Zemský povrch a mapa

Ako zobraziť približne guľový tvar Zeme do rovnej plochy na mapu, zaujíma ľudí oddávna. Veda, ktorá sa týmto problémom zaoberá, je kartografia. Rieši a poskytuje spôsoby zobrazovania objektova a javov reálneho sveta pomocou matematických a grafických metód.
Mapa je základné kartografické dielo a spolu s glóbusom zobrazujú svet okolo nás, poéláhajú pri jeho pízvnávaní a premene. Maspy slútžia geografom, geológom, lesnikom, staviteľom, turistom a ďalším. Mapa poskytuje názorný, prehľadný, zmenšený a skreslený obraz povrchu Zeme. Jednotlivé tvary a javy na Zemi, ktoré znázorňuje, sú zobrazené vo forme výstižných mapových značiek a symbolov.
Zemský povrch je vo svojej reálnej podobe veľmi zložitý. Pre potreby mapovania, t. j. pre proces vzniku máp, treba ho zjednodušiť. To sa dosiahne jeho ( pravouhlým )premietnutím, na topografický priemetňu. Tá je buď rovinná, ak sa zobrazuje malé územia, alebo elipsoidná a guľová, ak sa zobrazuje rozľahlé územie, na ktorom sa už prejavuje zakrivenie Zeme. Veľké územia ( kontinent, pologuľa) majú referenčnú plochu glóbus. Po prevedení referenčných plôch ( priemtení a glóbusu ) do roviny vznikajú v poradí: mapové plány, topografické mapy a geografické mapy.

MIERKA MAPY
Každá mapa má uvedený svoj pomer zmenšenia voči skutočnje dĺžke ňou zobrazeného územia prostredníctvom mierky. Mierka mapy sa vyjadruje vzťahom 1:m, m je miekové číslo ozančujúce veľkosť zmenšenia. Mierka mapy napríklad 1: 50 000 označuje, že 1 cm na mape zodpovedá 50 000 cm v skutočnosti, teda 50 000 cm = 500 m = 0,5 km.
Na geografických mapách sa označuje mapová mierka glóbusu, ktorá vyjadruje pomer dĺžok na glóbuse k dĺžkam na Zemi. Zem nahrádza guľa s polomerom R = 6 371 km a mierka glóbusu udáva v podstate, koľkokrát je polomer glóbusu zmenšený oproti polomeru Zeme.

Podľa mierky sa rozdeľujú na:
- Mapy veľkých mierok, od 1:10 000 do 1 : 200 000 ( označované aj ako mapy topografické )
- Mapy stredných mierok, od 1:200 000 do 1: 1 000 000
- Mapy malých mierok nad 1: 1 000 000 ( geogafické mapy)
Mapy menšej mierky než 1:10 000, na ktorých zobrazované územie nepresahuje 200 km2 a majú zjednodušený obsah , sa volajú plány.
KARTOGRAFICKÉ ZOBRAZENIA
Spôsoby, ktorými sa zobrazuje zjednodušený povrch Zeme na mapy, sa nazývajú kratografické zobrazenia. Všetky body Zeme majú určenú polohu v sieti zemepisných súradníc a pri kartografickom zobrazení ide v podstate o prťenesenie trojrozmernej zemepisnej siete do roviny mapy.
Pretože nie je možné rozvinúť guľovú plochu do roviny bez jej deformácie, vzniká na mape vždy skreslenie. Mapové projekcie však umožnujú tvaru Zeme zobraziť na mapách len s minimálnym skreslením, kedy sa zachovávajú buď pomery dĺžok, plôch alebo uhlov.
Na zobrazenie malého územia ( štátu ) treba zvoliť zobrazenie zachovávajúce vzdialenosti, uhly a tvary povrchu, pričom plochy sa môžu skrešľovať. Príkladom takého zobrazenia je rovnakouhlé ( konformné ) Mercatorove zobrazenie, ktoré síce zobrazuje póly do obrovských rozmerov, ale je veľmi užitočné pre navigáciu.
Na zobrazenie rozlôh štátov sa používa rovnakoplošné ( ekvivalentné ) zobrazenie, ktoré zachováva plošné pomery.
Zobrazenia zachovávajúce pomery dĺžok sa volajú rovnakodĺžkové ( ekvidištantné ). Veľkosť skreslenia jednotlivých pomerov závisí najmä od veľkosti zobrazovaného územia na mape. Čím je územie väčsie, tým sú aj skreslenia väčšie. Pri tvorbe plánov sa o nich vôbec neuvažuje.
Existuje viacero spôsobov kartografických zobrazení. Niektoré sú konštruované matematicky, iné čisto geometricky ako akési priemety rovnobežiek a poludníkov z priehľadného glóbusu na valec, kužeľ alebo rovinu. Podľa toho, aké projekčné plochy sa použijú pri zobrazovaní povrchu Zeme, rozoznáva sa priame zobrazenie do roviny ( azimutálne ) a nepriame ( kutžeľové – kónické a valcové – cylindrické ), kedy sa zobrazenie povrchu robí na plochy rozvinuteľné do roviny.

