Kultúrne pamiatky v Liptovskom Mikuláši

Múzeá a galérie
Múzeum Janka Kráľa - Námestie osloboditeľov 31
(Illéšházyovská kúria) - Patrí k najvýraznejším a najvýznamnejším domom mikulášskeho námestia. Má viaceré názvy - Stoličný dom, Seligovský dom. Je charakteristický mohutnou trojitou arkádou, v meste ojedinelou, ktorou vystupuje z radu ostatných domov na západnej strane námestia. Pôvodne renesančná stavba bola odkúpená pre potreby Liptovskej župy v roku 1712. Ide teda o prvý župný dom v meste. Konali sa tu župné zhromaždenia, zasadal súd. Pravdepodobne tu bol v marci 1713 súdený známy ľudový hrdina zbojník Juraj Jánošík. Pripomína to pamätná tabuľa umiestnená pod arkádami. Renesančná výzdoba interiéru a exteriéru zanikla pri barokovej prestavbe budovy. V priechode budovy sa zachovala kruhová tabuľa s latinským textom, na ktorej sa spomínajú predstavitelia župy a rok 1713. Dlažba v priechode je pôvodná. Od roku 1955 v budove sídli Múzeum Janka Kráľa. Pre múzejné účely bola adaptovaná podľa projektu architekta Jána Štefanca. V súčasnosti sa tu nachádza stála expozícia Kapitoly z histórie mesta Liptovský Mikuláš sprístupnená v roku 1993 a výstavná sieň.

Mikulášska mučiareň - S históriou Liptova je neodmysliteľne spojená postava ľudového hrdinu – legendárneho zbojníka Jura Jánošíka. Liptovský Mikuláš je známy ako miesto jeho súdu a popravy. Predpokladá sa, že Jánošíka odsúdili v budove Múzea Janka Kráľa 17. marca 1.713. Popravili ho na popravisku „Šibeničky“ nachádzajúcom sa na východ od mesta. Trpké chvíle vypočúvania pred vynesením rozsudku dnes približuje expozícia Mikulášska mučiareň. Mučiarenske nástroje, dereš a ponuré prostredie vykresľuje krutosť doby. Expozícia sa nachádza v pivničných priestoroch Múzea Janka Kráľa.

Židovská synagóga - Hollého ulica 810 - Mikulášska synagóga patrí medzi najväčšie na Slovensku. Je najmonumentálnejšou klasicistickou stavbou na území mesta. Súčasnú podobu získala pri poslednej prestavbe v roku 1906 podľa víťazného projektu budapeštianskeho projektanta Ladislava Baumhorna. Pôvodne tu stála najprv drevená stavba postavená onedlho po príchode prvých židovských rodín do Mikuláša v roku 1731. Rozrastajúca sa židovská náboženská obec rozhodla v roku 1842 o výstavbe novej synagógy. Táto neskoroklasicistická jednopodlažná murovaná stavba bola dokončená v roku 1846. Niekoľkokrát bola poškodená pri požiaroch. Určite i kapacitné dôvody viedli židovskú náboženskú obec začiatkom nášho storočia k jej rekonštrukcii. Projektant priniesol koncepciu maximálne zachovať staršiu architektúru, čo vyústilo v zaujímavom prepojení klasicistického exteriéru a secesného bohato zdobeného interiéru stavby. Zvlášť pozoruhodne pôsobili vitrážové okná - farebné kúsky skla v zasadené olovených rámčekoch - s typicky secesnými motívmi kvetov. V roku 1977 synagógu odkúpil vtedajší Mestský národný výbor v Liptovskom Mikuláši. Niekoľko rokov slúžila ako skladisko rôzneho materiálu. V týchto rokoch bol pôvodný interiér značne poškodený, v podstate zničený. Dnes sa z neho zachovali len radové drevené lavice na galériách. Po roku 1989 Mestský úrad investoval do záchranných prác značné prostriedky. V júni 1992 bola na priečelí synagógy odhalená pamätná tabuľa venovaná obetiam holocaustu, veď z Liptovského Mikuláša bolo do koncentračných táborov odvlečených vyše 800 Židov. Autorom tabule je akad. maliar Michal Kern. Od roku 1998 synagóga patrí Ústrediu židovských náboženských obcí v Bratislave.

