malo privilégiá len biele obyvateľstvo, terajšia černošská moc akoby chcela mnoho vecí obrátiť naruby. Napríklad hlavným kritériom na vedúce štátne pozície sa stala čierna farba pleti bez ohľadu na vzdelanie a skúsenosti.

- nie vždy to funguje nielen vo vzťahu k bielym. Na vidieku sa napríklad černošskí úradníci dostávajú do rozporu s tradičnými náčelníckymi autoritami, ktoré roky neobmedzene určovali pravidlá života kmeňov.

- iným príkladom, ako môže svetom odsudzovaný apartheid fungovať naopak, je systém prijímania študentov na vysoké školy. Z desiatich deviati musia byť čierni. Pohľad takýchto ľudí na výber budúcich vzdelancov je zrejmý. Tých však, ktorí sa celé desaťročia nemali šancu dostať na univerzitu, zase opačný. Opäť záleží na uhle pohľadu.

- doposiaľ si ešte bývalá vrstva bielych farmárov zachováva veľmi silné postavenie na trhu aj keď je to na úkor ich momentálnych prijímov, biele obyvateľstvo sa čoraz viac uťahuje do svojich ulít - veľkých opevnených pevností a fariem,
- drvivá väčšina bielej populácie je v súčasnej dobe vystavená silnej diskriminácií zo strany čierneho obyvateľstva - uplatňujú na nich praktiky, ktoré prežili oni predtým (biely sa neuplatňujú na trhu práce a vo verejnej službe, kde patria posty výhradne čiernemu obyvateľstvu, deti bielych farmárov neštudujú na vysokých školách pretože sa tam jednoducho nedostanú...),

- vysoká kriminalita (ľudia po zotmení nevychádzajú von - vraždí sa tam pre topánky, ktoré máte obuté na nohách), ktorá je následkom milostí, ktorú uplatnil Nelson Mandela, po tom čo bol zvolený za prezidenta a prepustil tzv. „nespravodlivo“ odsúdených kriminálnikov,

- aj napriek tomu, že väčšina bieleho obyvateľstva boli bohatý farmári, v súčasnosti sa aj z nich stávajú ľudia žijúcich už len z úspor,

- veľké množstvo migrantov, ktorí prichádzajú do JAR zo severu len prehlbujú sociálne rozdiely a kriminalitu.
- milióny chudobných ľudí dodnes žijú v slumoch na okraji miest pripomínajúcich slovenské rómske osady. Navyše, kým v čase apartheidu mohli čierni svoje obydlia stavať iba na vyhradených územiach, teraz vyrastú zo dňa na deň aj na tých najneočakávanejších miestach.

Predchádzajúce faktory spôsobujú veľmi veľké nepokoje a napätie medzi obyvateľstvom (myslím tým medzi bielymi a čiernymi obyv.), čo môže v strednodobom horizonte vyvrcholiť až k extrémnemu riešeniu danej situácie a to k prepuknutiu občianskej vojny, stačí veľmi malý podnet, ktorý si vysvetlí jedna či druhá strana ako provokáciu - napr. atentát spáchaný na súčastného prezidenta.

Záver

Južná Afrika je dnes demokratickou krajinou, časť belochov sa odsťahovala do Európy, Severnej Ameriky, či Austrálie, ale väčšina zostala. Údaje o emigrácii v 90. rokoch sa značne líšia; za najpravdepodobnejšie možno považovať odhad asi 10 000 vysťahovaných belochov v priemere za rok (roku 1996 žilo v JAR 4,4 mil. belochov). Černošské rezervácie boli zrušené, mnohí černosi sa sťahujú do miest, kde sa však sami rozdeľujú podľa kmeňovej príslušnosti. Pri mestách tak vznikajú tzv. townships (Soweto pri Johannesburgu), mestské prívesky bez kanalizácie, elektriny a vodovodu. Oblasti, do ktorých sa bojí vkročiť aj polícia a kde na podporu zníženia kriminality boli postavené vysoké stožiar, z ktorých celú noc svietia halogénové svetlá. Prvotný strach a obava z čiernej väčšiny striedajú prvé vzájomné kontakty. Černosi vstupujú tam, kde predtým nesmeli, belosi tam, kde sa predtým báli čo i len nahliadnuť. Kriminalita je stále obrovská, ale v posledných rokoch sa ju darí znižovať a dá sa povedať, že sa týka len určitých oblastí. Černosi sa musia naučiť, že zabitie belocha alebo černocha je vražda a nie boj za slobodu alebo zneškodnenie zradcu. Mnohým bojovníkom za slobodu, ktorí predtým odmietali školu, dnes pri hľadaní zamestnania chýba vzdelanie. V dobe sankcií OSN sa JAR stala sebestačnou vo všetkých mysliteľných produktoch hospodárskej sféry. Dnes, po zrušení sankcií, môže všetko zúžitkovať vývozom do celého sveta. Belosi sa ešte nezbavili úplne určitého pocitu nadradenosti voči ostatnému obyvateľstvu. Obyčajný černoch sa však v Južnej Afrike stále chová k belochovi ako k svojmu pánovi, na rozdiel od susedných štátov, kde tento neprimeraný rešpekt dávno zmizol. Belošské obyvateľstvo si bude musieť zvyknúť na určité odlišnosti černošskej kultúry a bude sa musieť zmieriť aj s tým, že aj napríklad minister alebo vzdelaný univerzitný profesor je poverčivý a že ostrihané nechty stále pozorne páli, aby ho niekto neočaroval.
Len aby zvykanie netrvalo pridlho?