Obec Senné leží vo východnej časti Slovenskej republiky v okrese Michalovce v nadmorskej výške 106 m o rozlohe 1.876 ha. Seniansky chotár sa rozprestiera na Východoslovenskej nížine, na nánosovom vale Čiernej vody. Severozápadná časť chotára je rovina s čiastočne sprašovými pôdami, východnú a južnú časť tvorí nevýrazná Senianska zníženina v zaplavovanom území Čiernej vody. Pôda sa využíva na pestovanie poľnohospodárskych plodín ako cukrová repa, zrno a a zemiaky.

V obci momentálne žije 735 obyvateľov, z čoho je 375 ženského pohlavia a 360 mužov. Všetci obyvatelia patria k slovenskej národnosti a sú rímskokatolíckeho a gréckokatolíckeho vierovyznania. Obec sa vyznačuje vyššou nezamestnanosťou, ktorá prevyšuje 20%. Z tohto dôvodu sú jej miestny obyvatelia nútení cestovať za prácou do Michaloviec či Vojan. Obec žije bohatým kultúrnym a športovým životom. Aktívne je poľovnícke združenie „Ostrovík“ Senné.

Pôvod Senného a jeho vývoj do 18. storočia

Najstaršie stopy po ľudskej prítomnosti a sídlach tunajších obyvateľov v oblasti Senného odhalili archeológovia už z mladšej doby kamennej, z doby železnej, rímskej, aj hroby z doby sťahovania národov. Pri Sennom na viacerých miestach našli aj zlomky keramiky pochádzajúcej z 9.storočia i mladšej, až z 13. storočia. Zvyšky najstarších a mladších hlinených nádob svedčia, že tu žili slovanskí obyvatelia už v 9. storočí a nepretržite aj v nasledujúcich storočiach.
Politický, mocenský a územný vývoj Veľkomoravskej ríše svedčí o tom, že aj krajina a obyvatelia povodia Laborca, Uhú, Latorice a hornej Tisy bola severovýchodnou končinou tohto štátu za panovania Svätopluka /870-894/. Pravdepodobne už vtedy k miestnym obyvateľom prichádzali misionári, aby ich zoznámili a získali pre nové, kresťanské náboženstvo. Avšak po zániku ríše, sa civilizačný rozvoj šírenia a udomácňovania kresťanstva, zastavil aj u vtedajších obyvateľov dediny Senné. V stredovekých latinských písomnostiach sa názov dediny Senné vyskytuje vo viacerých podobách ako Scinna, Zynna, ale najmä Zenna. Tvar Zenna najlepšie vystihoval skrátený slovenský názov Senná /Ves/. Pôvodný slovenský názov Senná Ves vyjadroval to, že sídlisko vzniklo na lúkách, na ktorých roľníci zo starších blízkych dedín dorábali seno.

Dedina Senné patrila do roku 1263 uhorským kráľom. Na základe darovania mladším kráľom Štefanom sa v roku 1263 stal jej novým vlastníkom šľachtic Jakub z Pányoka. Potomkom a dedičom Jakuba patrilo Senné do polovice 14. storočia. Neskôr bolo vo vlastníctve šľachticov z neďalekých Pavloviec a v 16. storočí boli feudálnymi vlastníkmi dediny Dobóovci z Ruskej.
Vývoj senianskeho sídliska v období stredoveku ba až do začiatku 18. storočia možno síce zo zachovaných písomných správ skúmať, avšak zistiť počet domov možno len približne. V stredoveku patrilo Senné do najpočetnejšej skupiny stredne veľkých dedín v Užskej župe.