Expozícia Tatrín a Žiadosti slovenského národa - Tranovského ulica 8
(Stará evanjelická a. v. fara) - Fara bola postavená o niečo neskôr ako kostol. Zaslúžil sa o to jej prvý obyvateľ ev. a. v. farár Emerich Berzevický, ktorý prvýkrát do nej vstúpil 24. júna 1788. V 19. storočí sa evanjelická fara stala strediskom národného života v meste. 40 rokov tu žil Matúš Blaho (1772-1837) národne orientovaný učenec, osvietenský filozof. Zanechal po sebe rozsiahlu knižnicu a zaujímavý testament, v ktorom rôznym ustanovizniam a školám rozdelil značnú sumu vyše 25 tisíc zlatých. V rokoch 1837-1866 faru obýval popredný predstaviteľ štúrovského hnutia Michal Miloslav Hodža. Strávil tu podstatnú časť svojho života, napísal svoje základné diela. Stretávali sa u neho významné osobnosti vtedajšieho slovenského národného, politického a kultúrneho života. Rozhodlo sa tu o založení celonárodného osvetového spolku Tatrín, predchodcu Matice slovenskej 26. -28. augusta 1844. Boli tu sformulované a spísané Žiadosti slovenského národa - 14 požiadaviek, ktoré majú charakter politického programu a aj sa za prvý politický program slovenského národa považujú. V roku 1895 prišiel do cirkevného zboru kňaz Jur Janoška, významná osobnosť evanjelickej cirkvi aj národného života. V tom čase už vydával svoje Cirkevné Listy, v Liptovskom Mikuláši založil v roku 1898 vydavateľstvo Tranoscius, ktoré tu sídli dodnes. Janoška sa zaslúžil o rozvoj cirkevnej tlače, redigoval niekoľko titulov. Od roku 1922 pôsobil ako biskup. Bol činný aj v medzinárodnom cirkevnom hnutí.
Rodný dom súrodencov Rázusovcov - Vrbická ulica 312
(stála expozícia Múzea Janka Kráľa) - Rodný dom súrodencov Martina Rázusa (1888 - 1937) a Márie Rázusovej-Martákovej (1905 - 1964) bol súčasťou zástavby bývalej samostatnej obce Vrbica, od roku 1923 včlenenej do Liptovského Mikuláša. Nachádza sa v dlhom dvore na Vrbickej ulici a je najstaršou časťou komplexu budov - troch vzájomne prepojených, pôvodne samostatných domov a hospodárskych stavieb. Dom bol postavený v osemdesiatych rokoch 19. storočia rodičmi súrodencov Rázusovcov. O sto rokov neskôr dom i susedné budovy odkúpilo od rodiny Rázusovcov mesto Liptovský Mikuláš a odovzdalo ich pod správu Múzea Janka Kráľa. Po celkovej rekonštrukcii tu bola zriadená a v roku 1993 verejnosti sprístupnená expozícia venovaná jednak zaniknutej Vrbici, jednak Martinovi Rázusovi a jeho sestre Márii Rázusovej - Martákovej. Expozícia nesie názov "Rázusovie dom" a je ukážkou kultúry bývania v bývalej Vrbici i jej architektúry z prelomu 19. a 20. storočia.
Priestory pôvodného Rázusovie domu sú zariadené dobovým nábytkom, doplnené rodinnými fotografiami z rôznych období života Rázusovcov. V susednej miestnosti je inštalovaná galéria významných vrbických rodákov, v prednej časti domu je zriadená malá knižnica, v ktorej sú zhromaždené vydania literárnych diel z pera súrodencov Rázusovcov. V nej majú návštevníci možnosť si pozrieť i videonahrávky televízneho spracovania Rázusových diel Maroško a Maroško študuje.

Centrum Kolomana Sokola - Námestie osloboditeľov 28
(Pongrácovská kúria) - Najstaršia svetská stavba z polovice 15. storočia, sídlo rodiny feudálneho šľachtica Pongráca. Na severnej strane dvora sa zachovali zvyšky opevňovacieho múru so strieľňami. Stavba spolu s kostolom tvorili malú pevnosť, ktorá bola údajne obmývaná vodami Váhu. Reprezentuje gotický sloh, hoci jej pôvodnú podobu po viacerých prestavbách a úpravách je už ťažko identifikovať.
V galérii sú umiestnené práce Kolomana Sokola - významného grafika a maliara, ktorý sa narodil v roku 1902 v Liptovskom Mikuláši. Umelec pôsobil v Prahe, Mexiku, Spojených štátoch. Po skončení 2. svetovej vojny sa nakrátko vrátil do Československa, ale už v roku 1948 odišiel späť do Spojených štátov amerických, kde prežil zvyšok svojho života. Vo svojej tvorbe sa venoval predovšetkým sociálnym motívom.

