Geopoézia
Pohyb litosferických dosiek a ich rozhranie

Geológovia zistili, že povrch Zeme je rozdelený na rozľahlé pevné bloky, nazývané litosferické dosky, ktorých súčasťou sú kontinenty a dná oceánov. Tieto bloky sú v pohybe.
Základom litosferických dosiek je litosféra, t.j. zemská kôra a časť vrchného plášťa. Litosferické dosky plávajú na plastickej alebo žeravo tekutej astenosfére. Na niektorých doskách leží len oceán, na iných len pevnina alebo sú oceán aj pevnina na jednej litosferickej doske.
Zemská kôra litosferických dosiek môže byť:
• oceánska - ležia na nej oceány, nie je veľmi hrubá (asi 5 km), je ťažká,
• pevninská - na nej ležia kontinenty, majú hrubšiu (približne 30 km), ale ľahšiu kôru.
Litosféra sa delí na 12 litosferických dosiek, z ktorých je 7 hlavných: severoamerická, juhoamerická, africká, eurázijská, indoaustrálska, antarktická a pacifická. (viď obr.1)

Pohyb litosferických dosiek:

Roku 1972 Arthur Holmes vyslovil predpoklad, že konvekčné prúdy vznikajú z rozdielov teploty. Teória Globálnej tektoniky predpokladá, že konvekčné prúdy sa vyskytujú v astenosfére a možno aj v spodnom plášti. Teóriu podporujú merania tepelného toku - teploty vyžarovania zo Zeme. Hodnoty teploty sú vyššie pod chrbtami a nižšie pod priekopami. Z toho vyplýva že litosferické dosky sa v horizontálnom smere pohybujú po astenosfére a akoby unášali jednotlivé pevniny a oceánska dná.

Litosferické dosky sa pohybujú horizontálne v dôsledku fyzikálneho javu - konvekcie, pričom teplá hmota prúdi vzostupne a studená zostupne. Medzi vertikálnymi pohybmi prebieha v astenosfére horizontálne prúdenie hmoty, ktoré spôsobuje pohyb dosiek na povrchu Zeme.

Druhy pohybov:
1. Vzďaľovanie - keď sa dve litosferické dosky od seba vzďaľujú vznikajú oceánske rifty (pokles a následný zlom pevninskej litosféry). Na ich povrch prenikne láva a z nej sa sformujú oceánske chrbty (viď obr.3). Medzera medzi doskami sa potom zapĺňa roztavenou horninou (magmou), ktorá vystupuje z astenosféry. Takto sa rozširujú dna oceánov. Ročne sa rozšíria od 2 cm (Atlantický oceán) po 10 cm (Tichý oceán). Tieto čísla sú síce malé ale nie zanedbateľné. V oceánskych chrbtoch zemská kôra vzniká.
2. Približovanie - výsledkom stretnutia dvoch litosferických dosiek vznikajú oceánske priekopy (zníženina oceánskeho dna, ktorá tvorí hranicu medzi dvoma litosferickými doskami a je v mieste subdukčnej zóny) (viď obr.3). V oceánskych priekopách zemská kôra zaniká.
3. Zrážanie - nárazom pevnín na okrajoch dosiek a ich silným stlačením za vzniku vrás, zlomov a príkrovov a ich výzdvihom do značných výšok vznikajú pásmové pohoria.
4. Podsúvanie - čiže subdukcia znamená ponáranie ťažšej litosferickej dosky pod ľahšiu. Podľa charakteru litosferických dosiek rozlišujeme niekoľko typov subdukcie: (viď obr.4)
a) oceánska doska sa podsúva pod pevninu: subdukcia oceán- pevnina (okraj Chile, Peru, Mexika),
b) oceánska doska sa podsúva pod dosku, na ktorej leží súostrovie: subdukcia oceán - ostrovný oblúk,
c) oceánska doska sa ponorí pod inú oceánsku dosku: subdukcia oceán - oceán (Mariánska priekopa),
d) subdukcia je zablokovaná, pretože do seba vrazia dve pevninské dosky, ktoré sú rovnako ťažké- nastane kolízia: pevnina - pevnina.
5. Nasúvanie - subdukcia je niekedy spojená a nahŕňaním sedimentov pri pobreží kontinentu (akreácia), prípadne môže dôjsť k rozdeleniu oceánskej litosferickej dosky v horizontálnej rovine (delaminácia) a následnému ponoreniu spodnej časti oceánskej litosferickej dosky pod kontinentálnu litosferickú dosku , na ktorú sa nasunie vrchná časť oceánskej dosky.
6. Vodorovné posúvanie vedľa seba - dve litosferické dosky sa kĺžu vedľa seba a vytvoria transformné zlomy ( viď obr.2). Tie pôvodne súvislý oceánsky chrbát roztrhnú po šírke a posunú od seba. Jazvy po nich možno sledovať aj na vzdialenosť viac ako 1000 km. Niekedy vznikajú aj na kontinentoch, napr. zlom San Andreas v Kalifornii (USA).

Rozhranie litosferických dosiek:
Rozhranie medzi litosferickými doskami nemusí byť zároveň rozhraním medzi pevninou a oceánmi. Jednotlivé litosferické dosky od seba oddeľujú:
a)oceánske chrbty - rozľahlé horské pásma na dne oceánov, niekedy široké až 3000 km, dlhé 60 000 km a niektoré dosahujú výšku do 2000 m.
b)oceánske priekopy - sú hlboké priepasti, najhlbšia je Mariánska priekopa (11 034 m) v Tichom oceáne.
c)transformné zlomy - najmä na dne oceánov, ale niekoľko ich je aj na povrchu Zeme, kde sa dajú ľahšie skúmať (zlom v oblasti Jordánu, San Andreas...)

Na miestach styku litosferických dosiek dochádza k:
• zemetraseniam,
• sopečnej činnosti.

Zemetrasenie - prudký pohyb zemskej kôry, ktorý vzniká v určitej hĺbke. Do istej miery mu litosferické dosky dokážu odolávať, ale po prekročení hranice vznikajú seizmické vlny (kmitanie) s často katastrofálnymi následkami. Následkom podmorského zemetrasenia bývajú niekedy tsunami - vlny vysoké až 30 metrov a na pobrežie sa valia rýchlosťou až 700-800 km/hod, kde zanechávajú spúšť.

Sopečná činnosť- horúca škvrna - miesto výstupu magmy z hlbín vrchného plášťa, z ktorého sa na povrchu Zeme vytvorí sopka. Horúce škvrny sa nepohybujú, ale sopky nimi vytvorené áno, preto sa dá určiť vek sopiek (čím ďalej od škvrny, tým staršia sopka). Týmto spôsobom vzniká sieť ostrovných sopiek (Havajské ostrovy...). Sopky majú rôzny tvar, ktorý závisí od spôsobu erupcie. Sopky nie sú činné stále, ožívajú v určitých časových intervaloch (napr. každých 30 rokov), niekedy na niekoľko mesiacov, inokedy na viac rokov.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Pohyb litosferickych dosiek