JAR (Juhoafrická republika)

1. Úvodná charakteristika
Juhoafrická republika ako najväčší štát južnej Afriky zaberá najjužnejší cíp afrického svetadielu. Na juhovýchode ju obmýva Indický a na juhozápade Atlantický oceán. Na severe susedí s Namíbiou, Botswanou, Zimbabwe, Mozambikom a Svazijskom. Zcela obklopuje nezávislý štát Lesotho. Najväčší prístav na Namíbskom pobreží Walvis Bay bol až do roku 1994 tiež juhoafrickým územím. Od roku 1948 bol v Južnej Afrike realizovaný politický systém nazývaný apartheid, podľa neho belošské obyvateľstvo malo žiť oddelene od ostatného obyvateľstva. Krajina napriek silnému medzinárodnému odporu proti tejto politike stále hospodársky prosperovala, hlavne vďaka svojim obrovským nerastným zdrojom a strategickej polohe.

2. Prírodné pomery
Juhoafrickú republiku možno rozdeliť do troch hlavných geografických oblastí: na centrálnu rozsiahlu náhornú plošinu, horský systém, ktorý ju obklopuje, a členité pobrežné pásmo s tzv. Veľkým srázom.
Povrch
Väčšinu územia vyplňuje náhorná plošina, ktorá sa k severozápadu znižuje do panvy Kalahari v Botswane. Takkmer po celej dĺžke od Namibie až do Transvaalu je lemovaná horami, ktoré pod názvom Dračie hory dosahujú najväčších výšok v provincii Natal na hranici s Lesothom.
Centrálna náhorná plošina na rozdielnu nadmorskú výšku, najvyšších polôh dosahuje na okraji natalských Dračích hôr a najnižších na severozápade v piesočných oblastiach Kalaharskej púšte. Mesto Bloemfontein, sídlo najväčšieho súdu, leží uprostred náhornej plošiny západne od Lesotha. Nevysoký Witwatersrandský hrebeň na severovýchode od seba oddeľuje údolie riek Limpopo tečúca do Indického oceánu a Vaal – zdrojnica Oranje, tečúca do Atlantického ocána. Oblasť Witwatersrandu predstavuje najväčšiu koncentráciu obyvateľstva s najväčšieho mesta Johannesburgu a hlavného mesta Pretorie. Geologicky je Witwatersland tvorený najstaršími horninami na svete s obrovskými zásobami zlata. Oblasť, ktorá obklopuje centrálnu náhornú plošinu, zahrňuje Veľky sráz na juhovýchode a nižšej náhornej plošiny Veľkého a Malého Karoo na juhozápade so sústavou paralerných hrebeňov ako Swartberg a členitého pásma kapských vrásnych pohorí. Jej súčasťou je i známa Stolová hora, ktorá sa zdvíha z mora do tisícmetrovej výšky nad Kapským mestom, v ktorom cez letnú sezónu zasadá parlament a vláda. Úzke nížiny sa nachádzajú iba pozdĺž západného pobrežia a pri hranicách s Mozambikom. Za širokým Mosambickým prielivom sa rozkladá Madagaskar (587 tis. Km2), štvrtý najväčší ostrov sveta.