Galéria P. M. Bohúňa - Tranovského ulica 3 - V druhej najväčšej galérii na Slovensku sú umiestnené stále expozície diela P.M. Bohúňa, starého umenia – gotika, baroko a umenia 19. a 20. storočia. Pravidelne sa tu konajú krátkodobé výstavy. Budova galérie pôvodne slúžila ako evanjelická ľudová škola. Ako učiteľ v nej pôsobil aj Peter Michal Bohúň, ktorého meno nesie galéria. Patril k vynikajúcim umelcom 19. storočia. Venoval sa hlavne portrétnej maľbe a je autorom mnohých oltárnych obrazov.

Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva a Štátny okresný archív - Školská ulica 4
(Jezuitský kláštor) - Celoslovenské špecializované múzeum je zamerané na ochranu prírody a jaskyniarstvo na Slovensku. Dokumentuje rozmanitosť prírodného bohatstva prostredníctvom stálych expozícií Chránená príroda, Minerály, Kras a jaskyne Slovenska. V expozícii Chránená príroda nájdeme chránenú faunu, flóru a sintrové formy jaskýň. Až 400 minerálov zo slovenských a zahraničných lokalít môžeme obdivovať v expozícii Minerály a expozícia Kras a jaskyne Slovenska približuje krasovú krajinu a poukazuje na spätosť dejín človeka s jaskyňami.
V roku 1722 sa v Liptovskom Mikuláši usadila rehoľa jezuitov. V rokoch 1757-1764 postavili budovu kláštora, súčasťou ktorého bola rozsiahla záhrada. Baroková jednoposchodová obdĺžniková stavba neslúžila dlho svojmu účelu, pretože cisár Jozef II. v roku 1773 jezuitský rád rozpustil. V bývalej kaplnke v rokoch 1832—1835 a 1840—1843 pôsobilo slovenské ochotnícke divadlo Gašpara Fejérpatakyho—Belopotockého, keď nemohlo hrať v budove hostinca Čierny orol. Pripomína to pamätná tabuľa inštalovaná na fasáde. Neskôr v budove sídlil župný a okresný súd. V roku 1950 sa sem premiestnili zbierky Múzea slovenského krasu. Od roku 1955 je budova majetkom múzea, dnes špecializovaného jaskyniarskeho múzea, jediného na Slovensku. V roku 1961 sa do zadnej časti prízemia budovy presťahoval Štátny okresný archív.
Čierny orol - výstavné priestory Liptovského múzea v Ružomberku a úsek náučnej a regionálnej literatúry Knižnice Gašpara Fejérpatakyho-Belopotockého - Ulica 1. mája 28 - Liptovské múzeum vo svojej stálej expozícii mapuje dejiny poľovníctva a rybárstva v Liptove od stredoveku. Venuje sa aj organizovaniu krátkodobých výstav a podujatí. Medzi exponátmi nájdeme rôzne lovecké potreby, ukážky lovenej zvere, ale i poľovnícky salón zariadený dobovým nábytkom.

Budova sa stala známou vďaka ľudového zhromaždeniu, ktoré na jej nádvorí zorganizovali mikulášski sociálni demokrati 1. mája 1918. Jej účastníci prijali rezolúciu, ktorú pripravil a predniesol politik Vavro Šrobár. Tá vyvolala značný ohlas. Obsahovala požiadavky na demokratické občianske práva, osemhodinový pracovný čas, uzavretie všeobecného spravodlivého mieru a "bezpodmienečné uznanie práva všetkých národov Uhorska na samourčenie, teda i uhorskej vetvy československého kmeňa." Takto nepriamo tu zaznela, prvýkrát na Slovensku verejne, požiadavka vytvorenia spoločného štátu Slovákov a Čechov. Prvý máj 1918 dodnes pripomína pamätná tabuľa na fasáde budovy. V roku 1961 bol objekt Čierny orol uznesením predsedníctva Slovenskej národnej rady vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku.
Pôvodne bola táto budova zájazdný hostinec, známy aj ako Vrbický hostinec, stál totiž v chotári historickej obce Vrbice (dnes súčasti mesta). Už v polovici 19. storočia sa tu sústreďoval verejný, spoločenský a kultúrny život mestečka Liptovský Svätý Mikuláš. V čase trhov a jarmokov sem prichádzali ľudia zo širokého okolia, liptovská šľachta, drobní zemania. Často tu hrával vychýrený hudobník, cigánsky primáš Jozef Piťo.