Dejiny obce od 18. do 20. storočia

V 18. storočí zamokrené okolie Senného neprinášalo obyvateľom iba trápenie, lebo po stáročia sa s ním zžili natoľko, že sa z vodného živlu naučili aj ťažiť. V úrodných rokoch dávali senianské polia na vtedajšiu dobu celkom slušnú úrodu a lúky množstvo kvalitného sena, prebytky ktorého mohli obyvatelia prostredníctvom furmanov predávať vo vzdialenejšom, na seno chudobnejšom okolí. Už spomínaný Matej Bel v 1. pol. 18. storočia obec charakterizuje takto : "Obec obsadila ten kraj, kde sa močaristá Čierna voda prelieva do Uhu. Polia má úrodné a príjemné. Meno nesie podľa hojne nakoseného sena."
V 18. storočí sa medzi vlastníkmi Senného objavuje barónsky rod Vécsey, ktorý obec podľa rodinnej tradície získal spolu s inými majetkami v Užskej župe do dedičstva od rodu Csápy. Okolo roku 1740 časť obce patrila aj Pethóovcom. Obidva rody tu vtedy mali kaštiele, z ktorých sa zachoval iba véčejovský. Zomrel v roku 1854. Neskôr zdedil panstvo Jozef Véczey, už spomínaný člen Spoločnosti Senné - Blatá.Krátko nato sa odsťahovali do Nyírasolódu a Budapešti. Poľovné právo na senianskom panstve preto prepustil synom Vincenta Sztáraya Teodorovi, Ferdinandovi a Viktorovi. Začína obdobie slávnych senianskych poľovačiek. Po smrti Jozefa V. (1902 ) panstvo prechádza na jeho syna Ladislava V. Ten sa častejšie zdržiaval v kaštieli a ako sme už spomínali, počas 1. svetovej vojny dal vyrúbať dubový les na Moľve.

Ladislav Vécsey pred smrťou (+ 1924), odkázal svoj rozľahlý majetok, ktorý sa po pozemkovej reforme značne zmenšil, mladšiemu z dvoch synov Alexandra a Pavlíny, Michalovi Sztárayovi (1904 - 1977). Ten v tridsiatich rokoch predal kaštieľ a záhradu svojmu staršiemu bratovi Antonovi (1902 - 1977), ktorý ho opravil a užíval až do znárodnenia v roku 1945. Od odsťahovania Jozefa Vécseyho v druhej polovici 19. storočia do roku 1945 tak senianský kaštieľ, v posledných desaťročiach pred znárodnením spravovaný Júliusom Bartók ktorý slúžil ako lovecký kaštieľ Ehrenheimovcov, Sztárayovcov a ich vybraných hostí.

Dejiny obce od 20. storočia

Najvýznamnejšou udalosťou 19. storočia v Uhorsku bolo zrušenie poddanstva. Súbor marcových konštitučných zákonov prijatých Uhorským snemom v Bratislave 15 . 3 . 1848 zrušil poddanské služobnosti, cirkevný desiatok a zemepanské súdnictvo. Táto zmena sa výrazne dotkla aj poddaných Senného. Právne sa stali slobodnými, do spoločného vlastníctva dostali tzv. urbársky majetok a do súkromného vlastníctva pôdu, ktorá pripadala na jednu usadlosť, čo v Sennom predstavovalo asi 13 ha.
Okrem sedliakov v 19. storočí v obci pracovalo aj niekoľko remeselníkov a zamestnancov. Matriky dokladajú organistu, záhradníka, stolára, kováča, murára, správcov majerov a mlynára. Vodný mlyn je doložený už k roku 1778 na jednom z ramien Uhu. Po jeho zániku (okolo r. 1880) pracoval na majeri pri Ľadovni drevený mlyn na parný pohon. Zanikol v roku 1902, keď sa jeho strojník Dúška odsťahoval do USA. V roku 1807 sa v senianskom kaštieli v rodine tamojšieho zamestnanca narodil Augustín Roškováni (6. 12.), vari najvýznamnejšia osobnosť Senného. V Pešti získal tituly ThDr. a PhDr. V roku 1851 sa stal vacovským a nitrianskym biskupom. Je autorom rozsiahlej teologickej literatúry.

