Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Slovenská republika - prírodné pomery

Poloha
Slovensko je vnútrozemský štát. Leží v strede mierneho pásma. Najsevernejší bod je pri Oravskej Polhore (49° 37' 52" s.g.š.) a najužnejší na Dunaji pri Patinciach (47° 43' 54" s.g.š.). Šírkový rozdiel (1° 53') je malý na to, aby diferencoval naše podnebie. Najzápadnejší bod je na rieke Morava pri Záhorskej Vsi (16° 50' 05" v.g.š.), dľžkové rozpätie je 5° 44' a Časový rozdiel 22 minút. Prevažná časí' územia Slovenska sa rozprestiera medzi 48° a 49° s.g.š. (najkratšia vzdialenosť k pólu 4 642 km, k rovníku 5314 km). Poloha vzhľadom k oceánom a moriam je menej priaznivá. Nevýhodu vnútrozemského štátu zmierňuje rieka Dunaj, ktorá nás spája s Čiernym morom (z Bratislavy do ústia l 870 km) a prieplavmi po Mohane a Rýne so Severným morom (l 648 km).

VZDIALENOSŤ SLOVENSKA OD MORÍ
More Najkratšia vzdialenosť od štátnej hranice
Baltské 4334 km
Severné 791 km
Jadranské 350 km
Čierne 678 km

Moria a oceány významne ovplyvňujú podnebie. Z tohto hľadiska sa Slovensko nachádza na prechode medzi oceánskym a kontinentálnym podnebím mierneho pásma.
Poloha vzhľadom na nadmorskú výšku a reliéf: Najvyšším bodom je vrchol Gerlachovského štítu (2 655 m nm.), najnižším výtok Bodrogu (94 m n. m,). Priemerná nadmorská výška Slovenska je 392 m n. m. Veľké výškové rozdiely i členitý reliéf spôsobujú zmeny podnebia (výšková zonálnosť) a v dôsledku toho i pôd, rastlinstva, osídlenia a ľudských aktivít. Územím Slovenska prechádza hlavné európske rozvodie (strecha Európy). Väčšina riek u nás iba pramení, sú krátke, nezabezpečujú dostatok vody pre priemysel a iné aktivity, okrem rieky Dunaj, ktorá Slovenskom preteká. Hranice v celkovej dĺžke l 672 km (r. 1999) sú väčšinou prirodzené (75 %), vedú po riekach (Morava, Dunaj, Ipeľ) a po horských chrbátoch. Umelé sú na východe Slovenska s Maďarskom a Ukrajinou.
Slovensko svojou rozlohou 49 035 km2 v svetovom poradí zaujíma 726. miesto. V rámci Európy patrí k menším štátom (27. miesto).
Územie Slovenska je pretiahnuté v rovnobežkovom smere. Najväčšiu dĺžku (428 km) má medzi Záhorskou Vsou a Novou Sedlicou, najväčšiu šírku (195 km) medzi Skalitým na Kysuciach a Štúrovom pri Dunaji, najmenšiu šírku (76 km) medzi Olovom a Turnianskym Podhradím.

Štát Dĺžka hraníc so susediacimi štátmi
Ukrajina98 km
Maďarsko680 km
Rakúsko107 km
Česko240 km
Poľsko600 km

PRÍRODNÉ PODMIENKY
Geologický vývoj, stavba a nerastné suroviny

Územie Slovenska zaberajú z väčšej častí Karpaty, ktoré na juhu lemujú nížiny Panónskej panvy. Karpaty patria do Alpsko-himalájskej sústavy, ktorá vznikla niekoľkými vrásneniami v druhohorách a v treťohorách. Vývoj Karpát prebiehal vo viacerých etapách. Už v starohorách a v prvohorách sa v geosynklinálnych moriach usadzovali horniny, ktoré boli niekoľkokrát vyvrásnené a premenené na kryštalické bridlice (ruly, pararuly, svory). Vrásnenie sprevádzala magmatická Činnosť. Počas varískeho vrásnenia koncom prvohôr vznikli magmatické telesá zložené z granodioritov a žúl. Kryštalické bridlice, granodiority, žuly vytvorili Slovenský blok, ktorý tvorí podklad Západných Karpát a vystupuje na povrch V jadrových pohoriach. Koncom prvohôr územie našich Karpát pokleslo a zalialo ho more. V ňom sa v druhohorách usadzovali mocné vrstvy sedimentárnych hornín, najmä vápence, dolomity a sliene. Na konci druhohôr a začiatkom treťohôr na severnom okraji centrálnych Karpát vznikla morská priehlbina (geosynklinála), do ktorej sa usadzovali z priľahlej pevniny štrk, piesok a hlina, z ktorých vznikli vrstvy striedajúcich sa zlepencov, pieskovcov a ílovcov — flyš. Tieto horniny boli na rozhraní paleogénu a neogénu zvrásnené, a tak vzniklo flyšové pásmo. Pri vrásnení flyšu boli z podložia vytrhnuté a tlakom vyzdvihnuté aj slieňovce a odolné vápence. Mäkké slieňovce podľahli erózii a odolné vápence zostali výrazne vyčnievať v teréne. Tak vzniklo na severnom okraji centrálnych Karpát úzke bradlové pásmo.