V južnej Angole výraznejšie vystupujú niektoré horské skupiny nad 2.000 m. Okraj Juhoafrického štítu sa zdvíha zvlášť na juhovýchode. Najvyšší je tu veľký stupeň Dračích hor (3.482 m). Hrebene Kapských hôr (2.326 m) vyplňujú najjužnejšiu časť kontinentu. Najväčšie výšky na väčšinou hornatom ostrove Madagaskar dosahuje masív Tsaratanana (2.880 m)
Podnebie
Väčšina Juhoafrického územia leží v subtropickom pásme. Na pobreží má stredomorské, vo vnútrozemí kontinentálne suché podnebie. Pri svojej polohe pri rovníku a oboch obratníkoch je najteplejšou krajinou. Základné klimatické rozdiely sú podmienené zmenami v pomeroch tlaku vzduchu nad pevninou a susednými oceánmi. Tretia oblasť tropických pasátov sa vyznačuje extrémne suchým a teplým podnebím s nedostatočnými zrážkami pri veľkom výpare a najteplejšími miestami kontinentu. Patria sem vyprahnuté púšte Kalahari a Namibia. Vyššia nadmorská výška vnútrozemskej náhornej plošiny spôsobuje na väčšine územia príjemné teplotné podmienky.
Chladný Benguelský prúd, ktorý sa pohybuje z juhu na sever pozdĺž západného pobrežia, zabraňuje vzniku zrážok a spôsobuje, že na sever zasahuje výbežok púšte Namib. Naopak teplý Agulhasský prúd omývajúci juhovýchodné pobrežie prináša časté a výdatné dažde. Hlavné letné dažďové obdobie tu trvá od novembra do apríla. Zimné mesiace, máj až október, bývajú relatívne chladné, silné zrážky dostáva i juhozápad krajiny, niekedy tu dokonca rovnako ako v Dračích horách sneží. Na východnom pobreží je v zimnom období príjemné teplo.
Zrážok ubúda k severozápadu, viac než polovica územia je suchá až polosuchá. Len asi na 5% rozlohy krajiny spadne viac než 1000 mm. vody ročne.
Rastlinstvo
Na východe krajiny sú vďaka vyšším dažďovým zrážkam rozľahlé trávnaté savany. Tie k západu prechádzajú do oblasti polosuchého a krovinatého Karoo. Na severe sa rozkladá suchá savanová buš. Pozdĺž západného pobrežia vznikla vplyvom studeného Benguelského prúdu piesočnatá púšť Namib. Na juhozápade v kabskej oblasti má vegetácia stredozemný charakter podobný západoaustrálskemu. Len na teplom a vlhkom pobrežím na svahoh Veľkého zrázu rastú menšie monzúnové lesy.
Živočíšstvo
V južnej Afrike žije stále ešte veľké množstvo divokej zvery, ktorej výskyt vo voľnej prírode je však vplyvom civilizačných faktorov veľmi ohrozená a preto sa zver sústreďuje prevažne do početných prírodných rezervácí. V nich je možné pozorovať levy, gepardy, nosorožce, slony, hrochy, antilopy, zebry, pakone, buvoly a žirafy.

Celkom bolo zriadených 13 národných parkov s veľmi kvalitnou starostlivosťou a množstvo ďalších rezervácií. Najväčšie a najznámejšie sú Krogerov národný park pri hranici s Mozambikom, národný park Kalahari Gemsbok a národný park Addo Elefant neďaleko Port Elizabeth na južnom pobreží.
Vodstvo
Väčšina afrických riek je charakteristická nepravidelnými odtokovými pomermi a tvarmi riečnej siete. Vodný režim ovplyvňujú najmä rozdiely medzi zrážkovými úhrnmi tropických vlhkých oblastí a suchými púšťami. Viac než tretina Afriky odovzdáva svoje vody atlantickému oceánu.

3. História
Územie južnej Afriky bolo od najstarších dôb osídlené pravekými ľuďmi a ich priamymi následníkmi sa stali lovci a zberači divoko rastúcich plodov Sanovia a Khoinovia. Od druhého stor. n. l. začali do krajiny prichádzať černošské kmene bantusky hovoriacich poľnohospodárov a chovateľov dobytka, ktoré z výnimkou najjužnejších a juhozápadných oblastí osídlili väčšinu južnej Afriky.
Portugalský moreplavec Bartolomeo Diaz oboplával roku 1488 mys dobrej nádeje ale až v roku 1652 tu holandská východoindická spoločnosť založila stanicu, ktorá mala zaistiť zásobovanie. Burovia (farmári), alebo afrikánci, začali osídľovať vnútrozemie, stretávali sa pri tom s miestnym khoinským obyvateľstvom a od konca 18. stor. s černošskými roľníkmi kmeňov Xshosa, Pondo a inými, ktorý osídľovali nové územia západne od Rybej rieky (medzi East London a Port Elisabeth). Khoinovia boli vyháňaný prevažne do púštnych vnútrozemských oblastí a boli časom takmer vyhubení. Medzi belošskými farmármi (trekermi), postupujúcimi na východ a černošskými bantuskými kmeňmi, dochádzalo k celej rade ozbrojených stretov so striedavými výsledkami. V roku 1795 obsadili britské vojská Kapsko, ale v roku 1802 ho opäť opustili. O 4 roky neskôr sa tam vylodili znovu a vytvorili z neho britský protektorát. Mnohí Búrovia na protest proti anglickej správe a zrušení otroctva opúšťali v 30. rokoch južné oblasti a začali obsadzovať vzdialené severné a severovýchodné vnútrozemie (veľký trek). Za riekami Vaal a Oranie založili v roku 1838 vlastnú Juhoafrickú republiku (neskôr premenovanú na Transvaal) a v roku 1854 Oranžský slobodný štát. Briti uznali samostatnosť oboch týchto štátov, ale v 70. rokoch po objavení ložísk diamantov a zlata, prišlo k obrovskému prílivu nových osadníkov a následne k dvom vojnám medzi Búrmi a Angličanmi, ktoré skončili v roku 1902 víťazstvom britských vojsk. V roku 1910 sa vytvorila Juhoafrická únia, ktorá sa v nasledujúcom desaťročí zmenila v britské dominium. Počas 1. sv.

vojny Juhoafrické vojská porazili nemeckú armádu v Juhozápadnej Afrike (dnešná Namíbia), ktorá jej potom bola Spoločnosťou národov zverená ako mandátne územie. Po vypuknutí 2. sv. vojny časť Afrikáncov nesúhlasila s rozhodnutím vlády postaviť sa po boku britských vojsk proti Nemecku. V roku 1948 zvíťazila vo voľbách afrikánska Národná strana a začala zavádzať politiku apartheidu, oddeleného vývoja etnických skupín. Pre čiernych Afričanov bolo zriadených 10 černošských štátov, tzv. „domovín“, z ktorých 4 sa na prelome 70-80. rokov vyhlásili za zvrchované (tzv. bantustan), ale okrem juhoafrickej vlády ju žiadny iný štát diplomaticky neuznal. Ich celková rozloha zaberala iba jednu devätinu plochy Južnej Afriky. Diskriminovaní boli i Indovia, ktorí prišli do Južnej Afriky v druhej pol. 19. stor. ako nádenníci na cukrové plantáže v Natale. Podobne trpeli stratou občianskych práv i miešanci tzv. farební, ktorých je najviac v Kapsku. Dôsledná rasová segregácia sa v praxi nemohla uskutočniť, lebo čierny robotníci často pracovali s bielymi, hlavne v baniach a továrňach. Černosi však nemohli zastávať kvalifikovanú prácu a ich mzdy boli podstatne nižšie. Vo veľkých mestách, napr. v Johannesburgu, vznikli v blízkosti centra rezidenčné štvrte pre bielych Juhoafričanov, zatiaľ čo na periféfii sa rozrastali chudobné černošské sídliská ako Soweto. V roku 1961 sa Južná Afrika jednostranne vyhlásila republikou a prestala byť členom Britského spoločenstva. Odpor proti aparteidu bol potom stíhaný stále tvrdšie a v roku 1976 došlo pri potlačení vzbury černošskej mládeže v Sowete, ktorá začala ako protest proti používaniu afrikánštiny na základných školách, k usmrteniu a ťažkých zraneniam stoviek ľudí. Vedúci predstaviteľ najdôležitejšej opozičnej černošskej strany Afrického národného kongresu (ANC) Nelsona Mandelu (nar. 1918) bol mimo iného na nátlak svetovej verejnosti v roku 1990 prepustený z väzenia, kde strávil 27 rokov. Vtedajší prezident Willem de Klerk (narodený 1936) sa v tom roku rozhodol skončiť s politikou apartheidu a ANC a ako odplatu sľúbil zastaviť ozbrojené útoky partizánskeho tipu, ktoré 30 rokov organizoval proti Juhoafrickej vláde. Referendum belošského obyvateľstva v roku 1992 schválilo postup de Klerka a súhlasilo z vypracovaním novej ústavy, ktorá po schválení všetkými politickými subjektami v rátane ANC a prevažne Zulskej Strany slobody Inkatha prišla do platnosti ešte pred prvými všeobecnými demokratickými voľbami, ktoré sa uskutočnili v apríly 1994. Zároveň bolo dohodnuté, že nová vláda národnej jednoty bude zostavená bez ohľadu na volebné výsledky.

Podľa očakávania zvíťazil ANC a Nelson Mandela sa stal prezidentom. V roku 1995 bola ustanovená komisia pre prípad porušovania ľudských práv, ktorých sa medzi rokmi 1960-93 dopúšťali všetky strany. V roku 1997 sa vedúcim predstaviteľom ANC stal Thabo Mbeki, ktorý nahradil odstúpeného prezidenta Nelsona Mandelu.

Spoločnosť
Politika apartheidu, ktorá po veľa 10roči ovplyvňovala život obyvateľov v južnej Afrike, skončila slobodnými, multyrasovými voľbami v apríli 1994 a vytvorením vlády národnej jednoty. Boli zrušené posledné ekonomické a vojenské sankcie, ktoré voči predchádzajúcim rasistickým vládam vyhlásilo OSN a južná Afrika sa vracia do všetkých medzinárodných organizácií, z ktorých po roku 1961 vystúpila, lebo z nich bola vylúčená.
4. Obyvateľstvo
Po nástupe Wiliama de Klerka do funkcie predsedy národnej strany a hneď potom prezidenta 1989 prestali postupne platiť základné rasové zákony, ktoré delili obyvateľstvo do 4 rasových skupín (biely, čierny, Indovia a miešanci) a zakazovali zmiešané manželstvá. Podľa nich boli čierny Afričania v tzv. bielych oblastiach a mestách považovaný za cudzincov. Južná Afrika je od nepamäti osídlená prevažne obyvateľstvom čiernej pleti, ktorý majú medzi sebou veľa kmeňových, národnostných, etnických i tradičných rozdielov. Aj tak je možno čiernych obyvateľov svetadielu rozdeliť na dve základné najvýznamnejšie skupiny: národy sudánské a národy bantu. Väčšina černošského obyvateľstva sa živý primitívnym obrábaním polí a chovom dobytka, menej lovom a rybolovom. Viac než ¾ obyvateľstva krajiny tvoria potomkovia bantusky hovoriacich afričanov s ktorých najpočetnejší sú Zulovia, Khosovia a Sothovia. Bielych juhoafričanov je menej ako 1/7, väčšina z nich pochádza z rodín dávnych európskych usadlíkov a dáva prednosť jazyku afrikans pred angličtinou. Miešanci tvoria necelú desatinu populácie a asaitovia prevažne indovia sú tiež nezanedbateľnou etnickou menšinou. Zbytky starobylých afrických národov sa nachádzajú hlavne v južnej Afrike kde žijú v obtiažnych podmienkach primitívnych poľnohospodárov. Počet prisťahovalcov európskeho pôvodu je malý a celkovo nepresahuje ani 3%. Po odchode veľa Európanov z krajiny severnej Afriky žije teraz práve v Juhoafrickej republike, kde tvoria vládnucu vrstvu. Vypriahnuté púšte, vysoké hory, odľahlé pralesy a kraje zamorené zhubnými chorobami sú skoro neobývané, alebo majú obyvateľstva len veľmi málo. Viac než 60% obyvateľstva už žije v mestách. Afrikánčtina a angličtina boli do nedávna jedinými úradnými jazykmi.

Po voľbách v roku 1994 je im postavených na úroveň ďalších 7 používaných afrických jazykov. Angličtina si však zachováva výsostné postavenie univerzálneho dorozumievacieho jazyka. Asi 70% obyvateľov sa hlási ku kresťanstvu. Afrikánci sú oddanými stúpencami Holandskej reformnej cirkvi. Niektorí čierny juhoafričania doteraz vyznávajú tradičné africké náboženstvo a v krajine existujú tiež hinduistické a muslimské menšiny.

5. Hospodárstvo
Hodnotou hrubého národného produktu zaujíma Juhoafrická republika prvé miesto v Afrike, ale v prepočte na obyvateľov je za Líbiou, Seychelami a Gabonom, na úrovni susednej Botswany. Má bohaté náleziská bohatých surovín, ale nemá ropu. To okrem iného ovplyvnilo jej ekonomický rozvoj v dobe hospodárskych sankcii, ktoré na ňu svet uvalil za uplatňovanie politiky apartheidu.
Poľnohospodárstvo
Aj keď asi 40% obyvateľov žije na dedinách, poľnohospodársky sektor zamestnáva menej než 10% práce schopnej populácie a podieľa sa veľmi malým dielom na tvorbe hrubého domáceho produktu. Výnosy plodín sú veľmi kolísavé v závislosti na zrážkach; zavodňovacie systémy sú doteraz nedostatočné a tiež erózia pôdy zostáva vážnym problémom.
Hlavnou plodinou je kukurica, na vývoz sa pestuje cukrová trstina, citrusy a ďalšie ovocie, vinná réva, bavlna a tabak. Významnejšia je živočíšna výroba ktorá využíva obrovských plôch pastvín (2/3 plochy) pre chov oviec a hovädzieho na vývoz mäsa, mliečnych výrobkov a vlny. Veľmi rozšírený je chov hydiny. Čierny juhoafričania majú pre svoju obživu nedostatok úrodnej pôdy a musia hľadať prácu mimo trvalého bydliska.
Pod vplyvom studeného Benguelského prúdu sú pobrežné vody na juhozápade bohaté na sardinky, makrely, garnáty, barakudy a ďalšie ryby. Veľmi významná je produkcia rybacej múčky. Lesných plôch má južná Afrika nedostatok, ale stačia uspokojiť väčšiu časť domácej spotreby dreva.
Priemysel a ťažba
Bohaté zásoby zlata (1 miesto na svete) a diamantov v podmienkach belošskej kolonizácie spravili z Juhoafrickej republiky najbohatšiu a hospodársky najsilnejšiu krajinu Afriky. Takmer polovicu hodnoty juhoafrického vývozu tvorí zlato a drahé kamene. JAR patrí medzi svetových producentov platiny (1 miesto na svete) rúd chrómu (1 miesto), mangánu, vanádia, antimónu, uránu a azbestu. Veľmi významná je ťažba čierneho uhlia i železnej rudy, medi, striebra lítia. Krajina ma tri kombináty čiernej metalurgie, hlinikáreň a ďalšie závody na spracovanie rúd farebných kovov.
Energetika je založená na spaľovaní domáceho uhlia. V krajine pracujú najväčšie tepelné elektrárne sveta sústredené v Transvaalu.

Na hydroelektrárne a jadernú elektráreň severne od Kapského mesta pripadajú len 4% vyrobenej elektriny. Južná Afrika zaisťuje takmer 2/3 africkej produkcie elektriny a časť jej tiež vyváža. Mozambik, Angola, i ďalšie krajiny sú napojené na juhoafrický energetický systém. Všetka ropa sa ale musí dovážať. Z vysoko kvalitného uhlia sa vyrába benzín.
Najdôležitejšie odvetvie priemyslu predstavuje strojárstvo vyrábajúce dopravné prostriedky, banícke zariadenie, poľnohospodárske a stavebné stroje a zbrane; ďalej elektrotechnika a elektronika, petrochémia a chemický priemysel s produkciou trhavín, umelých hnojív a hmôt. Najrozšírenejšia je ale všestranná potravinárska a textilná výroba.
Obchod
Asi 30% exportu tvorí zlato, 15% kovy a kovové výrobky po 10% uhlie a diamanty. Dovážajú sa stroje, zariadenia, dopravné prostriedky, ropa a chemikálie. Hlavným a tradičným obchodným partnerom južnej Afriky sú Nemecko, USA, Japonsko, Veľká Británia, Taliansko, Švajčiarsko. Po udalostiach v Sowetu roku 1976 sa veľmi znížili zahraničné investície a krajina získala finančné prostriedky prevažne z predaja svojich veľkých zásob zlata. Colné bariéry naopak pomohli rozvoju miestneho priemyslu a znížili dovoz tovaru. De Klerkova politika a zmeny roku 1994 obchodné styky oživili a zahraničné investície zase vzrástli. Ich objem bude závisieť na politickom vývoji v krajine a tiež ich bezpečnosti.
Zdravotníctvo, sociálna starostlivosť a školstvo
Zdravotnícka starostlivosť je na vysokej úrovni v mestách, vzdialených dedinách je ťažko dostupná. Kvalitnejšiu starostlivosť má stále k dispozícii predovšetkým belošské obyvateľstvo. Kojenecká úmrtnosť je u černošskej populácie podstatne nižšia a nádej do žitia naopak výrazne nižšia než u belochov. Predovšetkým u detí sa stále vyskytuje choroba z podvýživy, spôsobená stravou s veľkým nedostatkom uhlovodíkov a proteinov, končiaca často smrťou. Systém sociálnej starostlivosti zahrňuje dôchodky a rodinné prídavky, starostlivosť o prestarnutých a handicapovaných občanov rovnako ako o mládež, doteraz však bol diferencovaný podľa farby pleti. Existuje i podpora pri strate zamestnania; v prípade černošských robotníkov bola však veľmi nízka. Dostatok vhodných bytov pre čiernych Afričanov je taktiež vážnym problémom, ktorý chce nová vláda rýchlo riešiť.
Tiež trpí školstvo. Bezplatné a povinné vzdelanie až do 16 r. bolo zaistené až do nedávna len pre bielych juhoafričanov, miešancov a aziatov, nie však pre čiernych.

Vzdelanie čiernych juhoafričanov trpelo nedostatkom škôl i učiteľov a negramotnosť je stále výrazne najvyššia medzi čiernymi
Vysoké školy boli segregované až v 80 rokoch: pre bielych študentov ich bolo 9, pre čiernych 4 a pre aziatova a miešancov po 1. Po Witwatrsrandská juhoafrická univerzita umožňovala štúdium bez ohľadu na pôvod. Po reformách v 90. rokoch sú však univerzity prístupné všetkým študentom bez rozdielu.

6. Cestovný ruch
Základom juhoafrického dopravného systému sú štátne železnice, slúžiace predovšetkým doprave surovín a výrobkov. ¾ už boli elektrifikované, ostatné trate zabezpečujú naftové lokomotívy. Rozsiahla je i automobilová a autobusová doprava, ktorá využíva predovšetkým spevnených ciest, tvoriacich asi jednu tretinu celkovej dĺžky siete najmä v najpriemyselnejších oblastiach krajiny. Vodná doprava je obmedzená na námornú, pretože juhoafrické rieky nie sú splavné. Námorná doprava je rovnako vo vlastníctve štátu a najväčším osobným prístavom je Kapské Mesto na juhozápadnom pobreží. Na východnom pobreží je najväčším obchodným prístavom Durban a novovybudovaný prístavný komplex Richard’s Bay. Okrem štátnych juhoafrických aerolínií je v krajine veľa súkromných leteckých spoločností. Pravidelné spojenie má takmer 40 letísk.
V južnej Afrike vychádza veľké množstvo novín a časopisov v afrikánštine aj v angličtine a zväčšuje sa počet periodík v ďalších afrických jazykoch. Televízia začala vysielať až od roku 1975 a rovnako ako rozhlasové stanice je štátna.