Vatikénské koncily (cirkevné koncily)

Kanonických predpisov sú koncily provincionálne, plenárne a všeobecné ekumenické. Provincionálne sú stretnutím biskupov sufragánov a iných vysokých cirkevných hodnostárov cirkevnej provincie, zvolá a vedie ich arcibiskup; plenárný koncil je spoločné rokovanie predstavitežov viacerých provincií – prakticky provincií na území určitého štátu; všeobecný ekumenický koncil katolíckej cirkvi, nazývaný aj synoda, je celocirkevný zjazd biskupov, ktorý zvoláva , vedie a jeho uznesenia schvažuje pápež. V katolíckej cirkvi bolo doteraz 21 všeobecných cirkevných koncilov, dva posledné pod názvom I. II. vatikánsky koncil. Najprv to boli zhromaždenia, na ktorým boli zastúpené všetky kresťanské cirkevné obce. Po vytvorení patriarchátov sa na koncile vyžadovala účasť všetkých patriarchov alebo ich zástupcov s poverovacími listinami, na ktorých bolo stanovisko patriarchu k otázkam prerokúvaným na sneme. Právo účasti s hlasom rozhodujúcim mali biskupi alebo v prípade ich neúčasti zástupcovia (legáti). S hlasom poradným bola pripustená určitá časť kňazov a diakonov.

Na prvých cirkevných konciloch význanmú úlohu mali rímski panovníci, ktorí zvolávali koncily; pod ich predsedníctvom sa konala aj časť zasadnutí. Na konciloch sa diskutovalo o teologicko-dogmatických, cirkevno-politických, organizačných a disciplinárnych otázkach; významné miesto v ich činnosti zaujímal boj proti herézam (kacírstvu). Uznesenia cirkevného koncilu na základe špecifického rozhodnutia panovníka nadobúdali moc zákonov.

Pravoslávné cirkvi uznávali sedem prvých koncilov, ktoré sa uskutočnili do vežkého východného cirkevného rozkolu. Hlavným poslaným týchto koncilov bola konsolidácia a upevňovanie kresťanskej cirkvi ako štátnej moci Rímskej ríše, neskôr aj štátnej cirkvi Byzantskej ríše a niektorých od nej nezávislých štátov, ako aj prispôsobenia činnosti cirkvi záujmom vládnúcich tried a tejto úlohe zodpovedajúce rozpacovanie vierouky (dogmatiky).

V podmienkach zostrených triednych protirečení kapitalizmu, keď na historickú arénu nastúpil proletariát a začalo sa šíriť revolučné marxistické učenie, katolícka cirkev sa znova vrátila k praxi cirkevných koncilov. V rokoch 1869 – 1870 zvolal vtedajší pápež Pius IX I. vatikánksky koncil v poradí 20. cirkevných koncil do Ríma; predchádzalo mu vydanie Syllabu bludov (1864) a tiež prispôsobenie disciplárneho zákonodarstva novším časom. Katolícka cirkev na koncile zavrhla všetky novodobné pokrokové ideovo-politické, kultúrne , filozofické a vedecké myšlienky a prúdy, predovšetkým komunizmus, socializmus a demokraciu. Koncil schválil univerzálny episkopát pápežov a odhlasoval dogmu o neomylnosti pápeža.