Na obvode flyšových Karpát sa na začiatku neogénu vytvorila ďalšia geosynklinála, v ktorej sa usadzovali štrky, piesky a íly - Četná karpatská predhlbeň cez ňu sa v ďalšej fáze alpínskeho vrásnenia presunuli flyšové Karpaty. Pri tomto vrásnení na vnútornom okraji Karpát vznikli sopečné pohoria. Vytvorili sa hlboké zlomy, pozdĺž ktorých vystupovala láva na povrch a sopky vyvrhovali sypké materiály (tury, tufíty). Na konci neogénu vznikali hlboké zlomy, ktoré rozlámali zarovnaný povrch na kryhy. Niektoré z nich sa zdvíhali a vznikli pohoria centrálnych Karpát. Na južnej strane Karpát a medzi jednotlivými pohoriami, kde kryhy poklesli, sa vytvorili neogénne kotliny. V nich sa v morskom a neskôr v jazernom prostredí usadzovali štrky, piesky a íly. Vo Štvrťohorách činnosťou riek, ľadovcov a vetra vznikajú štvrťohorné sedimenty, ktoré pokrývajú staršie horniny. Vytvorila sa súčasná riečna sieť, v dolinách a kotlinách sa ukladali nánosy štrku, piesku a hliny, horské ľadovce modelovali zemský povrch a ukladali ľadovcové sedimenty. Silné vetry odnášali piesok a prach a vytvorili viate piesky a spraše.Karpaty majú pásmovú geologickú stavbu, pričom jednotlivé pásma sa odlišujú vývojom, vlastnosťami a vekom hornín. Na území Slovenska rozlišujeme nasledovné geologické pásma:

1.Čelná karpatská predhlbeň
2.flyšové pásmo
3.bradlové pásmo
4.jadrové pohoria a Slovenské rudohorie
5.sopečné pohoria
6.neogénne kotliny

1.Čelná karpatská predhlbeň na našom území sa nevyskytuje, lemuje oblúk karpatských pohorí z vonkajšej strany.
2.Flyšové pásmo začína Myjavskou pahorkatinou a Bielymi Karpatmi, pokračuje cez Kysuce, Oravu, obchádza Tatry, cez Spiš na východné Slovensko. Tvoria ho rozsiahle pohoria na severe a severozápade Slovenska. Najvyššie po horia a chrbty sú utvorené z odolnejších pieskovcov (Biele Karpaty, Javorníky, Babia hora, Piľsko, Čergov, Bukovské vrchy), v menej odolných ílovcoch vyerodovali rieky doliny a brázdy, napr. dolina Kysuce, Oravy, Torysy, Cirochy. Flyšové pohoria sú chudobné na nerastné suroviny, ťaží sa v nich iba pieskovec, ktorý sa používa na stavebné účely.
3.Bradlové pásmo začína pri Podbranči na Myjavskej pahorkatine, prechádza cez Biele Karpaty, kde vynikajú Vršatské bradlá, pozdĺž Váhu k Žiline, na Oravu a do Poľska. Na naše územie sa vracia pri Dunajci (Pieniny) a pokračuje cez Hanušovce a Humenné na Ukrajinu. Odolné vápence tvoria vyčnievajúce Bralnaté vrchy, na mieste málo odolných slieňov boli vyhĺbené brázdy. Sliene a vápence bradlového pásma sa ťažia na výrobu cementu.
4.Jadrové pohoria a Slovenské rudohorie - centrálne Karpaty majú jadro budované hlbinnými vyvrelinami (žula, granodiorit) a kryštalickými bridlicami (ruly, svory a fylity). Tieto odolné horniny tvoria najvyššie polohy Tatier a ďal ších pohorí. Na nich sú rozlične uložené vápence, dolomity, pieskovce, bridlice silene prvohorného až treťohorného veku. V kryštalických horninách, najmä v oblasti Slovenského rudohoria, sa nachádzajú rudy železa, medi, antimónu azbest a magnezit.
5.Sopečné pohoria sú na juhu Karpát. Tvoria ich najmä andezity a ich tufy menej čadiče. V štiavnických žilných ložiskách sú olovnato-zinkovo-strieborné a medené rudy, v kremnických žilách je zlato a antimón.
6.Neogénne kotliny obsahujú najmä vrstvy piesku, štrku a ílu. Na Záhorskej nížine sa nachádza ropa pri Gbeloch a plyn pri Labe. Jazerné usadeniny na Hornej Nitre (Handlová,Cígeľ) a pri Veľkom Krtíši obsahujú ložiská hnedého uhlia a lignitu, V Solivare pri Prešove a v Zbudzi na Východoslovenskej nížine sa vyskytujú ložiská soli. Neogénne íly sú surovinou na výrobu tehál a keramických výrobkov.

