Sopky sú rozmiestnené pozdĺž trhlín v zemskom povrchu a pozdĺž stykov dvoch litosferických dosiek. Povestný ohnivý kruh – reťaz sopiek obkľučujúcich Tichý oceán – lemuje okraj Tichooceánskej litosferickej dosky. Najviac sopiek sa nachádza v oceánoch a moriach, lebo oceánska kôra je tenká a magma ju ľahko prerazí. V Tichom oceáne sa nachádza okolo 10 000 sopiek vyšších ako 1000 metrov. Podmorské sopky sú ale zväčša vyhasnuté. Na pevnine, ďaleko od okrajov litosferických dosiek, nájdeme len málo sopiek. Dvíhajú sa nad magmatickými krbmi ako výsledok tepla uvoľneného pri rozpade rádioaktívnych prvkov, alebo tepla z tepelných škvŕn v plášti. Na zemi sa nachádza okolo 500 činných aktívnych sopiek z nich asi 20-30 sa ozve každý rok. Ak je sopka v pokoji hovoríme o nej že spí, to môže trvať veľmi dlho takže sopka môže byť považovaná za vyhasnutú. Sopky vyvrhujú taveninu plyny a pevné látky. Najčastejším typom sopiek sú stratovulkány. Sú tvorené lávou, sopečným materiálom, popolom i pieskom. Plyny, ktoré najčastejšie vystupujú na povrch počas sopečnej činnosti; prevažne dusík, oxid uhličitý, chlorovodík, vodná para, oxid uhoľnatý a sírovodík. Žeravá vyvrelina roztavených hornín sa nazýva láva, ktorá tuhne na povrchu. Lávové sopky (Island, Havaj ) produkujú len lávu. Tekutá láva sa vylieva z krátera pokojne. V čase pokoja sa v kráteri nahromadí voda. Pri náhlej erupcií vznikajú z týchto jazier bahenné toky, ktoré sa veľkou rýchlosťou valia po svahu sopky. Sú oveľa ničivejšie ako prúdy lávy. Horšie ako lávové alebo bahenné prúdy sú však mračná sopečného popola. Môžu spôsobiť viac škôd ako láva, lebo prúd zasiahne väčšie územie. Sopečný popol pozostáva z drobných vyvrhlín v priemere menších ako 2 milimetre a môže dosiahnuť objem až 1 štvorcový kilometer. Pevné látky vyletujú z krátera ako bomby. Nahromadením sypkého sopečného materiálu rôznej veľkosti vznikajú nasypané( explózne ) sopky napr. Fudžisan v Japonsku. Sopky sa rozdeľujú aj podľa spôsobu výbuchov. Puklinová ( lineárna ) erupcia uvoľňuje najbázickejšiu a najtekutejšiu lávu. Pri havajských erupciách menej tekutá láva strieka ako fontána a vytvára ploché kužele. Charakterizujú ju čadičové lávové prúdy, často sprevádzané ohnivými, lávovými fontánami, keď 1 300 stupňová láva vystrekuje až do výšky 300 metrov. Ak sa vystrekujúca láva prevalí cez okraj ďalej steká po svahu až kým nestuhne. Vulkánsky typ vyvrhuje kusy pevnej lávy ktoré potom spolu s popolom tvoria nad sopkou oblak v tvare karfiolu. Strombolský typ pravidelne chrlí žeravú hmotu. Žeravé oblaky peelejského typu sa kotúľajú po svahoch sopky a všetko spaľujú. V pliniovskej erupcií sa and kráterom stĺp pary plynov a popola.

V istom zmysle fungujú sopky ako bezpečnostné ventily v Zemskej kôre. Čím je záklopka ventilu pevnejšia tým väčšia bude erupcia. Za najväčšiu sopečnú katastrofu sa považuje výbuch indonézskej sopky Tambora roku 1615: tisícky ľudí zahynuli priamo pri výbuchu a 82 000 ľudí skonalo na rozličné choroby a hladomor, ktoré nastali po výbuchu. Neobývaný indonézsky ostrov Rakata ( Krakatoa ) bol mohutným výbuchom roku 1883 takmer celý zničený. V druhom tisícročí pred naším letopočtom sa odohrala na ostrove Théra sopečná erupcia, ktorá mala katastrofálny dopad na obyvateľstvo Kréty a pravdepodobne spôsobila zánik vyspelej mínojskej kultúry. Podnietila aj vznik legendy o ostrove Atlantída. Sopečným erupciám nemožno zabrániť ale možno ich aspoň v niektorých prípadoch predvídať. Predpovede sa opierajú o pozorovanie malých zemetrasení, ktoré sprevádzajú výstup magmy, a sledovanie deformácie pôdy a výronov plynov a pár z kráteru.

Sprievodnou činnosťou horotvornej činnosti a magmatizmu sú zemetrasenia.

Zemetrasenie; je to náhle uvoľnenie energie, ktoré sa prejavuje chvením Zeme a jej otrasmi. Túto energiu vyvolávajú stlačené alebo rozpínané tektonické dosky, čo sa lámu a posúvajú pozdĺž zlomov–nazývame ho tektonické zemetrasenie. Malé otrasy v okolí aktívnej sopky môže spôsobiť láva predierajúca sa z hĺbky na povrchu–sopečné zemetrasenie. Najzriedkavejšie sú rútivé zemetrasenia, ktoré vznikajú prepadávaním stropov podzemných dutín. Podľa odhadu vedcov sa za rok odohrá na Zemi asi milión zemetrasení, ale väčšina je taká slabá, že prebehne bez pozorovania. Ozaj silné a pustošivé zemetrasenia sa vyskytujú raz za dva týždne. Väčšina našťastie na dne oceánov, takže nezapríčiňujú žiadne škody. Existujú aj hĺbkové zemetrasenia ktorých príčinu nepoznáme a ich ohnisko je až v hĺbke 700 kilometrov.
Seizmické vlny a ich meranie - horniny sú rozložené pozdĺž zlomu, aby sa kĺzali popri sebe, ale bráni im v tom trenie. Tým sa hromadí energia v podobe pružného napätia. Keď napätie prekročí kritický bod, prekoná odpor trenia a horniny na zlome sa pohnú, prasknú. Nahromadená energia sa uvoľní a vyvolá zemetrasenie.