V auguste 1830 vstúpil Vrbický hostinec do histórie ako miesto, kde začalo svoju činnosť "Divadlo slovanské svato-mikulášske", prvé ochotnícke slovenské divadlo založené známym mikulášskym knihárom a kníhkupcom Gašparom Féjerpatkym-Belopotockým. Neskôr slúžili niektoré priestory hostinca na spolkovú činnosť. Na prelome storočí sa v nich stretávali členovia tzv. Meštianskeho kasína, slovenskí národovci, ktorí tu načas umiestnili aj múzeum tzv. Liptovskú zbierku. Po vybudovaní dvorany v Čiernom roli získali obyvatelia Liptovského Mikuláša samostatnú kultúrnu miestnosť v podobe veľkej sály. Hrávalo sa tu divadlo, konali sa zábavné večierky, koncerty a zábavy početných mikulášskych spolkov. Od roku 1916 tu začalo premietať filmy kino A. Steina. Neskôr kino niekoľkokrát zmenilo svoj názov. Mikulášania ho poznali ako Černokňažník, Hviezda, Nástup. Pred vyše pätnástimi rokmi bolo toto kino, s názvom 1. Máj, zlikvidované.
Po roku 1918 sa Čierny orol dostal do povedomia ako Robotnícky dom. Sídlila tu Okresná robotnícka poisťujúca pokladnica, sekretariát sociálnodemokratickej ľavice, neskôr okresný sekretariát komunistickej strany. Konali sa tu rôzne podujatia organizované komunistickou stranou a odbormi, bolo to centrum kultúrneho a spoločenského života mikulášskych robotníkov. Po roku 1948 tu sídlilo spotrebné družstvo Jednota.
Dnešnú podobu získala budova pri celkovej pamiatkovej rekonštrukcii v rokoch 1983 - 1994. Spravuje ju Liptovské múzeum v Ružomberku vzhľadom na jeho okresnú pôsobnosť v predchádzajúcej územnej štruktúre.
Pamiatky
Kostol sv. Mikuláša – Námestie osloboditeľov 20 - Rímsko-katolícky kostol sv. Mikuláša je najstaršou stavebnou pamiatkou v meste a najväčšou ranogotickou stavbou v Liptove. Postavený bol ako farský kostol mimo sídlisk pre obyvateľov niekoľkých susedných dedín Vrbicu, Okoličné, Ploštín, Palúdzku a Bobrovec. Stojí na mieste staršieho slovanského pohrebiska a románskeho kostola, čo potvrdil archeologický prieskum profesora Vojtecha Kričku-Budínskeho v roku 1943.
Prvý písomný údaj o kostole pochádza z roku 1299. Išlo o rozsiahlu pôvodne ranogotickú stavbu, predstavujúcu viaceré etapy gotického stavebného slohu. Najstaršou časťou kostola je sakristia s románskymi základmi, ktorá bola pôvodne samostatným objektom. V polovici 15. storočia bol kostol rozšírený a zaklenutý, veža bola nadstavená a upravená v neskorogotickom štýle. Kostol bol spolu s neďalekou kúriou zemepánov Pongrácovcov opevnený. V priebehu 16.-17. storočia bol kostol striedavo v rukách katolíkov a evanjelikov, ktorí ho spravovali takmer celé 17. storočie. Osem rokov v ňom kázal český exulant Juraj Tranovský autor evanjelického spevníka Cithara sanctorum. V podzemí kostola bol aj pochovaný. 18. storočie prinieslo kostolu barokovú podobu. V priebehu storočí stavbu niekoľkokrát poškodili požiare, najväčší v roku 1883.