Reliéf, jeho vývoj a typy a geomorfologické členenenie
Podľa prevládajúceho geomorfologického činiteľa možno u nás vyčleniť tieto typy reliéfu: ľadovcový, veterný, riečny, krasový a antropogénny.
Ľadovcový reliéf sa najlepšie vyvinul v Tatrách. Nachádza sa aj v Nízkych Tatrách a vo vrcholových častiach Malej Fatry. Vytváral sa v starších štvrtohorách v nadmorských výškach nad l 700 m nad morom. Horské ľadovce vytvorili ľadovcové kotly (kary), ľadovcové doliny (trógy), ľadovcové panvy, jazerá (plesá - najznámejšie sú Popradské, Veľké Hincovo a iné), skalnaté skoky s vodopádmi a bralnaté hrebene. V nižších polohách uložili rozdrobený materiál a vytvorili morény. Prehradením toku tatranských potokov niektorými morénami vznikli ďalšie plesá, napr. Štrbské. Veterný reliéf. Z naviatych pieskov sa utvorili pieskové pokrovy a presypy-Najrozšírenejšie sú na Záhorskej nížine, vyskytujú sa i na niektorých miestach v Podunajskej a Východoslovenskej nížine. Z prachu uloženého vetrom vznikli v nížinách pokrovy spraše. Veľké rozlohy zaberajú v Podunajskej a Východoslovenskej nížine, menšiu plochu v Košickej a Juhoslovenskej kotline. Riečny reliéf je u nás najrozšírenejší. Rieky postupne rozrezávali vyzdvihnuté územia v etapách, vytvorili v dolinách terasy a nivy, napr. Dunaj v Malých Karpatoch (Devínska brána) pri Bratislave vytvoril Štyri terasy a nivu.
V odolných horninách úzke tiesňavy a kaňony (Váh cez Malú Fatru, Hornád cez Slovenský raj, Dunajec cez Pieniny), v menej odolných horninách vytvárajú erózne kotliny (Sučanská kotlina v Bielych Karpatoch, Kysucká kotlina v Javorníkoch a iné). Krasový reliéf je najlepšie vyvinutý v druhohorných vápencoch Slovenského krasu, Slovenského raja, Muránskej planiny. Najznámejšie jaskyne sú Domica, Ochtinská aragonitová jaskyňa, Demänovská jaskyňa, Dobšinská ľadová jaskyňa, jaskyňa Driny; priepasti- Čertova diera (186 m) a Brázda (l81 m), resp. Zádielsky kaňon a Manínska tiesňava. Antropogénny typ reliéfu vznikol na Slovensku pri ťažbe a spracovaní nerastných surovín (Hornonitrianska kotlina a okolie Veľkého Krtíša). Haldy sa nachádzajú v Žiari nad Hronom, v Seredi, v Dobšinej, v Jelšave, Lubeníku. Antropogénne formy vznikajú i pri ťažbe vápenca, piesku a iných hornín, pri zemných prácach v poľnohospodárstve - terasy, a pri výstavbe komunikácií a priehrad - násypy a zárezy. Podľa členitosti povrchu jednotlivé typy reliéfu zaberajú: roviny (l l % rozlohy štátu), vyskytujú sa popri riekach; pahorkatiny (39 %) tvoria dná kotlín a členitejšie časti nížin, vrchoviny (26 %) sa nachádzajú v nižších častiach Karpát, hornatiny (22 %) a veľhornatiny (2 %) tvoria najvyššie časti slovenskej klenby Karpát,

