Podľa zachovaného fragmentu z tohoto diela, vyteká Istros (Dunaj) zo zeme Hyperboreov a z horstva Rhipajského. To je teda prvá určitá správa o polohe horstva. Ale i tu ostáva otázkou, kam kládol Aischylos pramene rieky Istru, či do severnej či do západnej Európy, ako Hérodot. V tej súvislosti zasluhujú zmienku záznamy o Henetoch v Pseudoskymnovej Periégési. Je to kompilačná práca asi z počiatku 1. storočia pr. n. l., ale jej autor sa opiera o Efora a tým tiež o Hekataia. Píše o stĺpoch na severe, u ktorých bývajú Henetovia pri Istre. Tam ležia tiež dava ostrovy, ktoré majú najlepší cín. Tento záznam je asi veľmi starého pôvodu a mohol by sa vzťahovať k pobrežiu severozápadnej Európy, k polostruvu Bretagni, staréj Oestrymnide, kde neskôr história pozná keltský kmeň Venetov.

Je možné, že sa ku Grékom dostaly prvé správy o Rhipajských horách od severozápadu. Tam, snáď v Bretónsku, bolo by možné s akousi pravdepodobnosťou hľadať pôvodné miesto ich polohy, ale neskôr, určite už od 5. storočia boli kladené do východnej a severovýchodnej Európy. Za neskoršími správami o Rhipajských horách sa skrýva niekedy zrejme Ural. S horami bola však spojená mylná predstava, že prestupujú v rovnobežkovom smere východnú Európu, a tá mala veľmi tuhý život. Udržala sa totiž do začiatku 16. storočia.

Medzi domorodcami východnej Európy, obzvlášť Skythami, a gréckymi osadami na pobreží Pontu panoval čulý obchod. Obchodné styky prispeli k rozšíreniu geografického obzoru. Tak došla ku Grékom správa o starej karavánnej ceste, ktorá viedla severne od Kaspického mora do strednej Ázie krajom Issédonu (asi v poriečí rieky Issetu, pobočky rieky Obi) do zeme Arimaspov. O týchto krajinách a ich obyvateľoch pojednával epos “Arismaspea”, pripisovaný Aristeovi z Prokonnésu. Báseň náleží však iba do 6. storočia, lebo sa jej skladateľ zmieňuje o vpáde Kimmeranov.

Najstaršia ľudová grécka predstava o Zemi je nám zachjovaná v epických básňach. Predstavu, akú mal Homér a ako sa prejavuje u starých básnikov, vystihol astronóm Geminos takto: “Homér a takmer všetci starí básnici si predstavujú Zem plochú a súvisiacu s vesmírom, svetové more ju obklopuje okolo a zaujíma miesto obzoru; východy Slnka sa dejú z oceánu a západy do oceánu. Preto sa tiež domnievali, že Aithiopovia blízko východu a západu bývajúci sú spaľovaný Slnkom.”
Prvý pokus o vedecký výklad podoby a postavenia Zeme vo vesmíre sa zrodil v stredisku kultúrneho života maloázijských Grékov, meste Milétu, kde stála tiež kolíska gréckej geografickej vedy. Prvá kozmologická grécka sústava pochádzala od Thaléta Milétskeho, ktorý žil v druhej polovici 7. a v prvej polovici 6. storočia (predpovedal zatmenie Slnka 28. Mája r. 585).

Sám nič nepísal, jeho učenie o Zemi sa zachovalo v Aristotelovom a Senekovom podaní. Podľa údaja Aristotelova učil Thales, že Zem pláva ako drevo (xylon) alebo iný podobný predmet na vode. Podľa Seneka učil Thales, že Zem je vodou nesená a pláva na spôsob lode. Pri pohybe sa kolísa a tým nastáva otras zeme. Nie je podivné, že má hojnosť vody k vzniku riek, keď celý vesmír spočíva na vode. Slnku pripisoval Thales tvar podobný Zemi, ktorá zaujíma v kozme ústredné postavenie.