Najrozsiahlejšou rekonštrukciou prešiel v rokoch 1940-1943 podľa projektu Michala M. Harminca a J. Záchenského Bola mu vrátená gotická podoba a pristavené bočné kaplnky. V nich vznikli nové vitrážové okná podľa výtvarných návrhov rodákov Janka Alexyho, Fera Kráľa a Jána Želibského Upravené bolo i bezprostredné okolie kostola. Odstránený bol pôvodný opevňovací múr aj s pristavenými obchodíkmi - kramárnicami.
V interiéri sa zachovali tri neúplné gotické oltáre s tabuľami maľovanými temperovou technikou na kriedovom podklade so zlátením. Hlavný oltár sv. Mikuláša bol do kostola prenesený v roku 1903 z niekdajšieho, pred rokom 1810 zbúraného kostola v Liptovskom Trnovci. Neogotická skriňa s vyrezávaným nadstavcom je zo začiatku storočia. Maľované pohyblivé oltárne krídla s výjavmi zo života patróna kostola pochádzajú z rokov 1500 až 1510. Súčasťou oltára je maľovaná predela a ústredná polychrómovaná socha svätca. Oltár Panny Márie je datovaný rokmi 1470-1480, plastika Madony s dieťaťom je umiestnená v strede oltárnej skrine, pohyblivé krídla ukazujú jednotlivé etapy života Panny Márie a jej syna. Bočný krídlový Oltár Sviatosti oltárnej pochádza z obdobia okolo roku 1520. Skriňa skrýva reliéf oltárnej sviatosti s dvoma anjelmi. Na vnútorných stranách krídel sú zobrazení svätci, na vonkajších výjavy okolo ukrižovania Krista. Oltáre reštauroval v rokoch 1942-1943 známy maliar a reštaurátor Peter Július Kern. Súčasťou interiéru je kamenná krstiteľnica z 2. polovice 14. storočia s tepaným medeným barokovým vekom zo 17. storočia.

Na južnej strane námestia sú okolo kostola umiestnené tri samostatné sochy autora Ladislava Polláka zhotovené z pieskovca v nadživotnej veľkosti na vysokom podstavci, osadené v roku 1948.
Text na podstavci sochy na severnej strane kostola sv. Mikuláša uvádza: "Šľachtic Pongrác zo Svätého Mikuláša. Na jeho požiadanie kráľ Ľudovít Veľký okolo roku 1350 povolil konanie trhu každý utorok. Odvtedy sa Svätý Mikuláš rozvíja ako mesto."
Socha Janka Kráľa (1822-1876) zobrazuje imaginárnu podobu mikulášskeho rodáka, známeho štúrovského básnika, vrcholného predstaviteľa slovenského romantizmu. Literárna história ho radí k významným európskym básnikom. V roku 1972 bolo jeho výročie narodenia zaradené do kalendára UNESCO. Janka Kráľa pripomína aj reliéf na dome číslo 19, ktorý stojí na mieste jeho rodného domu. reliéf bol na fasádu osadený v roku 1924.

Socha Gašpara Fejérpataky-Belopotockého (1794-1874) predstavuje možno menej známeho, ale významného mnohostranného kultúrneho dejateľa Liptovského Mikuláša - knihára, divadelníka, vydavateľa a rozširovateľa slovenských kníh V meste otvoril prvú slovenskú ľudovú požičovňu kníh. Spoluzakladal prvé slovenské ochotnícke divadlo, ktoré sa v roku 1830 uviedlo hrou Jána Chalupku Kocúrkovo. V priebehu 15 rokov predviedli 40 hier, ktoré Belopotocký sám hrával, režíroval, viedol techniku, vyberal, upravoval, prekladal a vydával hry, pričom jeho repertoár preberal na celom Slovensku.

Bývalý Župný dom – Námestie osloboditeľov 1 - Postavený bol uprostred námestia v rokoch 1778-1793 pod vedením murárskeho majstra Petra Grossmana z Banskej Bystrice v barokovom slohu. Pôvodne bol jednoposchodový, po požiaroch rozšírený a prestavaný na spôsob klasicistických župných domov. Dnešnú podobu získal pri prestavbe z roku 1907 podľa plánov Ing. Imre Hégnánya. Priečelie zdobí plastika erbu Liptovskej župy. Monumentálne vitrážové okná na vnútornom schodišti boli vytvorené v 60. rokoch podľa výtvarného návrhu akad. maliarky Ester Šimerovej-Martinčekovej.