Geomorfologické členenie
Celé územie Slovenska patrí do rozsiahlej Alpsko-himalájskej sústavy. Všetky pohoria a kotliny na našom území tvoria Karpaty. Karpaty sa na našom území delia na Západné a Východné. Hranicu medzi nimi tvorí východné úpätie Slanských vrchov a Čergova. Rozčleňujeme ich na pásma, ktoré vznikli postupne geologickým vývojom. Vonkajšie Západné Karpaty sú budované flyšom (pieskovec, íl, bridlica), začínajú Myjavskou pahorkatinou a Bielymi Karpatmi. Tam, kde prevládajú odolnejšie pieskovce, tvoria masívne pohoria (Biele Karpaty, Javorníky, Turzovská vrchovina, Kysucké Beskydy, najvyššie Oravské Beskydy, Podbeskydská vrchovina, Skorušinské vrchy, Spišská Magura, Ľubovnianska vrchovina, Čergov a bradlové Pieniny). Od hraníc sú viac vzdialené masívy Kysuckej vrchoviny, Oravskej vrchoviny, Oravskej Magury, Levočských vrchov, Šarišskej vrcholy a Bachurne.

V mäkšom ílovcovom flyší sa eróziou vytvorili brázdy a doliny, ktoré od deľujú jednotlivé pohoria. Najvýznamnejšie znížené územia sú: Považské podolie, Jablunkovská, Podbeskydská a Podtatranská brázda, Oravská kotlina a predhoria Myjavská pahorkatina a Spíšsko-šarišské medzihorie.
Vnútorné Západné Karpaty tvoria pohoria a kotliny, ktoré spájajú Váh, Hron, Hornád a Ipeľ, Jadrové pohoria sa tiahnú v dvoch pásmach. Prvé tvoria Malé Karpaty, Považský Inovec, Strážovské vrchy, Súľovské vrchy, Malá Fatra Chočské vrchy a Tatry. Južnejšie pásmo tvoria Tríbeč, Žiar, Veľká Fatra, Starohorské vrchy, Nízke Tatry, Kozie chrbty a Branisko. Medzi pohoriami sú kotliny: Hornonitrianska, Turčianska, Žilinská, Podtatranská, Hornádska a Horehronské podolie.
V strede Slovenska sa rozprestiera masív Slovenského rudohoria, stará kryha Karpát, ktorú tvoria prvohorné a staršie horniny. Slovenský kras, Slovenský raj a Muránska planina sú budované vápencami. Po oboch stranách stredného Hrona vystupujú sopečné pohoria Slovenského stredohoria: Pohronský Inovec, Vtáčnik, Kremnické vrchy, Štiavnické vrchy, Ostrôžky, Poľana a Javorie (stratovulkány). Južne od Javoria sa rozkladá Krupinská planina. Medzi sopečnými pohoriami sa nachádzajú kotliny: Zvolenská, Pliešovská a Žiarska. K sopečným pohoriam zaraďujeme aj Burdu, Cerovú vrchovinu, Slánske vrchy a Vihorlat na východnom Slovensku. Medzi týmto pásmom pohorí na juhu Slovenska a Slovenským rudohorím je znížená Juhoslovenská kotlina (člení sa na Ipeľskú, Lučenskú a Rimavskú kotlinu). Vonkajšie Východné Karpaty utvárajú flyšové pohoria: Ondavská vrchovina, Laborecká vrchovina, Bušov a Beskydské predhorie. Tvoria najnižšiu časť karpatského oblúka na Slovensku - Nízke Beskydy. O niečo vyššie sú Bukovské vrchy. Vnútorné Východné Karpaty k nám zasahujú iba sopečnými Vihorlatskýnii vrchmi.

