5. Nasúvanie - subdukcia je niekedy spojená a nahŕňaním sedimentov pri pobreží kontinentu (akreácia), prípadne môže dôjsť k rozdeleniu oceánskej litosferickej dosky v horizontálnej rovine (delaminácia) a následnému ponoreniu spodnej časti oceánskej litosferickej dosky pod kontinentálnu litosferickú dosku , na ktorú sa nasunie vrchná časť oceánskej dosky.
6. Vodorovné posúvanie vedľa seba - dve litosferické dosky sa kĺžu vedľa seba a vytvoria transformné zlomy ( viď obr.2). Tie pôvodne súvislý oceánsky chrbát roztrhnú po šírke a posunú od seba. Jazvy po nich možno sledovať aj na vzdialenosť viac ako 1000 km. Niekedy vznikajú aj na kontinentoch, napr. zlom San Andreas v Kalifornii (USA).

Rozhranie litosferických dosiek:
Rozhranie medzi litosferickými doskami nemusí byť zároveň rozhraním medzi pevninou a oceánmi. Jednotlivé litosferické dosky od seba oddeľujú:
a)oceánske chrbty - rozľahlé horské pásma na dne oceánov, niekedy široké až 3000 km, dlhé 60 000 km a niektoré dosahujú výšku do 2000 m.
b)oceánske priekopy - sú hlboké priepasti, najhlbšia je Mariánska priekopa (11 034 m) v Tichom oceáne.
c)transformné zlomy - najmä na dne oceánov, ale niekoľko ich je aj na povrchu Zeme, kde sa dajú ľahšie skúmať (zlom v oblasti Jordánu, San Andreas...)

Na miestach styku litosferických dosiek dochádza k:
• zemetraseniam,
• sopečnej činnosti.

Zemetrasenie - prudký pohyb zemskej kôry, ktorý vzniká v určitej hĺbke. Do istej miery mu litosferické dosky dokážu odolávať, ale po prekročení hranice vznikajú seizmické vlny (kmitanie) s často katastrofálnymi následkami. Následkom podmorského zemetrasenia bývajú niekedy tsunami - vlny vysoké až 30 metrov a na pobrežie sa valia rýchlosťou až 700-800 km/hod, kde zanechávajú spúšť.

Sopečná činnosť- horúca škvrna - miesto výstupu magmy z hlbín vrchného plášťa, z ktorého sa na povrchu Zeme vytvorí sopka. Horúce škvrny sa nepohybujú, ale sopky nimi vytvorené áno, preto sa dá určiť vek sopiek (čím ďalej od škvrny, tým staršia sopka). Týmto spôsobom vzniká sieť ostrovných sopiek (Havajské ostrovy...). Sopky majú rôzny tvar, ktorý závisí od spôsobu erupcie. Sopky nie sú činné stále, ožívajú v určitých časových intervaloch (napr. každých 30 rokov), niekedy na niekoľko mesiacov, inokedy na viac rokov.