Samozrejme nie je možné znížiť emisie metánu do atmosféry okamžite. Preto veľmi dôležitou časťou tohto procesu bude dosahovať redukciu emisií metánu za určené časové obdobie (Konferencia o zmene klímy - FCCC v Kjóte, tzv. Kjótsky protokol), pričom bude potrebné dbať na priaznivý pomer medzi úpravami na technológii produkujúcej emisie metánu a cenou, za ktorú bude nová technológia prístupná v určitom časovom horizonte. Nakoniec je možné, že nové, hlbšie analýzy problému emisií metánu privedú EÚ a OSN k tomu, aby sa uvedený problém riešil a sledoval striktne na medzinárodnej úrovni.V celosvetovom meradle sú tri hlavné zdroje emisií metánu: poľnohospodárstvo,odpady a hospodárenie s energiami. Kvantifikované celkové zdroje sú v grafoch na obr. 1a 2

Pre znižovanie emisií metánu v sektore energetiky je dôležité implementovať technológie hlavne v oblasti ťažby a distribúcie zemného plynu. IGU prezentovala súbor technológií, pomocou ktorých sú emisie metánu do ovzdušia maximálne limitované. Ide hlavne o typ zariadení na elektrické roztáčanie turbosústrojov, komory na zachytávanie zemného plynu pri odtlakovávaní turbosústrojov, komory na zachytávanie metánu použité pri rekonštrukciách plynárenských sietí, systémy "utesňovacích pások" na turbosústroje a ich prídavné zariadenia.
Počas práce triénia 2003-2006 bolo zdokladované, že použitím týchto technológií je možné minimalizovať úniky emisií metánu až o 60%.
Minimalizácia javov spôsobujúcich skleníkový efekt a najmä minimalizácia emisií metánu je v rámci ochrany životného prostredia jednou z najdôležitejších činností v medzinárodnom kontexte, pričom potreba spoločného prístupu (napríklad v rámci projektov IGU) je dôležitejšia ako prístup krajín - jednotlivcov.

Skleníkové plyny

ide o plyny, ktoré absorbujú infračervené (dlhovlnné) žiarenie.
Absorbcia dlhovlnného žiarenia jednotlivými plynmi v atmosfére
Väčšina dlhovlnného žiarenia vyžarovaného zo Zeme, sa absorbuje. Existuje len jedna oblasť slabej absorpcie v atmosfére, tzv. "atmosférické okno", ktoré dovoľuje časti infračerveného žiarenia uniknúť do vesmíru a zabraňuje prehrievaniu Zeme na teploty, ktoré sú škodlivé pre život. Keďže väčšina dlhovlnného žiarenia je absorbovaná v atmosfére, tá sa zohrieva a vyžaruje dlhovlnné žiarenie späť k zemskému povrchu a zohrieva ho. Tento jav, ktorý udržuje Zem teplejšiu ako je jej efektívna teplota vyžarovania, tj. (-18 stupňov celzia), je známy ako "prirodzený skleníkový efekt". Prirodzený skleníkový efekt udržuje Zem približne o 33 stupňov Celzia teplejšiu ako by bola, keby nemala žiadnu atmosféru.

Avšak tento prirodzený proces človek narúša produkciou skleníkových plynov, ktoré zvyšujú teplotu atmosféry a spôsobujú tak globálne otepľovanie.
Najvýznamnejším skleníkovým plynom v atmosfére je vodná para (H2O), ktorá spôsobuje asi dve tretiny celkového skleníkového efektu. Jej obsah v atmosfére nie je priamo ovplyvňovaný ľudskou činnosťou, v zásade je determinovaný prirodzeným kolobehom vody veľmi zjednodušene povedané, rozdielom medzi výparom a zrážkami. Po nej nasleduje oxid uhličitý (CO2) s príspevkom 30% k skleníkovému efektu, metán (CH4) oxid dusný (N2O) a ozón (O3) spolu 3%. Skupina umelých látok; chlorofluorokarbony (CFCs), ich substituenty hydrofluorokarbony (HCFCs, HFCs) a ďalšie ako fluorizované uhľovodíky (PFCs) a SF6 sú tiež skleníkové plyny. Existujú ďalšie fotochemicky aktívne plyny ako oxid uhoľnatý (CO), oxidy dusíka (NOx) a nemetánové prchavé organické uhľovodíky (NMVOC), ktoré nie sú skleníkovými plynmi, ale prispievajú nepriamo k skleníkovému efektu atmosféry. Spoločne sú evidované ako prekurzory ozónu, pretože ovplyvňujú vznik a rozpad ozónu v atmosfére.

