Dobrodružná cesta Afrikou

Gibraltár. Slávna anglická kolónia na najjužnejšom španielskom výbežku. Jediné európske mesto, v ktorom sa na stromoch voľne preháňajú opice. Bohužiaľ mi ale vôbec nepraje počasie, takže toho nie je veľa, čo by som videl. Moju cestu po africkom kontinente zahájim v MAROKU. Prejdeme celým územím od severného pohoria Atlas.. Pred vstupom do štátu si musím v SR vybaviť vízum, ktoré je platné na tri mesiace. Avšak ja ako cestujúci turistického lodného zájazdu môžem obdržať na počkanie v marockom prístave povolenie k návšteve krajiny na 72 hodín. Hodinky si musím posunúť o hodinu dozadu. Peniaze si musím zmeniť na dirhamy. Dirham sa ďalej delí na 100 piastrov. Domorodci to tu volajú Maghreb el-Aksá, čím chcú vyjadriť, že je to najzápadnejšia krajina kam prenikol islam a arabčina. Oficiálnym jazykom je totiž spisovná arabčina, ale obyvatelia tu hovoria marockým alebo maghrebským dialektom. Ale v podstate v celej Afrike si vystačím so znalosťou francúzštiny alebo angličtiny (poprípade španielčiny na severe Afriky). Tak je to aj tu. Turistov je tu až dosť (600 tis./ročne). Najviac ich však je v Casablanke, ktorá je najväčšie mesto v Maroku (milión obyvateľov). Pod najmodernejšími luxusnými 20-poschodovými budovami a medzi limuzínami ťahajú bosí úbožiaci dvojkolesové vozy. V Rabate (bývalý pirátsky prístav Salé) si určite pozriem štyridsaťmetrovú Hasanovu vežu (mala byť súčasťou najväčšieho islamského chrámu na svete, avšak stavbu nedokončili) a starú maurskú architektúru umocňovanú modernou architektúrou. Navštívim aj zastupiteľský úrad SR. Umeleckou pokladnicou Maroka je starobylý Fez. Uličky medzi domami sa miestami tak zužujú, že ledva sa v nich dá upažiť, dvere mnohých domov majú umelecky tepané mreže. Vyskytujú sa tu najmä ľudia mediteránneho (stredozemského) typu, ktorí patria k jej semitskej a hamitskej vetve (najmä Arabi, na Sahare Berberi). Berberi tu žili už pred dobou faraónov. Dnes bývajú väčšinou v odľahlých horských dedinách Atlasu. Chovajú ovce a kozy a ich ženy si tetujú tváre. Arabi sú tu už od 7-8. storočia a priniesli so sebou moslimské náboženstvo. Väčšinou kočujú ako Beduíni a žijú neobyčajne skromne pod veľkými čiernymi stanmi, jedia mäso a mlieko a obliekajú sa do prostých dlhých splývavých šiat.
Po ceste cez Saharu ma môžu ohroziť napr. vretenica levantská alebo okuliarnik. Po ceste cez lesnaté savany si musím dávať pozor na plazy druhu mamba.

Černosi sa boja aj mŕtvych hadov, lebo okrem toho, že vedia, že hady majú tuhý život, veria takisto, že mŕtve hady vydávajú z tela jedovaté výpary (ňama). Nebezpečenstvo takisto predstavujú aj šťúry, jedovaté pavúky a stonožky, ktoré môžu dorásť až do dĺžky 12 cm. Na prechode ku pralesu žije najväčší chrobák na svete (goliáš strakatý). Veľký je až 10 cm. Našťastie je pomerne mierumilovný. K “zdravotnej polícii“ patria mravce. Zovňajškom podobné termity (všekazy), ktoré si stavajú neraz aj trikrát vyššie termitiská ako je človek. Najväčší druh si stavia (žije na juhu Zairu) až termitiská až do výšky trojposchodových domov. Ľudia si tam radi stavajú domy popri termitiskách a na vrchu si vybudujú besiedku, na ktorú vedú schody z domu. Všetky menované sú oproti komárovi typu Anofeles nič. Videl som ho v podstate v celej Afrike a premnožoval sa najmä po lejakoch. Najmä počas cesty cez Kongo som mal možnosť vidieť chudákov trpiacich maláriou, ktorú spôsobuje tento hmyz. Ďalší komár typu Aédes roznáša zase žltú zimnicu, ktorá kedysi kosila obyvateľstvo po tisícoch. Mušky skazonosné môžu po jedinom uhryznutí spôsobiť slepota, ktorá sa prejaví až po 10-15 rokoch. Mušky takisto spôsobujú filaróziu, ktorá vedie ku elefantiáze. Na nohe, ruke alebo na inej časti sa vytvorí až štyridsaťkilové tkanivo, ktoré treba operatívne odstrániť. Od pôvodných obyvateľov som počul, že najmä v pralese môžu choroby prenášať aj rôzne papagáje. V Afrike som často naďabil aj na malomocenstvo (lepru). Nakazení už nie sú izolovaní (žijú len v liečebných ústavoch zvaných leprosáriá), lebo sa už zistilo, že sa neprenáša blízkym kontaktom. Domorodcami som bol aj upozorňovaný, aby som sa nekúpal v stojatých vodách, ak nechcem hostiť africkú obdobu vodného slimáka Balinus. Zavŕta sa do tela a cez krvný obeh sa dostane až do čriev, kde veľmi oslabuje organizmus. Po zdolaní všetkých týchto prekážok som sa konečne dostal na východné pobrežie Afriky, kde som preplával 36-kilometrový prieliv a dostal som sa na ostrov ZANZIBAR. Už v širokom okolí bolo cítiť vôňu klinčekov, ktoré tu začal pestovať arabský sultán. Hlavné mesto sa svojim orientálnym rázom podobalo skôr na Indiu alebo Arábiu ako Afriku. Delami a zlatom je vyzdobená najhonosnejšia budova zvaná Dom zázrakov, ktorú tu dal vybudovať sultán, ktorému sa tu tak zapáčilo, že tu premiestnil sídlo jeho ríše. Do základov budovy na hlavnej ulici dali kedysi zamurovať 40 statných otrokov, aby jej dali potrebnú silu a pevnosť. Po stovky rokov bol hlavným centrom výprav do východnej Afriky.

