Silická planina

Základná charakteristika
Tento oddiel som spracoval hlavne s použitím monografie J. JAKÁLA (1976).
Silická planina je najväčšou z planín Slovenského krasu (rozloha asi 150 km2 /M. ZACHAROV et L. TOMETZ, 2001/). Rozprestiera sa v jeho centrálnej resp. južnej časti. Nachádza sa na území dvoch štátov - Slovenskej a Maďarskej republiky. Planinu je možné účelovo (vzhľadom na geologické pomery) rozdeliť na severnú a južnú časť. Povrch Silickej planiny tvorí vlastne náhorná vápencová plošina. V severnej časti dosahuje výšku okolo 679 m n. m. (Malý vrch), v južnej okolo 500 m n. m.

Územie planiny je zo západu veľmi ostro ohraničené kaňonom Slanej, z juhu Rimavskou kotlinou, zo severu ohraničenie tvoria strmé stráne, ktoré oddeľujú planinu od Rožňavskej kotliny a od východnejšie situovaných planín je Silická planina geomorfologicky oddelená depresiou (sedlom) Sorošky resp. západným uzáverom Turnianskej kotliny. Od planiny Dolného vrchu ju oddeľuje výrazný zlom - rozhranie na povrch vystupujúcich werfénskych hornín (bridlice spodného triasu) a wettersteinských vápencov v oblasti vyvieračky Studňa pri hradnom buku VJV od Silickej Jablonice (pozri J. MELLO et al., 1996).
Silická planina má vytvorené prakticky všetky formy typicky krasového a sčasti i fluviokrasového reliéfu. Výškové rozdiely medzi jednotlivými planinami sú značné; celkový výškový rozdiel ich plošín činí v priemere od 80 – 100 m. Tieto údaje ukazujú, že povrch je relatívne rovný, je však rozčlenený obrovským množstvom krasových jám (odhad je viac než 2000). Veľká hustota krasových jám sťažuje orientáciu v teréne a samozrejme i mapovanie.

Fyzicko-geografická charakteristika
Tento oddiel som spracoval hlavne s použitím monografie J. JAKÁLA (1976).
Krasový reliéf je určujúcim faktorom vývoja jednotlivých krajinných prvkov daného územia. Krajinné prvky, ktoré predstavujú krasovú krajinu, majú množstvo špecifických vlastností, ktoré dávajú územiu osobitý ráz veľmi odlišný od nekrasových území. Od morfológie a vlastností podložia závisí aj charakter ostatných fyzicko-geografických prvkov krajiny, a to pôd, vegetácie, vody a klímy. Ale aj klíma, voda, vegetácia a pôdna pokrývka usmerňujú súčasný reliéfotvorný proces a vplývajú na rýchlosť krasovatenia a vývoj foriem. Práve táto skutočnosť má priamu súvislosť s tvorbou krasového fenoménu i podzemného (endokrasové formy).