Keď hovoríme o emisiách skleníkových plynov, máme na mysli v podstate CO2, CH4 a N2O ako najvýznamnejšie. Hoci patria medzi prirodzené zložky ovzdušia, ich súčasný obsah v atmosfére je významne ovplyvnený ľudskou činnosťou.

Antropogénne emisie skleníkových plynov
Koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére sú vytvárané rozdielom medzi ich emisiou (vypúšťaním do ovzdušia) a záchytom. Z toho potom vyplýva, že zvyšovanie ich obsahu v atmosfére prebieha dvoma mechanizmami:
1.emisiami do atmosféry
2.zoslabovaním prirodzených záchytných mechanizmov

Globálne ročná antropogénna emisia CO2 sa pohybuje okolo 4-8 mld. ton C (cca 4 t CO2/obyv. zemegule). Najvýznamnejším zdrojom "nového" CO2 je spaľovanie fosílnych palív a výroba cementu. CO2 sa uvoľňuje aj z pôdy (odlesňovanie, lesné požiare, konverzia lúk na poľnohospodársku pôdu), ale tento príspevok je zložitejšie kvantifikovať. Oxid uhličitý v atmosfére je veľmi stabilný, má životnosť desiatky rokov (60-200). Z atmosféry je odstraňovaný komplexom prirodzených záchytných mechanizmov. Predpokladá sa, že 40% dnes emitovaného CO2 je absorbovaných oceánmi. Ďalším dôležitým záchytným mechanizmom je fotosyntéza vegetáciou a morským planktónom, avšak len prechodným, nakoľko po odumretí (zjedení) rastliny sa CO2 opäť uvoľní.

Hladinu metánu v ovzduší ovplyvňuje ľudská činnosť viacerými spôsobmi. Transformácia pôdy na poľnohospodársku (hlavne ryžové polia), chov dobytka, ťažba uhlia, ťažba, transport a využívanie zemného plynu a spaľovanie biomasy sú antropogénne činnosti. Ale napríklad aj arktické oblasti sú zdrojom tým, že uvoľňujú CH4 zmrznutý v ľade. Prírodné zdroje metánu nie sú zatiaľ plne preskúmané, takže úloha CH4 v mechanizme klimatickej zmeny nie je celkom jasná. Na rozdiel od CO2 dochádza k jeho deštrukcii chemickými reakciami v atmosfére (OH radikálom), doba života 10-12 rokov. Celková ročná antropogénna emisia sa dnes udáva okolo 0,4 mld. ton CH4, emisia z prírodných zdrojov je okolo 0,16 mld. ton. (IPCC 1994).

CFC, HCFC, HFC (chlorofluorkarbony, halony, bromokarbony...) sa dostávajú do atmosféry len vplyvom ľudskej činnosti ako nosné plyny v sprayoch, náplne chladiacich systémov, rozpúšťadlá. Okrem toho, že atakujú stratosférický ozón, sú to veľmi "silné" inertné skleníkové plyny s dobou života napr. CFC12 okolo 102 rokov a perfluormetán (CF4) dokonca 50 000 rokov. To znamená, že aj malé emisie majú veľký negatívny vplyv.
Koncentrácie prízemného ozónu narastajú v dôsledku emisií CO, NOx a uhľovodíkov (NMVOC), ktorých veľmi významným zdrojom sú výfukové plyny, spaľovanie fosílnych palív a pri NMVOC aj používanie rozpúšťadiel.

N2O sa dostáva do atmosféry z viacerých malých zdrojov. Najvýznamnejším sa javia emisie z pôdy (prebytky dusíka ako dôsledok intenzívneho hnojenia a nevhodných agrotechnických postupov). Zdrojom emisií je aj spaľovanie palív, niektoré priemyselné technológie, veľkochovy dobytka a odpadové vody. Celosvetová antropogénna emisia sa odhaduje na 3-7 mil. ton N/rok. Prírodné zdroje sú asi 2x väčšie ako antropogénne. N2O je odbúravaný hlavne fotolyticky v stratosfére.