Z juhu sú slovenské Karpaty lemované Panónskou panvou, ktorá zahŕňa i všetky naše nížiny. Panónsku panvu tvoria rozsiahle poklesnuté kotliny vo vnútri karpatského oblúka:
1. časť Viedenskej kotliny, ktorá zasahuje na naše územie, sa nazýva Záhorská nížina (s Borskou nížinou a Chvojnickou pahorkatinou),
2. časť Malej dunajskej kotliny - Podunajská nížina (s Podunajskou rovinou a Podunajskou pahorkatinou - Trnavská, Nitrianska, Žitavská, Hronská a Ipeľská pahorkatina),
3. časť Veľkej dunajskej kotliny, ktorá siaha na naše územie - Východoslovenská nížina (s Východoslovenskou rovinou a Východoslovenskou pahorkatinou)
V Slovenskej republike existuje päť typov chránených území. Sú to: národné parky, chránené krajinné oblasti, chránené areály, prírodné rezervácie a prírodné pamiatky. Na našom území máme týchto sedem národných parkov: Tatranský národný park, Národný park Nízke Tatry, Národný park Slovenský raj, Národný park Malá Fatra, Pieninský národný park, Národný park Muránska planina a Národný park Poloniny.

Podnebie a počasie
Vzdialenosť od mora spôsobuje, že podnebie u nás má prechodný ráz medzj oceánskym a kontinentálnym podnebím. Na západe Slovenska majú väčší vplyv oceánske a na východe kontinentálne vzduchové hmoty. Podnebie Slovenska najviac ovplyvňuje nadmorská výška (podnebné oblasti: teplá, mierne teplá chladná), menej orientácia strání voči svetovým stranám (náveterná, záveterná a členitosť povrchu (dná kotlín, stráne, a i ).
Počasie sa vyznačuje veľkou premenlivosťou. Pozdĺž polárneho frontu putujú cez naše územie od západu na východ cyklóny a anticyklóny. Ich prechod sa prejavuje rozdielnym počasím. Pri cyklonálnych situáciách je oblačné počasie s výdatnými zrážkami, Cyklonálny ráz počasia u nás prevažuje v zime a na jar. Najtypickejšie sa prejavuje v júni a v júli „Medardovou kvapkou" (tzv. podnebná singularita). Pri anticyklonálnej situácii býva jasné, slnečné počasie, vysoké teploty v lete, silné mrazy v zime. Typické počasie (teplé a suché) je na jeseň počas tzv. babieho leta. Okrem putujúcich cyklón a anticyklón počasie u nás ovplyvňujú í stacionárne cyklóny (islandská a iránska) a anticyklóny (azorská, sibírska ). Významný činiteľ, ktorého vplyv sa prejavuje na zmenách teploty, zrážok, slnečného žiarenia, veternosti, je nadmorská výška. Členitosť územia Slovenska zapríčiňuje výrazné rozdiely medzi počasím územne blízkych regiónov.

Podľa výškovej členitosti, teplotných a zrážkových pomerov sa člení územie Slovenska na 3 klimatické oblasti:

Teplá klimatická oblasť siaha do 400 m n.m. Zaberá nížiny a nízko položené kotliny s priemernými teplotami 8 - 10 °C a ročnými zrážkami 520 – 750 mm. Má najviac slnečného svitu (viac ako l 500 hodín ročne), 50 letných dní, mierne zimy. Vzhľadom na dĺžku vegetačného obdobia je vhodná na pestovanie teplomilných plodín. Asi polovica rozlohy teplej oblasti je umelo zavlažovaná.
Mierna klimatická oblasť siaha od 400 do 800 m n.m., zaberá vysoko položené kotliny, vrchoviny a nižšie pohoria od nadmorskej výšky 700 - 800 m.
Priemerné ročné teploty sa pohybujú okolo 8 °C, priemerná júlová teplota nekl sa pod 16 °C. Ročné zrážky sú 600 - 800 mm. Má vhodné podmienky na pestovanie obilia a zemiakov.
Chladná klimatická oblasť vyskytuje sa v najvyšších pohoriach v nadmorských výškach nad 800 m. Vyznačuje sa nízkymi priemernými júlovými teplotami (pod 10 °C), vysokými ročnými zrážkami (800 - 2 000 mm). Pre nízku teplotu nemožno v tejto oblasti pestovať poľnohospodárske plodiny. Značné plochy pokrýva les a pasienky. V najvyšších polohách sa nachádzajú len horské lúky a skaly.