W. Schultz, ktorý sa neskôr zaoberal Thaletovými kozmologickými názormi, sa domnieva, že Thales preniesol na Zem ľudovú predstavu, ktorá videla v oboch najväčších nebeských telesách, Slnku a Mesiaci, člny. Podobne ako Mesiac bola podľa jeho výkladu aj Zem doskou na nebeskom oceáne, a to neosvetlenou. Myšlienka o oceáne, z ktorého sa rodí život a ktorý sám ako pravodstvo nesie zemskú dosku, sa zhoduje s kozmologickým obrazom Hellénov, ale ako Thales tieto predstavy vystihol, to vraj upomína na astronomické názory Egypťanov. Že Thaletovo učenie sledovalo vzor babylonský a egyptský, to predpokladal tiež H. Berger.
V akej podobe si vlastne Thales predstavoval Zem? Na túto otázku znie odpoveď takmer pravidelne, že jej dával tvar dosky alebo nízkeho valca. V prameňoch priamy údaj o Thaletovej predstave nie je mimo poznámky u Pseudoplutarcha, že Thales, si predstavoval Zem v podobe gule. Nebolo teda úplne bezdôvodné mienenie tých, ktorí Thaleta pokladali za stúpenca učenia, že Zem má tvar gule. Ale to odporuje všetkému, čo o vývoji gréckej geografie vieme, a preto sa táto teória dnes právom zamieta.

Podľa Thaleta pláva Zem na svetovom oceáne a tá predstava dáva tušiť aj predlohu Thaletovho učenia. Ak ju nájdeme v názoroch Chaldeou (Babylončanov). Podľa zápisu Diodóra, ktorý pochádza z Béróssa, predstavovali si Chaldeovia Zem v podobe člnu a vydutú. Podobné člny nám z Babylonie popísal veľmi podrobne Hérodod. Píše, že majú podobu guľatého štítu, majú lodné rebrá z vŕb, ktoré sú v nich potiahnuté kožami. Poznáme tvar týchto člnov aj z assýrskych reliéfov, podobných plavidiel sa nakoniec v Mezopotámii doposiaľ používa. Zem v predstave Thaleovej sa podľa tohoto výkladu podobala tvaru guľového vrchnáku, po prípade pologuli. Táto najstaršia podoba Zeme, ktorú je možné doložiť v gréckej vede, súvisí teda zrejme s kultúrnou oblasťou babylonskou.

Thaletovým žiakom bol podľa Eratosthenova svedectva Anaximandros. Zomrel skoro po roku 547. Anaximandra je možné považovať za prvého predstaviteľa matematicko-prírodovedeckého smeru v dejinách gréckej geografie. O podobe, akú prikladal Zemi, sa zachovalo niekoľko správ, ale z neskoršej doby. Podľa záznamu Plutarchovho, zachovaného u Eusebia, má Zem podobu valca, ktorého výška sa rovná tretine šírky, podľa údaja u Hippolyta má podobu vydutého okrúhleho stĺpového bubienka – na jednej ploche stojíme, druhá potom je protiľahlá a konečne podľa poznámky u Diogena Laertského spočíva Zem uprostred vesmíru, majúc tvar gule. Správy si odporujú a spravidla sa prihliada k Plutarchovmu údaju, že Zem má podobu valca. S tým sa potom zrovnáva aj veta Hippolyta, že na jednej s plôch stojíme, druhá že je protiľahlá. Ale Anaximandrovu predstavu o Zemi je možné snáď vykladať na guľovú vrstvu a mať za to, že bola iba poniekiaľ pozmenená a viac geometricky vyjadrená Thaletova predstava. Ako dokladá Eratosthenes bol Anaximandros prvý Grék, ktorý zostrojil mapu sveta. Dá sa predpokladať, že podkladom jeho obrazu boli správy gréckych plavcov a ich básnické spracovania. Kolonizácia Pontu priniesla do gréckej literatúry báje o národe Hyperboreov, žijúcich na vzdialenom severnom okraji obývanej Zemi životom šťastným a blaženým, o báječných Makrokefaloch a nomádických Skythoch. Takéto správy obsahovalo básnické dielo Hésiodovo. Na západe pozná Hésiod Ligurov, Tyrrhénčanov (Etruskov), Etnu, Ortygiu (ostrovček u Syrakúz). Na južnom úpätí Kaukazu pri rieke Fasidu (Rionu), pozdĺž ktorej zostupovala stará obchodná dráha k pobrežiu Čierneho mora, sa končila asi v dobe Anaximandrovej v tú stranu známa časť zemského povrchu.