Martin leží neďaleko sútoku čarovnej rieky Turiec s neskrotným Váhom, v malebnej Turčianskej kotline obkolesenej vencom vrchov Malej a Veľkej Fatry, Žiaru a Kremnických vrchov. Táto pevnosť hôr a dolín chránila Martin pred nepriaznivými časmi, ale priesmykmi a úžinami od Strečna, Kraľovian, Vyšehradu, Kremnice a Banskej Bystrice sa aj otvárala do sveta.
Na základe doterajších výsledkov archeologického výskumu najstaršie osídlenie Turca pochádza zo strednej kamennej doby (2600–2300 pred Kristom), keď sa na západnom úpätí Veľkej Fatry usadil ľud kultúry kanelovanej keramiky. Charakteristickým znakom tohto obdobia bol kameň, z ktorého si vyhotovovali nástroje. Súvislejšie osídlenie Turca poznáme zo strednej bronzovej doby (1500–1250 pred Kr.). Priľahlé terasy rieky sa v dobách železných a v dobe rímskej stali domovom ľudu lužickej kultúry.
Obrovskú životaschopnosť obyvateľov Turca vidno najmä na hmotnej kultúre. Staršia sieť opevnení bola rozšírená a pribudol nový Hrádok v Košútoch. Prenikanie Keltov na naše územie popri tokoch riek a ich splynutie s pôvodným obyvateľstvom sformovalo u nás charakteristickú púchovskú kultúru. Kelti sa zaslúžili o rozvoj železiarstva a na kruhu vytáčanej keramiky.
Nepokojné obdobie sťahovania národov privádza na územie dnešného Slovenska prvých Slovanov; ich príchod je významým medzníkom v dejinách našej vlasti. Vo veľkomoravskom období bol Turiec najosídlenejšou zo všetkých vysoko položených kotlín Slovenska. Sú tu kniežacie mohyly z 9. a 10. storočia. V Blatnici sa našiel skvostný meč vikinského typu a bronzové, silne pozlátené kovania ozdobené plochými a reliéfnymi okrasami.
Podľa doteraz známych archívnych dokumentov územie Turca patrilo v prvých decéniách 12. storočia už do Uhorska. Západná časť Turca okolo dnešného Kláštora pod Znievom a Slovenského Pravna sa v druhom desaťročí 12. storočia dostala do vlastníctva zoborského opátstva. V listine z 1. septembra 1113 sú vymenované všetky majetky opátstva, z ktorých sa v Turci nachádzala “villa sancti Ypolity” (Kláštor pod Znievom) hraničiaca s potokom Polerieka, osada “Praun” (dnešné Slovenské Pravno), ako aj zaniknutá osada “Wesscan” (Viešťany, jej polohu nepoznáme).
Z prvej polovice 13. storočia máme zachované listinné doklady už o 39 osadách v Turci, preto ich vznik musíme datovať najneskôr do konca 12. storočia.
Po začlenení Turca do rámca ranofeudálneho uhorského štátu panovníci tu nechali v platnosti v podstate starú správu. V prvej polovici 13. storočia sa verejnosprávne centrum Turčianskej kotliny nachádzalo v hornej Nitre, tvorili teda spoločný administratívny celok. Kopírovali tak cirkevnú organizáciu, ktorá bola staršia ako vlastná územná organizácia ranofeudálneho uhorského štátu. Z hľadiska cirkevnej organizácie bol Turiec súčasťou nitrianskeho archidiakonátu, ktorý združoval Nitru, Turiec a Oravu až do roku 1776 v spoločnej cirkevnej organizácii.
Oblasť dolného Turca patrila pod právomoc Sklabinského hradu a jeho kastelánov; sem patrilo územie až za rieku Turiec po Trebostovo a územie zaniknutej osady Bambusky (Ambosfalva) na ľavom brehu rieky Turiec.
V dolnom Turci osady okolo územia dnešného Martina sú písomne doložené v 40. až 70. rokoch 13. storočia, aj keď ich osídlenie má starší pôvod. Z prameňov poznáme už z roku 1245 územie kráľovského rybára Uzdu ležiace severne od martinského sídelného priestoru. Panovník Belo IV. oslobodil tohto rybára od vykonávania služby a udelil mu donáciu na zem Hosti (terra Wendeg), ktorá ležala v susedstve jeho dedičnej zeme v Záturčí. Na tomto území sa roku 1357 spomína osada “Wendegh sive Hosti” a jej zemania.
Záturčie patrí medzi najstaršie osady a po prvý raz sa spomína v listine z roku 1255. Pri metácii Záturčia roku 1255 sa spomínajú aj Vrútky.
Priekopu máme v listinách doloženú až roku 1271 v súvislosti s rúbaním lesa, ktorý sa nachádzal medzi osadami Modly, Priekopa a Vrútky.
Údolie potoka Jordán tiež patrí medzi najstaršie obývané územia dolného Turca. Prvá donácia na toto územie pochádza z roku 1242, keď panovník Belo IV. daroval štyri poplužia zeme Mikulovi a Dražkovi. Roku 1249 daroval panovník tri poplužia pôdy synom jobagiónov Tomášovi, Matejovi a Beňovi, ktorí osídľovali územie Tomčian. Na území Jordánu Belo IV. udelil ďalšie donácie zemanom, ktorí osídľovali roku 1255 územie Dolného Jasena, obidva Kalníky, pôvodne “villa Obusk”. Ivanko Lysý roku 1262 dostal donáciu na Ivanku.
Na území na juhu od Martina sa roku 1258 spomínajú Jahodníky, ktoré boli filiálnou obcou Bystričky ako sused Dražkoviec na západe.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie