Ďaleko významnejšia bola plavba Hannonova. Po jeho návrate bola správa o výprave vyritá na medenú dosku a uložená v Melkartovom chráme v Kartágu. Zachovala sa v gréckom preklade. Ale grécky text neobshuje úplné a neporušené znenie správy. To dokladá poznámka u Arriana, podľa nej Hanno plával pozdĺž západného pobrežia Libye 35 dní, kým sa obrátil k výchdu. Keď sa potom obrátil k juhu, skúsil vraj veľa obtiaží nedostatkom vody, žeravým žiarom a ohňom valiacimi sa do mora. Uvedené udanie o dĺžke plavby však v zachovanej relácii Hannona chýbajú. Vrch, z ktorého šľahal plameň ku hviezdam, ktorý Hanno nazýva Vozom bohov, bola snáď sopka a ohnivé prúdy valiace sa do mora boli zrejme prúdy žeravej lávy. Na západnom pobreží Afriky je sopečnou oblasťou krajina Kamerun. Až tam teda dospel podľa všetkého Hanno na svojej plavbe. Hanno sa zmieňuje o veľkej a širokej rieke, plnej krokodílov a hrochov, väčšinou sa ztotožňuje so Senegalom. Výprava mala tiež vybudovať kolónie na západoafrickom pobreží. Stalo sa tak aj na ostrove Kerné, na ktorom založil Hanno poslednú osadu, ktorá sa v jeho správe uvádza. Ostrov sa hľadá pri ústi rieky Rio Oro. Podľa Hannona vplávala výprava z ostrova Kerné do jazera, z ktorého do rieky plnej krokodílov a hrochov (Senegalu) a vrátila sa potom opäť k ostrovu Kerné; tento ostrov však možno hľadať aj v rieke Senegal. Tam však nastaly za 2500 r. značné zmeny, ktoré by sa dali zistiť iba štúdiom terénu.

Podľa Hannonových údajov sa na juh od rieky oživenej krokodílmi a hrochmi začína zem černochov. Aestuarium Senegalu, s ktorým sa spájajú záznamy je doložené ako severná medza negrov. Je to najstarší historický údaj o etnickom rozhraní medzi živlom hamitským a černošským v západnej Afrike.
Podľa mienky niektorých bádateľov dospelo kartáginské loďstvo na svojej plavbe iba k Palmovému mysu alebo k ostrovu Sherboro. Ak je však pravdepodobnejší výklad, že Hanno dosiahol až brehy Kamerunu, potom ostrov v zálive, na ktorom sa stretol s lesními ľuďmi, mohol byť Fernando Po. “Bolo tam ďaleko viac žien so srstnatým telom. Tlmočníci ich nazývali Gorilly. Prenasledujúc ich, sme mužov nemohli chytiť, nakoľko všetci nám unikli po krkolomných cestičkách, brániac sa kameňmi, ale tri ženy sme dolapili, ktoré hryzúc a škriabajúc nechceli nasledovať sprievodcu. Zabili sme ich teda, stiahli ich kože a doviezli ich do Kartága. Ďalej sme už neplávali, lebo nám došli potraviny.”

Zemepisné údaje, často veľmi dôležité, obsahovali popisy pobreží, vzniknuté z praktických potrieb pre účely plavby. Je možné ich presnejšie sledovať asi do konca 6. storočia, zachovali sa však až v prepracovaní z neskoršej doby. Je to zvlášť Periplus popisujúci pobrežie západnej Európy, ktorý sa k nám dostal v latinskom prepracovaní z počiatku 5. storočia n. l. od Rufia Festa Aviena pod názvom De ora maritima. Obsahuje starý a veľmi cenný popis, massilského plavca, ktorý je významným prameňom pre poznanie geografických a národopisných pomerov na európskom západe v dobe ďaleko staršej, ako je vek Avienov. Geografický horizont zaberá celé západné pobrežie Európy od ústia Rhônu až po Oestrymnis (Bretagne). Pri nej ležia ostrovy Oestrymnides, bohaté na cín a olovo (snáď archipel Ouessant alebo ostrovy Scilly a záp. Časť Cornwallu), ďalej potom k severu ostrov Albion (Británia) a Svätý ostrov (Sacra insula) Hiernu, to jest Írsko. Z básne získavame obraz o bývalej moci Tartéssčanov, o ich bohatom prístave Tartéssu pri ústi rovnomennej rieky (dnešný Quadalquiviru), odkiaľ Tartésčania konali plavby do Oestrymnidy. To bolo v dobe, než Kartáginčania zničili niekedy okolo r. 500 ich panstvo. Podľa Schultenovho výkladu poskytlo ostrovné mesto Tartéssos tiež predlohu pre vyobrazenia ostrova Atlantis v Platónových dialozách "Timaios" a ""Kritias".

Z Avienovho popisu poznávame tiež staršiu fázu vo vývoji narbonského okolia, kde sa rozkladaly dva zálivy: záliv troch a záliv štyroch ostrovov, ktoré boli postupne nánosom rieky Attagus (Aude) vyplnené. Rieka sama ústila do mora dvoma ramenami. Rovnako významné sú v Avienovej predlohe aj údaje ethnografické; zaznamenáva v západnej Európe Iberov, Ligurov, Keltov, Libyofoinikov a grécke mestá. V jeho vyobrazení sa zreťeľne odráža zápas, ktorý sa v dobe pôvodného periplu odohrával v západnej Európe. Pozorujeme tu rozmach dvoch etnických skupín, Keltov a Iberov, na úkor tretieho, staršieho živlu, Ligurov. Ligurovia sa ocitli takmer v kliešťach, ktoré ich z oboch strán zvierajú. Ustupujú a sú zatláčaní z jednej strany Keltmi, z druhej Ibermi.

Asi z počiatku 5. stor. pochádza periplus Stredozemného mora, skôr označovaný omylom Skylakovým menom. Ale redakcia diela, ktoré je nám zachované, pochádza asi z polovice 4. storočia pred n. l. Údaje o vzdialenostiach na pobreží sa v periplu uvádzajú jenak podľa dĺžky plavby (počtu dní a nocí), jednak podľa štádií. Prvé údaje sú zrejme staršieho dáta, udané podľa štádií sú z doby neskoršej. Popis pobrežia sa počína u Hérakleových stĺpov a mesta Gadeir (Cadix). Sleduje pobrežie pozdĺž celého Stredozmného aj Čierneho mora a vedie pozdĺž afrického pobrežia až k ostrovu Kerné, vzdialenému dvanásť dňovou plavbou od Hérakleových stĺpov.
Celkom dosť podrobný popis obshuje poznámky o ostrovoch, prístavoch a riekach, zmieňuje sa o mestách a kmeňoch, ktoré bývajú pri pobreží. V zaujimavom popise Talianskeho polostrova sa stretávame po prvý raz s názvom Ríma. Svojím mylným údajom o adriatickom rameni rieky Istru (Dunaja), ktorý súvisí zrejme s menom kmeňa Istrov (v dnešnej Istrii), prezradzuje, že v geografických vedomostiach o európskom pobreží v najvnútornejšom kúte Adrie bola doposiaľ značná medzera. Príčinou nej bolo iba pozvolné prenikanie gréckej kolonizácie v tejto oblasti. Za vlády syrakúzskeho tyrana Dionysia I. bol okolo r. 390 kolonizovaný ostrov Issa (Vis), odtiaľ potom Tragurion (Trogir) na pevnine a s tyranovou podporou založili Peržťania osadu na ostrove Faru (Hvar).