Vulkanizmus

Neutrálny (intermediárny) andezitový vulkanizmus
Horstvo Poľana - produkt neutrálneho vulkanizmu
Uprostred mladších treťohôr - neogénu sa na Slovensku začal andezitový vulkanizmus. Práve horniny andezitových sopiek tvoria najväčšiu masu sopečných hornín na Slovensku a budujú celé horstvá, napr. Poľanu (zobraziť: Pohľad z Poľany). Pre strednomiocénnu (16,5 - 11,0 m. r.) vulkanickú aktivitu na Slovensku je typický práve intermediárny andezitový vulkanizmus. Magmatické krby tohto vulkanizmu vznikli v spodnej kôre a vo vrchnom plášti. Andezitové magmy generovali:
a.procesy súvisace s pokročilou subdukciou litosferického „slabu“ (doskovitého telesa) európskej platformy pod centrálne Západné Karpaty
b.tavenie litosféry v panónskej oblasti účinkom pokračujúceho rastu - dvíhania sa astenosféry (diapirizmus astenosféry). Typickou formou andezitového vulkanizmu sú stratovulkány s polygénnou stavbou. Pre vznik stratovulkánu boli charakteristické striedavé explózie a efúzie (výlevy lávy), ktoré vybudovali okolo vulkanického krátera sopečný kužeľ, v ktorom sa striedajú tufy, brekcie a iné vulkanoklastiká (pri explóziách) s relatívne krátkymi andezitovými lávovými prúdmi (vzniklými pri výlevoch - efúziách lávy so strednou viskozitou, ak berieme do úvahy viskózne kyslé a málo viskózne bazaltové prúdy). Po období prechodného kľudu dochádza k mohutnej explózii, ktorá z časti rozmetala vrchol sopky, ktorej vnútro sa vyprázdnilo a pokleslo, v dôsledku čoho vznikla kotlovitá depresia - kaldera, obklopená valom zo zvyškov pôvodnej sopky (materskej sopky). Explozívna aktivita, ktorá doprevádza takýto paroximatický sopečný záchvat bola opísaná Plíniom ml. pri výbuchu Vezuvu v 79 roku po Kr. Explóziami vyvrhnutý sopečný materiál vytvoril mohutný oblak, z ktorého padá sopečný materiál a vytvára v okolí sopky hrubé vrstvy popola, prachu s hrubšími úlomkami a fragmentami preplynenej lávy (explózie príniovského typu) aké pochovali v r. 79 Pompeje a Herculaneum, starorímske mestá v podhorí Vezuvu (zobraziť: Plíniovská erupcia).

Pokračujúcou vulkanickou aktivitou v kaldere vznikol jeden alebo viac nových sopečných kužeľov (dcérske sopky) so stratovulkanickou stavbou. Do centrálnej zóny sopky intrudovali telesá porfýrov. Intrúzie doprevádzali pneumatolitické a hydrotermálne procesy, ktoré premenili vulkanity centrálnej zóny až na íl (argilitizácia) alebo ich prekremenili (silicifikácia) a ináč premenili. Sprievodným javom je vytváranie rudných ložísk často žilného typu, ale aj typu porfýrových rúd nezriedka s drahokovovou mineralizáciou (Au, Ag). Tak vznikli napr. štiavnické a kremnické rudy. Najzachovalejším stratovulkánom na Slovensku je Poľana (zobraziť: Andezitový vulkanizmus). Depresia Kyslinky uprostred stratovulkánu, dnes odvodňovaná potokom Hučava, je nepravá kaldera (zobraziť: Erozívna kaldera Poľany). Vznikla eróziou centrálneho krátera sopky po definitívnom utlmení jej vulkanizmu. Avšak aj vo vývoji Poľany možno nájsť následky katastrofickej explózie, ktorá rozmetala vrchol pôvodnej sopky Šutovka, čím vznikla kaldera. Plíniovské explózie sformovali vulkanoklastické horniny strelníckej formácie ryodacitového charakteru. Pekným príkladom takejto vrstevnatej sopky sú okrem Poľany aj vulkány na východnom Slovensku - v Slanských vrchoch a Vihorlate.

