Svetový oceán

Pevnina tvorí len 30% povrchu Zeme. Zvyšok je pokrytý ohromnou masou slanej vody (97,2% vodstva planéty ), čo je svetový oceán. Priemerná hĺbka svetového oceánu je cca. 3700m. Denné výkyvy teploty svetového oceánu možno pozorovať do hĺbky 30 m, ročné výkyvy do 300 m. Táto veľká masa je kontinentmi rozdelená na 4 oceány ( Tichý, Atlantický, Indický a Severný ľadový oceán) a na mnoho plytkých a súšou obklopených morí. Hoci sa niektoré jazerá nachádzajú vo vnútrozemí bez prepojenia zo svetovým oceánom, pokladajú sa takisto za moria, ako je to v prípade Kaspického a Mŕtveho mora.
Oceán sa vyznačuje samostatným vodným režimom, vznikom a tvarom dna, priestorovou štruktúrou morí, má vlastné vodné masy s charakteristickými vlastnosťami a vlastný systém sedimentov (usadenín).
More sa od oceánu líši špecifickými vlastnosťami ( salinita ovplyvnená riečnou vodou, riečne sedimenty, vlastná cirkulácia). Moria sa najčastejšie rozdeľujú na okrajové (Arabské more), medziostrovné ( Karibské more) a vnútrozemské (Čierne more).

Reliéf dna oceánov a morí

Reliéf oceánskeho dna možno rozdeliť na tri základné typy. Sú to podmorské okraje pevnín ( šelf, pevninový svah a úpätie), prechodné oblasti (hlbokomorské priekopy) a vlastné oceánske dno ( oceánske panvy a stredooceánske chrbty). Šelf je pomerne rovná plocha skláňajúca sa od pobrežnej čiary do hĺbky asi 200 m a prechádza do pevninového svahu. Pevninový svah je výrazný stupeň, ktorý lemuje šelf. Jeho spodná časť prechádza do pevninového upatia, ktoré končí v hĺbkach 3500-4500 m. Oceánske panvy zaberajú asi 50% dna oceánov medzi oceánskymi chrbtami a okrajmi kontinentov. (Najväčšiu hĺbku 11034 m na merali v Mariánskej priekope v Tichom oceáne (v roku 1960 dvaja bádatelia J. Piccard a D. Walsh zostúpili v batyskafe do hlbky 11000 m a zistili že tam je život),v Atlan. oceáne je najhlbšia Portorická priekopa, v Indickom Diamantínska , v Severnom ľadovom Nandská ). Dno svetového oceánu pokrývajú sedimenty. Delia sa na pevninové ( z riek, ľadovcov a vetra), tvorené zvyškami odumretých morských mikroorganizmov a materiálov sopečného a kozmického pôvodu.

Fyzikálne a chemické vlastnosti vody oceánov a morí

Teplota vody svetového oceánu najlepšie vyjadruje spojitosť medzi hydrosférou a atmosférou. Tak, ako pri teplote vzduchu, aj pri teplote vody svetového oceánu možno pozorovať pásmovitosť. Pásmo najvyšších priemerných teplôt vody (viac ako 26˚C) sa nachádza prevažne na sever od rovníka. Tento posun na sever vzniká dosahom Antarktídy, ktorá ochladzuje vodu aj v nižších geografických šírkach, a tiež prenosom tepla morskými prúdmi z južnej na severnú pologuľu. V rovnakej zemepisnej šírke sú medzi východnou a západnou časťov oceánov značné rozdiely v teplote vody. Spôsobujú to opat morské prúdy. Najvýraznejšie sa to prejavuje v torpickom pásme a severne od 35˚ severnej geografickej šírky.
Morská voda obsahuje všetky známe chemické prvky. Z rozpustných látok zloženie a vlastnosti morskej vody najviac ovplyvňujú soli. Celkové množstvo minerálnych látok (solí) v 1 kg morskej vody je slanosť – salinita (‰). Priemerná slanosť svetového oceánu je 35‰ (35 g soli v 1000g vody). Salinitu ovplyvňujú: výpar z hladiny, zrážky, prítok riečnej vody, zamŕzanie a rozmŕzanie, vertikálne premiešavanie a horizontálny prenos morskej vody.
Podobne ako pri teplote, aj v rozdelení slanosti sa prejavuje pásmovitosť, ktorá je však narušovaná morskými prúdmi a prítokmi veľkých riek.