OBSAH MAPY
Obsah mapy tvoria všetky predmety zobrazené na mape mapovými značkami a symbolmi. Predmety môžu zobrazovať rôzne objekty a javy na zemskom povrchu vrátane geografickej siete. Obsah mapy sa v celku delí na topografický a tematický.
A. Z topografického obsahu možno zisťiť tvar povrchu krajiny a útvarov, ktoré na nej ležia. Jeho zložkami sú výskopis a polohopis ( situácia ) mapy, kde prvá zložka zobrazuje vertikálnu členitosť a druhá horizontálnu členitosť povrchu Zeme. Základný prvok na znázornenie výskopisu je hodnota nadmorskej výšky bodov povrchu. Meria sa od hladiny mora. Body nad hladinou mora vytvárajú vypuklé tvary zemského povrchu ( reliéfu ) a pod hladinou zas vhĺbené tvary. Čiary, ktoré spájajú body s rovnakou nadomorskou výškou, sú jedným zo spôsobou znázornenia týchto tvarov povrchu Zeme. Čiary, ktoré spájajú body s ronakou nadmorskou výškou, sú jedným zo spôsobov znázornenia týchto tvarov povrchu Zeme. Čiary spájajúce body s kladnou nadmorskou výsškou sa volajú vrstevnice ( izohypsy), zo zápornou hlbnice ( izobaty). Výškopisný reliéf dopĺňajú rôzne ďalšie prvky ( výškové body a kóty, výškopisné značky, tieňovaný reliéf a i. ). Tie celkovo dokresľujú tvar reliéfu, aby čo najvernejšie zachytával zobrazovanú realitu.

B. Neoddeliteľnou súčasťou tematických, ako aj všeobecných máp je legenda ( popis ), na základe ktorej sa vyhľadávajú jednotlivé objekty na mapách.
Bohatosť obsahu mapy závisí od jej mierky. Čím je väčšia mierka, tým je jej obsah bohatší. Pri prechode na menšiu mierku sa musí obsah mapy zjednodušovať, pretože sa zvyšuje počet zobrazených predmetov, ako aj rozloha územia, ale veľkosť mapy ostáva zväčša rovnaká. Zníženie obsahu mapy sa uskutočňuje generalizáciou mapy, t. j. zjednodušením, zovšeobecnením a výberom tých predmetov, ktoré sú dôležité a podstatné z hľadiska celkového obsahu mapy.
Tento proces zovšeobecňovania sprevádza tvorbu každej mapy, pretože ona samotná je zmenšeným a zovšeobecneným ( generalizovaným ) obrazom zemského povrchu. Čím vhodnejšie sa zvolí spôsob a stupeň generalizácie mapy, tým lepšie môže slúžiť účelu, pre ktorý bola vytvorená.