Teplota vody pri povrchu kolíše podľa podnebia medzi 2°C a 29°C, pri teplote 2°C hladina zamŕza. Vo veľkých hĺbkach je teplota rovnaká – asi 0 až 3°C. Pásmo najvyšších priemerných teplôt vody s teplotou nad 26°C sa nachádza prevažne na sever od rovníka (0°- 10° s.g.š.) Vplyvom teplých morských prúdov dochádza k prenosu tepla z nižších do vyšších geografických šírok. Severná pologuľa je v priemere teplejšia, je to dôsledok rozsiahleho zaľadnenia Antarktídy, ktoré vplýva na teplotu vody oceánov i v nižších geografických šírkach, ako aj toho, že na severnej pologuli je viac súše. Farba je ďalšou, tentoraz fyzikálnou, vlastnosťou vody. Čistá morská voda sa javí ako tmavomodrá, pretože červenožlté farby slnečného spektra oceánska voda pohlcuje viacej. V niektorých oblastiach oceánu sa oceánska voda sfarbuje vysokou koncentráciou fytoplanktónu do zelena a zakalená voda sa stáva málo priepustnou pre svetlo. Svetlo akejkoľvek vlnovej dĺžky preniká do morskej vody maximálne do hĺbky niekoľko sto metrov. Aj keď je voda číra a priezračná, prenikne do hĺbky 150 m len 1% slnečného svetla. Pohyby morskej vody
Oceánske vody sú v neustálom pohybe. Spôsobujú to vplyvy:
· kozmické – príťažlivosť Slnka a Mesiaca (príliv a odliv)
· atmosferické – slnečné žiarenie, cirkulácia vzduchu (vlny a morské prúdy)
· geodynamické – tektonické pohyby v zemskej kôre (zemetrasné vlny–tsunami)

Základné druhy pohybov morskej vody sú vlnenie (vetrové, voľné, príboj, zemetrasné), príliv a odliv (viď maturitnú otázku č. 1. slapové javy), a prúdy (povrchové a hlbinné).
Prúdenie hlbokomorských prúdov sa uvádza do pohybu hustotnými rozdielmi, spôsobenými rozdielmi v teplote a obsahu solí. V Severnom mori sa morskej vode pri tvorbe ľadu odoberá „sladká voda“. Stúpajúcim obsahom solí v morskej vode sa znižuje jej bod mrznutia na –2°C. Účinkom nízkych teplôt a vysokého obsahu solí sa zvyšuje hustota vody natoľko, že klesá na dno a začína jej cesta späť do Atlantiku. Povrchové morské prúdy sú hnané silou vetra. Západné vetry ženú teplú vodu Golfského prúdu od juhu Floridy cez Atlantik až k západnej Európe. Obrazne povedané vietor vlečie vodu v oceánoch za sebou. Akonáhle sa však dá voda do pohybu, stáča sa účinkom Coriolisovej sily na severnej pologuli doprava. Hlbšie vodné vrstvy sa pohybujú stále pomalšie a smer ich pohybu sa stále viac odchyľuje od smeru vetra. Tento zvislý prierez vodnými vrstvami s vyznačením smeru a rýchlosti prúdenia sa označuje ako Ekmanova špirála.