Pohyby v zemskej kôre a sčasti vo vrchnom plášti vyvolané endogénnymi činiteľmi sa označujú ako tektonické. K najčastejším tektonickým deformáciám zemskej kôry patria zlomy, horizontálne posuny a vrásy. V tesnej spojitosti s tektonickými procesmi prebiehajú aj vulkanické procesy. Najmä hlbinné zlomy majú veľmi významnú úlohu pri výstupe magmy do zemskej kôry a pri intrúziách všeobecne. V súvislosti s tektonickými deformáciami a intúziami magmy nastáva aj premena hornín (metamorfóza), mení sa mineralogické zloženie a štruktúra hornín vplyvom zvýšeného tlaku a teploty. Väčšina bádateľov hľadá zdroj tektonických procesov v zemskom vnútri; podľa postoja k základným druhom pohybov sa rozlišujú fixistické a mobilistické teórie. Výnimkou sú zástancovia kozmogeologickej školy, ktorí vidia príčiny v kozme, v rotácii planét a v ich vzájomnej príťažlivosti a opierajú sa o nedoložené predpoklady, že kozmický pohyb vykazuje zmeny a odchýlky, ktoré vyvolávajú v Zemi napätia. Vnútornú energiu kladú až na druhé miesto.
Exogénne procesy sa odohrávajú na zemskom povrchu. Ich hlavnými činiteľmi sú prúdiaca voda, dážď, ľadovce, morské prúdy, živé organizmy a i. Účinky exogénnych procesov sa prejavujú predovšetkým v rozklade a rozpade hornín ležiacich na zemskom povrchu alebo v najvyšších častiach zemskej kôry, ako aj v ich odnose a v usadzovaní. Exogénne procesy prebiehajú veľmi pomaly, ale vytrvalo.

Hlavné štruktúrne jednotky zemskej kôry a reliéf. Zemská kôry je jedinou geosférou tuhého zemského telesa, aspoň čiastočne dostupnou priamemu ľudskému bádaniu. Štruktúru pevninovej kôry, pravda, lepšie poznáme ako štruktúru oceánskej kôry. Najstaršie zo základných štruktúrnych jednotiek zemskej kôry sú staré platformy, pozostávajúce zo zvrásneného a metamorfovaného základu (fundament tvorený horninami starších ako vrchné proterozoikum) a zo sedimentovaného obalu rôznej hrúbky. Okrem starých platforiem jestvujú aj platformy mladé. Miesta, na ktorých vystupuje fundament platforiem na veľkých rozlohách na povrch, sú štíty. Platformy sú konsolidované časti zemskej kôry, vyznačujú sa stálou hrúbkou, nízkou amplitúdou reliéfu, stálymi prejavmi vrásnenia, seizmicity a vulkanizmu. Na miestach, kde platformy prechádzajú ku geosynklinálam, sú prechodné štruktúry. Prechod môže byť ostrý, sprevádzajú ho hlbinné zlomy, alebo môže mať napr. vrásovo-zlomový charakter. Geosynklinálne zvrásnené pásma majú lineárny priebeh, ich dĺžka je často mnoho tisíc kilometrov, reliéf má veľkú amplitúdu, horniny sú intenzívne zvrásnené. Sú to oblasti seizmicky aj vulkanicky vysokoaktívne.