Zomrel 27. 2 .1892. Je pochovaný v krypte nitrianskej katedrály. Pohnuté obdobie 2. svet. vojny sa aj v Sennom ohlásilo mobilizáciou v septembri 1938. krátko po vyhlásení Slovenského štátu v marci 1939 sa obec dostala do ohrozenia, keď počas tzv. malej vojny maďarské vojsko zaútočilo na náš mladý štát. Susedné obce Blatná Polianka, Bežovce a Vysoká nad Uhom sa dostali pod maďarskú okupačnú správu. Senné na niekoľko dní obsadili dobrovoľnícke slovenské jednotky. Dňa 6. novembra 1944 prichádza do obce nemecké frontové vojsko s ťažkou technikou. Napriek nariadeniu úradov o evakuácii nik z občanov neodchádza. Ľudia sa ukrývajú v pripravených bunkroch , v ktorých niektorí prežili až 5 týždňov. Nemci zrekvírovali asi 120 kráv, 200 q obilia, ošípané, hydinu a každú poživeň, na ktorú prišli. 26. novembra 1944 sa na okraji dediny objavila prvá sovietska hliadka a nasledujúceho dňa, keď sa zo zákopov vracali aj domáci obyvatelia, do obce prichádzajú sovietski vojaci.

Prvú výraznú hospodársku zmenu v obci signalizuje elektrifikácia, uskutočnená v priebehu troch rokov. S prácami sa začalo v roku 1947. V nasledujúcom roku vybudovali vedenie vysokého napätia od Palina a prebiehali inštalačné práce v domoch. V roku 1949 energetici zapojili obec na elektrický prúd. V roku 1950 bolo Senné prvýkrát v histórii spojené s okolím autobusovou linkou.
Obecná škola dostala po vojne štatút školy štátnej. Po 15-tich rokoch vyučovania v súkromných domoch dostala v roku 1945 k dispozícii kaštieľ, kde bol zároveň zriadený byt pre riaditeľa. Novú jednoposchodovú budovu s vodovodom, ústredným kúrením a ihriskom vlastní od šk. roku 1971/72 . Základnú školu v Sennom navštevujú žiaci 1. - 4. ročníka. Starší navštevujú školu v Paline. Počet žiakov senianskej školy sa pohyboval okolo 50, po r. 1987 zaznamenáva úbytok (v r. 1998 42 žiakov). Od konca 50-tych rokov má obec aj materskú školu.

30. 1. 1959 vzniká celoobecné JRD aj v Sennom. V r. 1973 sa zlúčili JRD Palín, Stretava, Stretávka a Senné na JRD československo-vietnamského priateľstva a v roku 1974 pribrali aj JRD Zemplínska Široká. Obrovský komplex obhospodaroval asi 5000 ha pôdy. Vysoko rozvinul rastlinnú aj živočíšnu výrobu, zeleninové hospodárstvo, vlastnil strediská autodopravy, mechanizačné, pridruženej výroby a investičnej výstavby. V roku 1989 družstvo chovalo skoro 3 000 ks HD, dosahovalo dojivosť 3 566 l mlieka na kravu ročne, malo vynikajúce výsledky v pestovaní zeleniny na rozlohe 100 ha, priemernú úrodu pšenice 61,4 q na ha. V roku 1990 ešte stále dosahuje priemernú úroveň. V roku 1995 sa pretransformovalo na poľnohospodárske družstvo.
roku 1971 sa na Vsi. nížine začal geologický prieskum z cieľom objaviť a využiť predpokladané ložiská plynu. V roku 1986 pracovali aj v chotári Senného štyri vrtné veže. V roku 1990 výskum skončil, naftári sťahovali poslednú vežu a v nasledujúcom roku začali s ťažbou. Z piatich exploatovaných ložísk (Moravany, Stretáva, Bánovce nad Ondavou, Ptrukša) je ložisko Senné najvýdatnejšie. Z podzemia nášho chotára denne prúdi do siete asi 5% celoslovenskej spotreby plynu. Tento ekologicky výhodný zdroj energie využíva aj naša obec. V roku 1987 a 88 bola spracovaná projekčná príprava plynofikácie obce, v r. 1992 sa začalo s jej reálnym budovaním, pričom bolo na plynovú sieť napojených 30 domácností. V roku 1997 už bolo plynofikovaných 85% domácností.