Vodstvo
Naším územím prechádza rozvedie medzi Čiernym a Baltským morom. Do Baltského mora odvádzajú vody Dunajec a Poprad z plochy l 593 km2, čo tvorí iba 4 % územia Slovenska. Do umoria Čierneho mora patrí 96 % plochy územia Slovenska a rozčleňuje sa na tri povodia: povodie Moravy, Dunaja a Tisy. K najväčším slovenským tokom patrí: Váh, Bodrog, Hron, Nitra, Hornád, Ipeľ. Dunaj, najväčšia stredoeurópska rieka, priteká k nám z Nemecka a Rakúska. V Bratislave má priemerný ročný prietok 2 000 m3 . s-1. Prevažnú časť vody dostáva z Alp. Dunaj preteká naším územím len v dĺžke 22,5 km a na dĺžke 149,5 km tvorí hranicu Slovenska s Rakúskom a Maďarskom. Dunaj vytvára spolu so svojím ramenom Malý Dunaj a dolným tokom Váhu Žitný ostrov. Dunaj je pre Slovensko dôležitý ako plavebná magistrála spájajúca krajinu s Čiernym a Severným morom, ako zdroj vody pre tretinu zavlažovaných plôch Slovenska a ako trvalý zdroj na výrobu pitnej vody. Morava sa vlieva do Dunaja pod Devínom pri Bratislave. Tvorí časť našej hranice s Českou republikou a Rakúskom (prítoky: Myjava, Rudava a Malina).
Váh, najväčšia slovenská rieka, má dve zdrojnice - Biely Váh (pramení pod Kriváňom) a Čierny Váh (pramení pod Kráľovou holou), ktoré sa spájajú pri Kráľovej Lehote. Prítoky: Orava, Kysuca, Vlára, Nitra. Nitra pramení v Malej Fatre (prítok Žitava), Hron pramení pod Kráľovou hoľou (prítoky Slatina a Sikenica), Ipeľ pramení v Slovenskom Rudohorí (prítoky Krtíš, Krupinica). Tisa preteká cez naše územie v dĺžke 7 km, odvodňuje rieky východného Slovenska, ktoré sa do nej vlievajú v Maďarsku (prítoky Slaná s Rimavou, Muráňom a Bodvou a Hornád s Hnilcom a Torysou), Bodrog vzniká sútokom Ondavy s Topľou a Latorice. Vodné stavy našich riek závisia od atmosférických zrážok; Bodrog má najvyšší stav v marci, Váh v apríli a Dunaj v júni. Slovenské rieky podľa režimu možno rozdeliť do troch typov: vysokohorský (Dunaj), stredohorský (horné toky Váhu a Hrona) a vrchovinonížinný (Nitra, Žitava, Ipeľ)

Pôdne druhy
Hodnotia sa podľa zrnitosti, ktorá závisí od materskej horniny. Na Slovensku sú zastúpené všetky pôdne druhy:
-ľahké pôdy: piesočnaté, hlinitopiesočnaté a piesočnatohlinité;
-stredne ťažké pôdy: hlinité a ílovitohlinité;
-ťažké pôdy: ílovité a íly

Piesočnaté pôdy sa nachádzajú na viatych pieskoch, pieskovcoch a kremencoch (Záhorská nížina, Podunajská a Východoslovenská nížina).
Hlinité pôdy vznikli na sprašových sedimentoch (pahorkatiny: Podunajská, Východoslovenská, Chvojnická i Juhoslovenská a Košická kotlina), na sopečných pohoriach a na územiach budovaných vápencami. Tieto pôdy sú najúrodnejšie, najlepšie sa obrábajú, pestuje sa na nich väčšina poľnohospodárskych plodín, najmä cukrová repa, pšenica, jačmeň, ílovitohlinité pôdy sú typické pre flyšové pohoria (Oravská kotlina).
Ílovité pôdy a íly sa viažu na horniny, ktoré vznikli usadením bahna v nízko položených neogénnych kotlinách, napr. v Juhoslovenskej kotline. Tieto pôdy sú za vlhká lepivé, za sucha tvrdnú, tvoria sa v nich pukliny. Nie sú úrodné a ťažko sa obrábajú. Na odolných, ťažko zvetrávajúcich horninách sú pôdy kamenisté (pokrývajú ich väčšinou lesy).

