Mesto bez hradieb bolo ponechané na milosť a nemilosť prichádzajúcich husitov. Dielo skazy v Martine bolo také, že správa o ňom sa rozšírila i do Poľska a zapísal ju súdobý poľský kronikár Dlugoss. I listiny vydané pre Martin po tomto katastrofálnom plienení, v ktorých sa hovorí, že obyvateľstvo ostalo bez právnych dokumentov, zachytili túto pohromu a opisujú ju pod zdrvujúcim dojmom skazy veľmi rozhorčene. I panovník Žigmund sa v listine, ktorou Martinu znovuudeľoval staré výsady, z 23. novembra 1434 veľmi pohoršoval nad konaním husitských vojsk.

Žigmund obnovením mestských práv ponechal Martinu i naďalej jeho výsady, v ktorých bola uvedená daň platená do kráľovskej kasy. Martinčania boli povinní ročne platiť daň vo výške 92 zlatých, a to v troch splátkach – na Vianoce (31 zlatých), na sv. Juraja (31 zlatých) a na sv. Michala (30 zlatých).

Martin udelením výsad krupinského právneho okruhu mal možnosť správneho a hospodárskeho vývinu, aké mali slobodné kráľovské mestá. Tento sľubný vývin sa však zastavil v polovici 15. storočia a Martin z právnej stránky začal klesať na úroveň privilegovaných zemepanských mestečiek, až sa úplne dostal do područia majiteľov Sklabinského hradu a panstva.

V rušnom 15. storočí okrem pobytu husitských vojsk Martin a celý Turiec sužovali i prírodné katastrofy. V rokoch 1443 až 1445 a 1453 postihlo Martin a okolité mestečká a osady zemetrasenie. Podľa záznamov martinského farára Benedikta, literáta a ilustrátora kódexu, bolo 5. júla 1443 také silné zemetrasenie, že sa “až veže a budovy rúcali”. Okrem týchto prírodných nešťastí postihla Martin na jeseň 1452 morová epidémia.

Na čele Martina na základe výsad stál richtár, ktorého volili všetci mešťania. Mestskú radu potom stanovil zvolený richtár a komunita mešťanov. Richtár mesto spravoval, ale aj rozhodoval o sporoch medzi obyvateľmi okrem ťažkých prípadov, ktoré súdil panovník alebo jeho hodnostári. Počet členov rady bol počas storočí kolísavý, najviac však mala 12 členov. Richtár úradoval vo svojom dome, pretože mestečko nemalo radnicu, súdne spory sa riešili na martinskej fare v prítomnosti farára.

V 17. storočí si obyvatelia Martina volili svojho predstaveného v prvú májovú nedeľu každého roka. Pri odovzdávaní funkcie starý richtár odovzdával novému mestskú truhlicu, ktorá slúžila ako archív, a tri pečatidlá. Mešťania Martina si vysoko cenili svoje listiny, čo dokazuje aj zápis v mestskej knihe z roku 1658, že mesto malo sedem donácií, z ktorých päť pokladali za užitočné.

Od 60. rokov 18. storočia Martinčania richtára volili už 1. novembra, čo bol aj začiatok vojenského roku. Funkcia martinského richtára bola dobrovoľná a bezplatná. Až 16. novembra 1845 mestské zastupiteľstvo rozhodlo, aby každý, kto vykonáva funkciu pre Martin, mal popri príjme z vlastného zamestnania aj ročný plat. Richtár mal za svoju funkciu dostávať ročne 20 zlatiek a notár tiež 20 zlatiek, z ktorých si musel kupovať papier. Starší prísažní dostávali po 8 zlatých, účtovník 16, zástupca richtára 12 a mladší prísažní po 5 zlatiek.

Obyvatelia, ktorí sa hospodársky pozdvihli, boli prijímaní do mestského stavu – za mešťanov. Z mestskej zápisnice Martina poznáme prísahu štyroch martinských mešťanov: Juraja Oskericha, Daniela Kosu, Melchiora Nosáka a Jána Cundru z roku 1541; sľubovali v nej, že vo svojom “slobodnom kráľovskom meste” budú dbať o jeho dobro, obhajovať mestské slobody a znášať všetky verejné bremená. V neskoršom období budúci mešťan musel zložiť mestskej rade peniaze.

Mestečko sa stávalo čoraz závislejším od rodiny Révaiovcov, nových pánov hradu Sklabiňa, ale obyvatelia Martina sa usilovali rozšíriť svoje výsady. Už roku 1557 na žiadosť Michala Révaia panovník Ferdinand I. Habsburský potvrdil martinské trhové právo. Prostredníctvom Révaiovcov si obyvatelia Martina vymohli aj rozšírenie jarmokov. Panovník Leopold I. vydal 24. februára 1668 pre Martinčanov listinu, v ktorej im potvrdil trhové právo, pričom rozšíril ich trhy o dva nové, a to na Vavrinca a pred Všechsvätými. Obyvateľom mestečka povolil vyberať na dobytčích trhoch dva denáre za kus.