Najstaršie mená obyvateľov Martina poznáme z portálneho súpisu z roku 1557; v meste boli vtedy dve verejné budovy – župný dom a dom révaiovský, ktorý patril mýtnici. Nespomína sa tu ani škola, ani nemocnica, krčma alebo radnica.

Daňové záležitosti osady Riadok, ktorej zemepánom bol martinský farár, sa evidovali osobitne. Tu sa nachádzalo sedem domov, ktoré obývali traja sedliaci a štyria chudobní obyvatelia, ktorých majetok nemal hodnotu väčšiu ako šesť zlatých.

Reformácia v 16. storočí čoskoro prenikla i na Slovensko. K rozšíreniu reformácie v Turci prispeli Révaiovci. Rad-radom sa zakladali evanjelické zbory, a to tak, že celé katolícke farnosti sa stali evanjelickými zbormi. Prvý vznikol roku 1544 v Martine. Martinský farár Vavrinec sa v rokoch 1544 až 1552 spomína ako prvý protestantský kňaz. Situácia sa zmenila po roku 1639, keď František III. Révai opäť konvertoval ku katolicizmu, odňal evanjelikom kostoly a vrátil ich späť katolíkom.

Prvé povinnosti Martinčanov k rodine Révaiovcov boli spísané v urbári zo 17. marca 1637. Obyvatelia mesta sa tu spomínajú ako mešťania – oppidiani, no v urbári z roku 1699 ich nazývajú “úrečití” poddaní. Martinčania museli vykonávať poľné práce a platiť dávky ako ostatní poddaní Sklabinského panstva. Postavenie obyvateľov mestečka sa už vôbec nelíšilo od postavenia ostatných poddaných tohto panstva.

V prvej polovici 18. storočia pre obyvateľov Martina zemepáni obnovili urbár v rokoch 1720 a 1728. Martin bol v tom čase v zlej hospodárskej situácii, nebol schopný platiť dane, preto vedenie mestečka bolo nútené predávať mestský majetok.

Urbárska regulácia Márie Terézie bola z právnej stránky vyjadrená najmä v urbárskom edikte z 23. januára 1767. Bola v živote slovenského ľudu veľmi významnou udalosťou a ovplyvnila jeho osud na dlhšie obdobie. Po roku 1767 sa začala realizovať aj v Turčianskej stolici. Predurbársky súpis bol realizovaný až 19. septembra 1770.

Urbár, ktorý sa pokúsili 16. septembra 1772 v Martine realizovať, sa skladal z deviatich častí a mal sa stať zákonnou normou, určujúcou základné vzťahy medzi Révaiovcami a obyvateľmi Martina – poddanými. Nový urbár potvrdil pripútanosť sedliakov a želiarov k pôde. Urbár 16. septembra 1772 prečítali pred zhromaždením Martinčanov, ktorí sa ho rozhodli neprijať, lebo podľa rady kráľovského komisára Jána Balogha by po prijatí stratili všetky regálne práva a nemohli by sa už na ne odvolať. Zástupcovia Martina vrátili urbár Kráľovskej miestodržiteľskej rade v Bratislave.

Po urbárskej regulácii sa začalo dlhé obdobie porušovania práv mestečka rodinou Révaiovcov. Vznikali spory, ktoré neraz musela riešiť i Kráľovská miestodržiteľská rada. Spory Martinčanov s Révaiovcami prerušilo až zrušenie feudálnych výsad roku 1848.

Významným hospodárskym činiteľom stredovekých miest boli remeslá. Prvý doložený záznam o kováčovi v Martine máme z roku 1384. V súpise z roku 1557 sa tu spomínajú obuvníci, kováči, zámočník a hrnčiar. Prvý spoločný obuvnícky cech pre Martin a Mošovce máme doložený roku 1551. Neskôr vznikli i ďalšie cechy.

Koncom 18. storočia nebolo okrem Mošoviec ani v jednom turčianskom mestečku viac ako 50 remeselníkov. Podľa súpisu z roku 1790 evidovali v Mošovciach 51, Slovenskom Pravne 34, Turanoch 22, Martine 20 a v Sučanoch 17 remeselníkov. Úroveň remeselnej výroby v Turci zaostávala za celoslovenským priemerom.

V Martine máme doložený veľký požiar roku 1666, keď mestečko bolo oslobodené od platenia daní a kontribúcie. Ďalší veľký požiar vypukol 1. septembra 1778, keď zhorel skoro celý Martin a Riadok. V prvej polovici 19. storočia Martin tiež niekoľko razy vyhorel. Najnešťastnejší pre mestečko bol rok 1843, keď vypukol najväčší požiar 22. apríla 1843. V Martine zhorelo 118 domov a škoda bola odhadnutá na 1050 zlatých, na Riadku zhorelo 23 domov v hodnote 135 zlatých a 46 grajciarov.

Na Riadku existovala od roku 1557 latinská škola. Roku 1834 sem preložili z Necpál latinskú seniorátnu školu. Viacerí učitelia týchto škôl boli literárne činní, ale ich kultúrne a národné pôsobenie nepresiahlo hranice Turca. Najvýznamnejšími predstaviteľmi kultúry a vedy z Turca boli Ján Jessenius, Martin Rakovský, Peter Benický, Ján Kollár, Andrej Plachý. Všetci však pôsobili mimo turčianskeho regiónu. V Martine sa od roku 1839 hrávali ochotnícke divadlá, boli aj prvé pokusy založiť slovenskú knižnicu.