Vulkanizmus popri rozľahlých sopečných aparátoch prispel aj ku vzniku menších útvarov a prírodných objektov, ktoré do konečnej podoby vyformovala erózia a zvetrávanie. Jedným z nich je napríklad Čertova skala nad údolím Hrona, neďaleko Zvolena (zobraziť: Boky). Je to príklad útvaru, ktorý sa nazýva kývavec. Kývavec za svoj vznik vďačí tomu, že sopky vyvrhovali pyroklastický materiál - sopečný popol a prach. Spolu s ním z krátera vyletovali aj sopečné bomby, útržky lávy rozličnej veľkosti a tvaru. Sopečné bomby leteli vzduchom a tým sa ochladzovali, alebo sa jednoducho kotúľali dole svahom až kým nespočinuli zaborené v mäkkom popole a tu postupne vychladli a stuhli. Počas ďalšej činnosti sopky ich zasýpali nové a nové vrstvy popola a bômb. Koncom neogénu a vo štvrtohorách sopečná činnosť ustala a k slovu sa dostala erózia a zvetrávanie. Najmä drsná klíma počas ľadových dôb umožnila silno zbrúsiť a pretvoriť reliéf. V oblasti našich neogénnych sopiek najmä usadeniny mäkkých hornín tvorených sopečným popolom a prachom (pyroklastické horniny - tufy a tufity) rýchlo zvetrávali. Tak isto aj dnešná mierna klíma je pre zvetrávanie priaznivá. Sopečné bomby, najmä veľké balvany tvrdej horniny - andezitu však zvetrávaniu odolávajú omnoho lepšie. Erózia takýto balvan postupne obnažuje, pretože jeho mäkké okolie zvetráva oveľa rýchlejšie. Balvan čoraz viac vyčnieva z okolitej masy, ktorá je odnášaná hlavne vetrom a vodou. Postupne je sopečná bomba zbavená takmer všetkej masy okolitej horniny a zostane pod ňou len podložka na ktorej leží a tým ju pred zvetrávaním relatívne ochraňuje. Aj táto sa však postupne stenčuje, až kývavec podopiera len malá plôška. Unikátnym javom v blízkosti vyhasnutej sopky Poľana je lahar pri Zolnej, ktorý vznikol zastavením bahnotoku prenášajúceho sopečný tufový materiál na veľké vzdialenosti. Vznikol zrejme účinkom zrážkových vôd a v jeho útrobách sa nachádzajú fosilizované zvyšky bahnotokom zaliatych kmeňov stromov
Sopky
Sopky sú miesta, kde žeravé tekuté produkty z vnútra Zeme prenikajú na povrch v podobe lávy, plynov a iných látok. Spôsoby a prejavy ich činnosti sú rôzne, od pokojných výlevov lávy cez výrony plynov a nesúvislé vyvrhovanie materálov až po prudké výbuchy.
Andy sú seizmicky veľmi činné, najmä pozdĺž tichomorského pobrežia chŕli lávu a oheň 45 sopiek. Oveľa viac sopiek je v Andách vyhasnutých.
Za najvyššiu činnú sopku sa zvykne považovať Cotopaxi (5897m). No podľa toho ako chápeme pojem činná sopka, tak môžme určiť za najvyššiu činnú sopku dnes pokojný kráter Guallatiri (6060m). Viac v tabuľke...
NázovŠtátNadm. výška (m)Posledný výbuch
GuallatiriChile60601959
LascarChile59901968
CotopaxiEkvádor58971975
UbinasPeru56721969
SangayEkvádor52301976
CotacachiEkvádor49391955
PuraceKolumbia47561977
ReventadorEkvádor34851976

Aj v iných častiach Latinskej Ameriky sú vysoké činné sopky. Napríklad sú to sopky na Galapágoch, ktoré niesú ani tak vysoké (najvyššia Wolf meria 1707m), no význačné sú v tom, že celé súostrovie vzniklo práve vďaka nim.
Najvyššou sopkou Mexika je známy jazykolam Popocatépetl ( 5452m, posledný výbuch 1932 ). V Strednej Amerike sú ešte ďalšie tri sopky s výškou viac ako 3800 metrov.