Vatikánske mesto

Vatikánske mesto, po talianský Stalo della Cittá del Vaticano (SVC; Santa-Svätá stolica), leží na pravom behu Tibera. Je to pápežovo suverénne štátne územie v hraniciach Ríma, ktoré vzniko ako náhrada za cirkevný štát, zrušený r. 1870. Mussolini uzavrel 11. februára 1929 so Svätou stolicou Lateránsku zmluvu, podža ktorej taliansky štát uznáva pápežovou suverenitu v medzinárodných vzťahov a Vatikánske mesto pokladá za jeho výlučné výsostné územie. K Vatikánskemu mestu patrí námestie Sv. Petra, chrám sv. Petra, Vatikán a pápežské záhrady. Zaberá plochu 0,44 km2. Má 1000 stálych obyvatežov, z nich 400 má vatikánske občanstvo.
Pápež ( Svätý otec; od r. 1987 Poliak Karol Woityla ako Ján Pavol II.), hlava rímskokatolíckej cirkvi (vyše 700 miliónov členov), má zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, v zahraničných záležitostiach ho zastupuje kardinál štátny tajomník, kým na čele administratívy ( kúrie) stojí guvernátorát, zodpovedný iba pápežovi.

Pápežovou telesnú gardu tvorí Švajčiarska garda, ktorá vykonáva strážnu službu ( katolícki Švajčiari, vek 19 až 25 rokov, slobodní, priemerná výška 1,78m, doba služby 2 – 20 rokov). Má 100 členov ( 4 dôstojníkov, 23 podôstojníkov, 70 halapartníkov, 2 bubeníkov, 1 kaplána).
Vatikán má právo raziť vlastné mince, má vlastnú poštu , telefón, telegraf, časopisy a noviny, vlastnú rozhlasovú stanicu, autopark o počte približne sto automobilov, vlastnú železničnú stanicu a pristávaciu plochu pre helikoptéry.

Zástava Vatikánu je žlto – biela, skladá sa z dvoch pozdĺžných poruhov, na bielom poli má znak z dvoch skrížených kžúčov pod pápežskou korunou ( tiarou ).
Mimovatikánsky majetok Svätej stolice – o.i. tri baziliky San Giovanni in Laterano, San Paolo fuori le Mura a Santa Maria Maggiore, pápežské administratívne budovy, ako aj letné sídlo v Castle Gandolfo-majú právo exteritoriality a nepodliehajú talianskym zákonom.
Námestie sv. petra vo Vatikáne

Na území Vatikánu je okrem povolených miest (Svätopeterský chrám, múzeá, Camposanto Teutonico a iných) prístup možný len s osobitným povoleným. Kto sa uchádza o audienciu u pápeža alebo o povolenie zúčastniť sa na náboženských obradoch, nech sa obráti písomne na Prefetto della Casa Pontificia (Citta del Vaticano).
Do Vatikánskeho mesta sa dostaneme po Ponte Vittorio Emanuele a po Via della Conciliazione. Táto ústi západne na námestí Sv. Petra, Berniniho geniálnom výtvore. Vežkolepé námestie ( 340 m dlhé, až 240m široké ) rozhodujúcom spôsobom zvišuje dojem z najgrandióznejšieho chrámu kresťanstva. Ovál námstia je odklopený štyrmi polkruhovými kolonádami s 284 dórskymi stĺpmi a 88 piliermi, na ich balustráde stojí 140 kolosálných sôch svätcov. V strede elipsovitého námestia stojí obelisk, zhotovený v Egypte v časoch cisára Caligulu a dopravený do Ríma; obelisk vysoký 25,5 m stál do 1586 v jednom z cirkusov. Po oboch stranách má dva krásne, 14 m vysoké vodomety z r. 1613 a 1675.

Na západe sa k oválnemu námestiu pripája priestranstvo pred chránom s vežkým schodišťom. Na jeho južnej strane je Vatikánska informačná kancelária a poštový úrad.
Južne sa nimi stojí vežká audienčná sieň, ktorú v r. 1964 – 1971 vybudoval P.L. Nervi. Od chrámu sv. Petra nažavo je Arco delle Campane, hlavný vchod pre návštevníkov Vatikánskeho mesta.

Na západnej strane námestia Sv. Petra stojí na mieste starokresťanskej baziliky chrám sv. Petra. Starý kostol dal postaviť na žiadosť pápeža Silvestra I. (314 – 336) cisár Konštantín Vežký na hrobom apoštola Petra a r. 326 bol vysvätený. Bola to päťloďová bazilika so stĺpovou predsieňou, mnohokrát rozširovaná a obstavaná kaplnkami a kláštormi. Pred jej hlavným oltárom prijal Karol Vežký na Vianoce r. 800 rímsku cisdársku korunu z rúk Leva III., po ňom tu boli korunovaní ešte mnohí cisári. Keďže starý kostol bol vežmi zanedbaný, zbúrali ho a r. 1506 za pápeža Júliusa II. Začali výstvbu nového kostola podža plánov Bramanteho, ktorý navrhol pre nový kostol tvar rovnoramenného gréckeho kríža s centrálnou kopulou.