Zanzibarcov, ktorých pleť je svetlejšia ako inde, som spoznal najmä podľa ich bielych splývavých košieľ zvaných kandu, sandálov a bielych čiapočiek alebo turbanov. Ženy som tu našiel aj celé zahalené ako mohamedánky aj moderne oblečené dievčatá. Zopár klinčekov som si aj od nich kúpil ako suveníry. Až na Madagaskare som zistil, že vývoz nepreclených klinčekov trestajú na Zanzibare smrťou. Keď som sa na druhý deň prechádzal po hlavnom meste MALGAŠSKEJ REPUBLIKY, s úžasom som pozeral na tabuľku, ktorá značila ulicu Beňovského. Až neskôr mi domorodci vysvetlili, že tu je Móric August Beňovský dodnes národným hrdinom. Vyrozprávali mi príbeh, podľa ktorého ho vtedajší domorodci korunovali za kráľa Madagaskaru. Celý svoj život bol proti otroctvu. Po vyhnanstve v Poľsku a na Kamčatke sa so svojou milou na ukradnutej lodi dopravil na Madagaskar, kde kultúrne aj obchodne pozdvihol domorodcov. To začalo vadiť susednému Maurítiu, ktoré patrilo Francúzsku. Po útrapách a obhajobe svojej práce vo Francúzsku a Amerike sa vrátil na Madagaskar a vyhlásil kolonizáciu ostrova na vlastnú päsť. Francúzska vláda vyslala proti nemu zo susedného Maurítia vojsko a “kráľ” padol v boji v r. 1786. Obyvateľstvo ostrova sú úplne odlišní od Afrického svetadielu, sú to totiž Malgaši. Prisťahovali sa z juhovýchodnej Ázie, odkiaľ si priviezli znalosť pestovania ryže. Pestujú ju na zavlažovaných rovinách a náhorných plošinách. Tvorí aj ich hlavnú potravovú zložku a jedia ju s koreninami alebo ovocím. Štyri pätiny svetovej produkcie vanilky pochádza z tohto ostrova, na ktorom sa darí aj iným “voňavým“ rastlinám a koreninám. Tento ostrov je raj pre ľudí Afriky, pretože jedine tu sa nevyskytuje mucha tse-tse.
Vidina diamantov ma zaviedla cez Mozambik a Juhoafrickú republiku do bývalého britského protektorátu, do štátu LESOTHO. Už na prvý pohľad som zistil, že je to skrátka prírodný raj. Územie veľké ako Morava obývané miliónom ľudí je prekrásna hornatá krajina vo vrcholovej oblasti Dračích vrchov. Bohato členená krajina tu je - na rozdiel od iných juhoafrických oblastí - pokrytá sviežimi zelenými kobercami trávy a lesov. Lesotho nesužujú pliagy, ako je komár anofeles a mucha tse-tse. Je to však chudobný kraj. Čiernych Lesotov (Basutov) núti bieda odchádzať do pekla juhoafrických diamantových a zlatých baní a iných tovární. Ženy a deti zatiaľ chovajú ovce a hovädzí dobytok, pestujú kukuricu, proso a pšenicu. Tento štát však oplýva bohatstvom vodnej energie a diamantovými náleziskami. Ako z rozprávky bol v r.1967 nájdený ôsmy najväčší diamant sveta.

Nálezcu som samozrejme vystopoval a ten mi ochotne vyrozprával svoj príbeh: „Chudobný roľník si na severovýchode kráľovstva kúpil kúsok pôdy, aby sa tam pokúsil so svojou ženou nájsť diamanty. Päť rokov hľadania bolo márnych až kým jedného dňa jeho žena zázračne nenašla diamant väčší ako slepačie vajce. A tak sa z chudobných roľníkov, ktorých majetok dovtedy nepresiahol štyri doláre, stali možno najbohatší roľníci v Lesothe...”

Použitá literatúra:
Afrika (Ctibor Votrubec), Maroko (ČTK-Pressfoto), internet
P.S.: Na priloženom obrázku je vyznačená celá cesta Afrikou.