Predpokladá sa, že hmota sa tu nachádza v amorfnom, alebo čiastočne roztopenom stave.

Zemské jadro je najvnútornejšia časť zemského telesa, nachádza sa v hĺbkach pod 2800 (2900) km. Geofyzikálne sa zistila existencia prechodnej zóny medzi jadrom a zemským plášťom, ktorý ho obaľuje. Delí sa na vonkajšie a vnútorné jadro.
Hustota na hranici zemského jadra skokom rastie až na 10 t/m³ a potom postupne na hodnoty okolo 12,5 t/m³ v centre jadra. Hodnoty gravitačného zrýchlenia začínajú od hranice zemského jadra postupne klesať až k nulovej hodnote v jeho centre. Tlak stúpa na hranici jadra na 136 GPa a v centre dosahuje 361 GPa. Podľa odhadov by sa teploty vo vnútornom jadre mali pohybovať okolo 5000°C- 6000°C. Predpokladá sa, že zemské jadro pozostáva zo železo-niklovej taveniny. Podľa iných názorov je jadro kremičitanové, zložením sa podobá na nediferencované chondrity. Vo vonkajšom jadre sa hmota nachádza v tekutom (roztopenom) stave. Svedčí o tom fakt, že priečne seizmické vlny, ktoré sa nešíria v tekutinách, tadiaľto neprechádzajú. S tekutým vonkajším jadrom súvisí jestvovanie magnetického poľa Zeme. Vnútorné jadro sa pokladá za rigidné. Dynamika zemskej kôry. Hmota všetkých geosfér Zeme je v pohybe a podlieha ustavičným zmenám. Rýchlosť a formy pohybu v atmosfére a hydrosfére sa podstatne líšia od foriem pohybu vnútri zemskej kôry a na jej povrchu. Rozoznávajú sa dve veľké skupiny všetkých týchto procesov: endogénne procesy (vnútorné) sú výsledkom energie Zeme, exogénne procesy (vonkajšie) majú základný energetický zdroj v slnečnom žiarení dopadajúcom na zemský povrch.
Endogénne procesy sa uskutočňujú najmä v hlbších geosférach tuhého zemského telesa. V spodných zónach zemskej kôry a vo vrchných častiach zemského plášťa a zrejme aj v oveľa hlbších častiach tuhého zemského telesa sa premiestňujú obrovské množstvá hmoty, ktorá sa rozpína a stláča, nastávajú fázové premeny a migrácia chemických prvkov. Tieto procesy podmieňujú hlbinnú diferenciáciu hmoty, najľahšie komponenty sa koncentrujú vo vrchných a najťažšie vo spodných geosférach. Zemská sféra sa zväčša pokladá za výsledok diferenciačných procesov a všeobecne sa usudzuje, že hydrosféra a atmosféra sú výsledkom diferenciácie a degazácie zemského plášťa. Hlbinné endogénne procesy vyvolávajú vertikálne a horizontálne premiestňovanie a deformácie jednotlivých častí zemskej kôry. Vyzdvihnutie najvyšších pohorí až do výšok nad 8 km, zvrásnenie a rozlámanie hornín na mnohých miestach svedčia o veľkej intenzite endogénnych síl, ktoré prevyšujú všetky výdobytky modernej techniky, ako aj energiu uvoľnenú pri jadrových výbuchoch.