Sixtína kaplnka: Michalengelovo Stvorenie Adama

Po smrti Bramanteho (1514) vedli stavbu Raffael (1515 – 1520), Antonio da Sangallo (1520 – 1546) a iní majstri, napokon od r. 1547 Michelangelo, ktorý navrhol mohutnú, 132 m vysokú kopulu. Pred Bramanteho a Michelangelovým plánom centrálnej stavby však dostal r. 1605 prednosť pôdorys v tvare latinského kríža, teda loďová stavba, ktorú realizoval Carlo Maderna, takisto ako barokovú fasádu. V dôsledku toho vyvoláva kopulu iba z diažky dojem, ktorý chcel docieliť Michelangelo. Z loggie nad stredným vchodom stĺpovej fasády udežuje pápež pri slávnostných príležitostiach (Vežká noc, Vianoce) vežké požehnanie mestu a svetu (urbi et orbi: z okna pápežskej rezidencie požehnanie spravidla v nedežu na poludnie).

Predsieň svätopeterského chrámu je 71 m dlhá, 13,5 m široká a 20 m vysoká. Bronzové krídlové dvere vežkého hlavného vchodu sú dielom florentského sochára Antonia Filareteho. Vžavo je Brána smrti, dokončená 1964, s bronzovými reliéfmi Giacoma Manzú. Dvere na pravej strane vytvoril F. Messia 1965.
V strede lodi, kde r. 1962 – 1965 zasadal II. Vatikánsky koncil, vidíme pri štrvtom pilieri vpravo bronzovú sochu sediaceho sv. Petra, ktorý má pravú nohu vyleštenú od bozkov veriacich. Obrovská kopula, ktorá sa klenie nad pápežským oltárom a kryptom s hrobom apoštola, má priemer 42 m a vnútornú výšku 123,4 m; štyri piliere majú obvod 71 m.
Vatikénské koncily (cirkevné koncily)

Kanonických predpisov sú koncily provincionálne, plenárne a všeobecné ekumenické. Provincionálne sú stretnutím biskupov sufragánov a iných vysokých cirkevných hodnostárov cirkevnej provincie, zvolá a vedie ich arcibiskup; plenárný koncil je spoločné rokovanie predstavitežov viacerých provincií – prakticky provincií na území určitého štátu; všeobecný ekumenický koncil katolíckej cirkvi, nazývaný aj synoda, je celocirkevný zjazd biskupov, ktorý zvoláva , vedie a jeho uznesenia schvažuje pápež. V katolíckej cirkvi bolo doteraz 21 všeobecných cirkevných koncilov, dva posledné pod názvom I. II. vatikánsky koncil. Najprv to boli zhromaždenia, na ktorým boli zastúpené všetky kresťanské cirkevné obce. Po vytvorení patriarchátov sa na koncile vyžadovala účasť všetkých patriarchov alebo ich zástupcov s poverovacími listinami, na ktorých bolo stanovisko patriarchu k otázkam prerokúvaným na sneme. Právo účasti s hlasom rozhodujúcim mali biskupi alebo v prípade ich neúčasti zástupcovia (legáti). S hlasom poradným bola pripustená určitá časť kňazov a diakonov.

Na prvých cirkevných konciloch význanmú úlohu mali rímski panovníci, ktorí zvolávali koncily; pod ich predsedníctvom sa konala aj časť zasadnutí. Na konciloch sa diskutovalo o teologicko-dogmatických, cirkevno-politických, organizačných a disciplinárnych otázkach; významné miesto v ich činnosti zaujímal boj proti herézam (kacírstvu). Uznesenia cirkevného koncilu na základe špecifického rozhodnutia panovníka nadobúdali moc zákonov.

Pravoslávné cirkvi uznávali sedem prvých koncilov, ktoré sa uskutočnili do vežkého východného cirkevného rozkolu. Hlavným poslaným týchto koncilov bola konsolidácia a upevňovanie kresťanskej cirkvi ako štátnej moci Rímskej ríše, neskôr aj štátnej cirkvi Byzantskej ríše a niektorých od nej nezávislých štátov, ako aj prispôsobenia činnosti cirkvi záujmom vládnúcich tried a tejto úlohe zodpovedajúce rozpacovanie vierouky (dogmatiky).

V podmienkach zostrených triednych protirečení kapitalizmu, keď na historickú arénu nastúpil proletariát a začalo sa šíriť revolučné marxistické učenie, katolícka cirkev sa znova vrátila k praxi cirkevných koncilov. V rokoch 1869 – 1870 zvolal vtedajší pápež Pius IX I. vatikánksky koncil v poradí 20. cirkevných koncil do Ríma; predchádzalo mu vydanie Syllabu bludov (1864) a tiež prispôsobenie disciplárneho zákonodarstva novším časom. Katolícka cirkev na koncile zavrhla všetky novodobné pokrokové ideovo-politické, kultúrne , filozofické a vedecké myšlienky a prúdy, predovšetkým komunizmus, socializmus a demokraciu. Koncil schválil univerzálny episkopát pápežov a odhlasoval dogmu o neomylnosti pápeža.