Evanjelický kostol – Tranovského ulica - Kostol bol postavený za vlády cisára Jozefa II. na základe jeho tzv. Tolerančného patentu v rokoch 1783-1785. Dovtedy prislúchali evanjelici a. v. z Mikuláša, Vrbice a blízkych obcí do cirkevného zboru v neďalekej Paludzi. Tolerančný chrám postavili na vtedajšom východnom okraji mesta. Toto územie už nepatrilo mikulášskym Pongrácovcom, ale neďalekej obci Vrbica. Klasicistický kostol je priestranná trojloďová stavba s mohutným chórom, do lavíc sa tu zmestí 1 500 ľudí. V priestore pod dnešným chórom boli zriadené dve triedy evanjelickej školy. Dominantou interiéru je pôvodný neskorobarokový stĺpový oltár s obrazom "Kristus na kríži" z druhej polovice 19. storočia. V roku 1883 bol kostol pri najväčšom požiari v dejinách mesta značne poškodený. Popri rekonštrukcii bola k nemu pristavaná veža, pretože pôvodné tolerančné kostoly museli byť stavané bez veže. V roku 1897 ho upravovali opäť, okná na poschodí boli zväčšované. Pred kostolom stoja sochy Juraja Tranovského a Michala Miloslava Hodžu. Ich autorom je sochár Ladislav Pollák, osadené boli v roku 1950.
Sochy Juraja Tranovského a Michala Miloslava Hodžu – Tranovského ulica - Sochy na nachádzajú pred evanjelickým kostolom. Sú ozdobou malého námestia na Tranovského ulici. Pieskovcové plastiky nadživotnej veľkosti sú dielom akademického sochára Ladislava Polláka.

Katolícky dom - Belopotockého ulica - Verejnosti bol odovzdaný v decembri 1929. Slúžil pre kultúrne potreby katolíckej cirkvi v Liptovskom Mikuláši. Predtým v týchto miestach stála stará katolícka fara a tiež rodný dom hudobného skladateľa, zakladateľa slovenskej národnej hudby Jána Levoslava Bellu (1843-1936), čo pripomína pamätná tabuľa. Druhá pamätná tabuľa je venovaná katolíckemu kňazovi Jurajovi Bartošovi (1798-1851), ktorý sa v polovici 19. storočia angažoval v osvetovej činnosti spolu s Belopotockým a Hodžom. Zakladal spolky miernosti zamerané proti alkoholizmu. V roku 1848 sa podieľal na príprave Žiadostí slovenského národa, za čo bol neskôr väznený. Autorom oboch pamätných tabúľ je akad. sochár Alfonz Groma.

Kaštieľ v Okoličnom - Renesančný, barokovo upravovaný kaštieľ rodiny Okoličányiovcov bol postavený v prvej polovici 17. Storočia. Dvojpodlažná budova má obdĺžnikový pôdorys a barokovo upravenú strechu. Na jej rohoch vystupujú kruhové akiere ukončené. cibuľovými vežičkami.

Kostol a kláštor františkánov – Okoličné 123/31 - Je najrozsiahlejšou gotickou stavbou v Liptove. Tvoria monumentálny architektonický celok pochádzajúci z konca 15. storočia. Počas 16. a 17. storočia bol obnovovaný a prestavovaný. Kostol nesie meno sv. Petra z Alkantary. Je neskorogotický, trojloďový s hviezdicovou klenbou a vežou s barokovou kopulou. Starý františkánsky kláštor od roku 1996 využíva Komunita Blahoslavenstiev (rímsko-katolícka cirkevná organizácia kláštorného typu). V záhrade starého kláštora vyrástol nový, žijú v ňom rehoľníčky Kongregácie školských sestier sv. Františka.

Kaštieľ Vranovo – Palúčanská ulica - Kaštiel Vranovo sa nachádza v časti mesta Palúdzka. Patril rodine Pongrácovcov, ktorí vlastnili v Palúdzke niekoľko zemianskych kaštieľov. Vo Vranove bol v roku 1713 väznený legendárny zbojník Juraj Jánošík. Dnes túto udalosť pripomína aj socha Jura Jánošíka pred Kaštieľom Vranovo