Najvýznamnejším činiteľom pri formovaní morfoskulptúry sú stále a občasné vodné toky. Výsledkom ich činností sú najrozšírenejšie reliéfne tvary: riečne erózne a akumulačné formy, časté sú aj ľadovcové formy, výsledky ľadovcovej modelácie dnešných i niekdajších ľadovcov, potom formy eolické, periglaciálne, krasové a i.
Členenie oceánov zo štruktúrneho aspektu je predovšetkým výsledkom pozorovaní podmorského reliéfu. K základným štruktúrnym jednotkám oceánskeho dna patria rozsiahle, pomerne rovné oceánske platformy (hlbokomorské roviny a plošiny). Vyznačujú sa slabými prejavmi vulkanizmu a nízkou seizmicitou. Ich protikladom sú riftové zóny, ktoré sa ťahajú cez všetky oceány. Sprevádzajú ich stredooceánske chrbty, tvoriace v priereze hrebeňový val. Stredooceánske chrbty charakterizuje intenzívna sopečná činnosť a seizmicita. Riftové zóny možno pokladať za ekvivalent geosynklinál. V súčasnom reliéfe oceánskeho dna sa rozlišuje predovšetkým oblasť zaplaveného okraja pevnín, zóna ostrovných oblúkov alebo prechodná oblasť, podmorské panvy a stredooceánske chrbty.
Zaplavené okraje kontinentov (asi 14% ich povrchu) zahŕňajú predovšetkým celý kontinentálny prah, svah, stupeň, ako aj kontinentálne úpätie až do hĺbok 2500-6000m. Na niektorých miestach medzi kontinentom a oceánskymi panvami sa rozprestiera ešte prechodná zóna značnej šírky, v ktorej sa rýchle striedajú vyzdvihnuté a hlboko vklesnuté časti dna. Typickými prvkami reliéfu sú tu oblúky súostroví, kotliny okrajových morí, ako aj hlbokomorské priekopy.
Hlavnými reliéfnymi prvkami vlastných oceánskych paniev ( asi 41%) sú hlbokomorské roviny, označované aj ako oceánske platformy. Z rovinných priestranstiev oceánskeho dna sa dvíhajú početné izolované podmorské vrchy.
Významným prvkom podvodného reliéfu sú ďalej stredooceánske chrbty ( asi 10%), ktorých celková dĺžka je viac ako 60 000 km. Každý zo stredooceánskych chrbtov má svoje pokračovanie v pevninovej kôre.
Morfoskulptúrne formy sa na dne oceánov tvoria pod vplyvom brehových abrázno-akumulačných procesov, činnosťou prúdov ap.
Dnešná koncepcia vývoja oceánov a pevnín vychádza z hypotézy novej globálnej tektoniky, v ktorej majú významnú úlohu pojmy ako kontinentálny drift, známy už z Wegenerovej hypotézy, rozpínanie oceánskeho dna a tektonika litosferických blokov (dosák).