Pôdne typy
Rozmiestnenie pôdnych typov podmieňuje predovšetkým výšková zonálnosť v menšej miere geologické a hydrologické pomery.
Nivnépôdy (fluvizeme) sa vyskytujú v záplavových územiach riek. Majú rozličné vlastnosti závislé od riečnych sedimentov. O niečo ďalej od vodných tokov vznikli na poriečnych rovinách lužné pôdy (čiernice) s bohatým humusovým horizontom. Vďaka vlahe z podzemnej vody sú úrodnejšie ako černozeme, ktoré sa vyvinuli na suchých sprašových pahorkatinách: Podunajskej, Chvojnickej a Východoslovenskej. Na obvode černozemí na sprašiach a sprašových hlinách, bližšie k pohoriam, kde je viac zrážok a o niečo nižšie teploty, vznikli hnedozeme. Úpätia pohorí a niektoré kotliny, kde je vlhšie a chladnejšie podnebie, pokrývajú ilimerízované pôdy (luvizeme) a pseudogleje (oglejené pôdy). Nachádzajú sa na okrajoch a na výbežkoch Podunajskej a Východoslovenskej nížiny, v Juhoslovenskej kotline a v iných kotlinách. Svahy pohorí s kryštlickými horninami do výšky l 000 - l 200 m n.m. pokrývajú hnedé lesné pôdy (kambizeme). Je to najrozšírenejší pôdny typ u nás, zväčša pokrytý lesom. Nad hnedými pôdami do výšky l 800 m n.m. vystupuj ú podzoly, pokryté ihličnatými lesmi a kosodrevinou. Najvyššie polohy nad hranicou lesa zaberajú alpínske mačinové pôdy. Na vápencoch a dolomitoch je výšková zonálnosť porušená. Súvislý pokryv V0 vápencových oblastiach Slovenska bez ohľadu na nadmorskú výšku tvoria rendziny. V zamokrených depresiách, kde sa dlho hromadila rašelina, vznikla rašelinová pôda. Vyskytuje sa hlavne na Orave, ale i na Záhorskej a Podunajskej nížine.

Rastlinstvo
Územie Slovenska patrí do oblasti listnatých a zmiešaných lesov mierneho pásma. Slovensko je hornatá krajina, s rastúcou nadmorskou výškou ubúda teplota, pribúdajú zrážky, menia sa pôdne typy, skracuje sa vegetačné obdobie, menia sa i rastlinné spoločenstvá a vytvárajú výškové stupne. Lužné lesy - ich zvyšky sa vyskytujú na brehoch a nivách našich riek a potokov. Rastú v nich vŕby, topole, jelše a na suchších miestach duby, bresty a javory. Dubový stupeň (do 550 m), v ktorom sa vyskytujú aj porasty hraba, zaberá najteplejšie a najsuchšie časti nížin, nižších častí pohorí a kotlín. Na piesočnatých pôdach Záhorskej nížiny je rozšírená borovica. Umelo bol vysadený agát. V dubových presvetlených lesoch sa vyvinul aj bylinný a krovitý podrast. Väčšina týchto lesov bola premenená na ornú pôdu.
Stupeň bučín sa nachádza v nadmorských výškach 550 - l 100 m bohatších na vlahu a zrážky. V bukových lesoch sa vyskytuje jedľa najmä v okolí Banskej Štiavnice, Kremnice a Gelnice, kde ju vysadili. V tônistých bučinách sa vyvinul iba bylinný porast s tieňomilnými a na vlhko náročnými druhmi. Smrekový stupeň nasleduje za bukovým až po hornú hranicu lesa vo výške l 600 m n.m. Smreku vyhovuje viac zrážok, kratšie a chladnejšie vegetačné obdobie. Dobre býva vyvinuté bylinné poschodie a vyskytujú sa aj kríky čučuriedok, brusníc a vresu. V smrekovom stupni sa vyskytujú len lúky a pasienky. Stupeň kosodreviny začína nad hornou hranicou lesa do nadmorskej výšky 1800 m. Rastie v ňom limba, jarabina vtáčia a na voľných plochách čučoriedky a brusnice. Vyskytujú sa tu chudobné pasienky.
Alpínske lúky vyskytujú sa len vo Vysokých a Nízkych Tatrách v nadmorských výškach nad l 800 m.

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk