Z početných podrobností, ktoré obsahuje popis severoafrického pobrežia, zasluhuje zmienku poznámka, že Libyovia Gyzantovia (v dnešnom Tunisku) sú všetci plavovlasí.
Pokrok, ktorý bol učinený v poznaní zemského povrchu od dôb Hekataiových, sa najlepšie zračí v diele Hérodotovom. Hérodot zomrel asi akolo roku 425. Bol to historik, ale do vypísania grécko-perzského zápasu vložil miestami veľmi obsiahle odstavce obsahu zemepisného a ethnografického. Tak v prvej knihe popisuje Mezopotámiu a kraje pri Kaspickom jazere, v druhej sa zaoberá veľmi podrobne Egyptom a Aithiopiou, v štvrtej vyobrazuje Skythiu, kraje a národy nad Pontom a prechádza potom k vypísaniu Kyrény a Libye, načrtávajúc tu opäť ucelený obraz geografických a nýrodopisných pomerov severnej Afriky. Hérodot je presvedčený o jednote súše na zemskom povrchu, ale prijíma jej rozčlenenie na tri svetadiely s obviklým označením Európa, Ázia, Libya, avšak s poznámkou: „Ani toho sa nemôžem dohádať, prečo pevnina, jestvujúc jediná, má tri mená, utvorené podľa ženských mien a prečo sa za rozhrania vytkla egyptská rieka Níl a kolchidská Fasis, niektorí potom za medze vydávajú maiótsku rieku Tanais (Don) a brod Kimmerský (dnešná úžina Kerčská), a nemôžem tiež zistiť mená tých, ktorí to rozdelenie učinili a prečo tie mená dielom dali.“

Meno Európa v geografickom význame sa po prvý raz vyskytuje v hymne na Apollóna, ale značí tu vlastne pevninskú Helladu na rozdiel od Peloponnésu a ostrovov. Názov Líbya ako názov krajiny je doložený v Odysei, názov Ázia iba u Pindara a Aischyla.
Hérodot si predstavoval, že dĺžka Európy presahuje dĺžku Ázie s Líbyou. Sever a východ Európy sa strácajú v neznáme, nikto nevie, či sú obklopené morom. Istros (Dunaj), ktorý pramení u Keltov a mestá Pyréné, pretína svojím tokom Európu uprostred. Mimo oblasť stredozemného pobrežia pozná Hérodot dôkladnejšie Skythiu, rozloženú od Istru k Maiétskemu jazeru (Azorskému moru). Vedomosti o ostatnej Európe nie sú valné. Podrobný je popis Skythie, zvlášť Hérodotov národopisný obraz zeme. Zrejme neboli Skytkovia jednotným etnickým celkom. Tak medzi Skythami – oráčmi, sídliacimi v poriečí Borysthenu (Dnepru) a Hypaniu (Bugu), je možné predpokladať obyvateľstvo slovanské, ku ktorému náležal aj kmeň Neurov na území dnešnej Volyne a Podolia. Tiež mongolský živel bol asi zastúpený medzi Skythami. Ale u väčšej časti takto označeného celku prevládal pôvod indoeurópsky. K tejto skupine patrili tiež iránsky Sarmati, sídliaci za Tanaidom – Donom. V Hérodotovom diele sa rysujú aj vedomosti o Urale. K tomu poukazuje správa o kamennej zemi na úpätí vysokých hôr, kde bývajú lysohlaví a ploskonosí Argippaiovia. V ďalších správach sa silne prejavuje rozprávková zložka. Počujeme o tom, že v tých horách bývajú ľudia s kozími nohami, nad nimi potom ľudia, ktorí spia šesť mesiacov. Východne od Argippaiouv sú Issédoni, nad nimi k severu jednooký ľudia (Arimaspovia) a strážcovia zlata, Nohovia (grypes). S Issédonmi, ako už bolo spomenuté, sa dostávame asi do úvodia rieky Obi, kde je pobočkou Tobolu Isset.

Hérodot o týchto zlatonosných krajinách na ďalekom severe poznamenal: V severnej Európe sa vyskytuje ďaleko najviac zlata. Ale ako sa dobýva, to neviem s určitosťou povedať, vypráva sa však, že Arimspovia, jednookí ľudia, kradnú Nohom. Ale ja ani tomu neverím, že by sa rodili jednookí ľudia, majúci inak prirodzenosť podobnú ostatným ľuďom. Končiny Zeme však obmykajú ostatné zeme, chovajú v sebe veci, ktoré sa nám zdajú najkrásnejšie a najvzácnejšie.
Hérodotove správy z uvedenej oblasti súviseli nepochybne s veľkou obchodnou dráhou, ktorá viedla na sever od Kaspického mora do strednej Ázie, a podľa údajov odtiaľ došlých uzavrel Hérodot tiež Kaspické more na severe, pokladajúc ho správne za more vnútrozemné. Medzi prítokmi Maiétskeho jazera uvádza Hérodot rieku Oaros. Ide tu asi o rieku Volgu, ktorej ústie položil grécky historik do Azovského mora, ako to činili ešte stredovekí arabskí geografi. V Hérodotovom údaji, sa ozýva zvesť o obchodnej trati, ktorá z dolného Donu prešla pri ohybu Volgy u dnešného Stalingradu do tejto rieky a viedla po nej ďalej do Ladožského jazera. Tak by bolo možné vysvetliť v Hérodotovom diele hydrografický obraz východnej Európy. Tanais (Don) vyteká z veľkého jazera a Oaros (Volga) ústi do Maiétidy. Vedľa vlastných skúseností a poznatkov, ktoré Hérodot získal sám v Skythii, kde sa dostal po rieke Bugu na vzdialenosť štyroch denných pochodov od pobrežia do vnútrozemia, boli mu prameňom pre jeho obraz zeme a jej obyvateľstva správy, ktoré súviseli s tamojším obchodom a jeho cestami.

Z Ázie vybiehajú dva polostrovy, podľa našej terminológie Arabia a Malá Ázia, o jej šírke mal Hérodot predstavu celkom nesprávnu. Píše vlastne, že dobrý chodec ju môže prejsť naprieč medzi Čiernym morom a morom oproti Cypru ležiacim za päť dní. Severná hranica Ázie je Kaspické more a rieka Araxés. Tento Hérodotov Araxés vznikol pravdepodobne kontamináciou správ o dvoch úplne rôznych riekach. Jednou bol arménsky Araxés (dnešný Aras), druhou asi Jaxartés, v neskorších prameňoch zvaný tiež Araxates a Orexartés. Je možné teda u Hérodota zistiť zastretú vedomosť o stredoázijskom veľtoku Jaxartu (Syr-darja), nemožno však súhlasiť s výkladmi, ktoré z jeho diela dokladajú tiež vedomosť o Aralskom jazere. Tak ďaleko horizont Hérodota nesiahal a toto jazero ostalo antickému svetu neznáme.
Ázia je obývaná až po Indiu, ktorá leží na hraniciach známej časti zemského povrch, a nikto nevie povedať, akú má odtiaľ podobu. Podrobné správy, ktoré obsahuje tretia kniha o perzskej ríši a jej administratívnom rozdelení, doplňuje zaujímavý popis kráľovskej cesty vedúcej zo Sard do Sus.

V druhej svojej knihe sa Hérodot zaoberá podrobne riekou Níl. S Nílom a jeho tokom bolo v starovekej geografii spojených niekoľko problémov a táto rieka neprestala byť v africkej geografii problémom až do 19. storočia. Okrem záhady jej vzniku a smere jej toku boli to pravidelné záplavy, ktoré upútavali veľmi skoro pozornosť a záujem gréckych učencov. Hérodot sa zmienil o pokusoch, ktoré boli podané na objasnenie tohto javu, hľadá výklad v pôsobení Slnka. V zimnom období postúpi pred zimnými búrkami na juh, nad Hornou Líbyou. Tam odsáva vodu z riek a rozprašuje ju do vyšších priestorov, kde ju prijímajú vetry. Tie potom vlahu roznášajú. Preto vraj vetry vanúce od juhu a juhozápadu prinášajú najviac vlahy. Keď zimy ubúda, Slnko sa opäť vracia do stredu nebeskej klenby a odsáva potom rovnomerne vodu zo všetkých riek, ktoré sa tým zmenšia. V zime sa Nílu nedostane žiadneho dažďa a nadto je jedinou riekou, z ktorej Slnko vodu odsáva; je tiež jedinou, ktorá je v zime menšia ako v lete. K poznámke, že o hornom toku Nílu nie sú vedomosti, pripojil Hérodot správu, ktorú sa dozvedel od Kyrénčanov, o výprave Nasamónov, bývajúcich pri Syrte, podniknutej za preskúmaním líbyjskej púšte.

Hérodot delí Líbyu na tri pásma: pobrežné pásmo, nad ním pásmo divokých zvierat a nad ním piesčité pásmo bez vody, púšť. Do neho sa vydalo 5 Nasamónčanov, ktorí cestou k západu sa stretli s malými mužmi, ešte podpriemernej výšky. V ich sprievode prešli Nasamóni rozsiahlymi močiarmi a dospeli konečne do osady, kde všetci obyvatelia boli práve tak malí ako ich sprievodcovia a mali čiernu pleť. A okolo osady tiekla od západu k východu veľká rieka, oživená krokodílmi. Bol to vraj Níl. Tečie uprostred Líbye tým istým smerom ako Istros v Európe, od západu k východu. Hérodotov záznam o malých ľuďoch sa nesporne týka afrických pygmejov a je to teda významný doklad z historickej etnológie Afriky. Ale sporné je zase ich umiestnenie. Konečný cieľ cesty Nasomónov, rieka tečúca od západu k východu, býva totiž rôzne stanovený. Najčastejšie sa stotožňuje s Nigerom, ale tiež s prítokom jazera Čad, s Bahr el Ghazalem. R. Hennig potom, rozhodne odmietajúc jej stotožnenie s Nigerom, hľadá Hérodotom zaznamenanú rieku vo Fezane.
Medzi oázami, ktoré uvádza Hérodot v piesočnatom líbyjskom pásme, je Augila (dnešná Audžila), ďalej sa zmieňuje o aithiopských tróglodytoch, ktorí sú pokladaní za predkov dnešných Tibbu.

Do poslednej tretiny 5. storočia pripadá spis „O vzduchu, vodách a miestach “, ktorý býva pripisovaný lekárovi Hippokratovi, podľa Wilamowitzovho rozboru náleží však jeho žiakovi, ktorý bol autorom spisu o padúcnici. Spis je lekárskeho obsahu. Preberá sa v ňom otázka, ako na zdravotný stav obyvateľstva pôsobí podnebie, voda a povrchové pomery. Druhá jeho časť obsahuje akýsi dokladový materiál k týmto úvahám, v ktorých sa porovnávajú obyvatelia Ázie a Európy. Vyobrazením Skythov, ich fyzickými vlastnosťami a spôsobu života doplňujú tento spis Hérodotove údaje. Charakteristika Skythov, že boli bezfúzi, tuční, červenej pleti, jeden ako druhý, vystihuje ďaleko viac vlastnosti rasy mongolskej ako príslušníkov indoeurópskej skupiny. Tiež výklad ich kočovného života na vozoch ťahaných volmi pripomína obdobné vyobrazenie mongolských kočovníkov, s ktorými sa stretol o 16 storočí neskôr Rubruk v juhoruských stepiach. Etnograficky je cenná tiež zmienka o kolových stavbách na rieke Fasidu. Inak sa hlási v rozprave gréckeho lekára predstavy starých iónskych mysliteľov v určení polohy Skythie pod samým súhvezdím Veľkého medveďa a Rhipajskými horami, odkiaľ vanie severný vietor.

Na samý koniec 5. storočia pripadá výprava, ktorá tiež s geografického hľadiska nadobudla značný význam. Je to ťaženie Grékov v službách Kyra mladšieho ku Kunaxom (r. 401) a preslávený návrat „desať tisícou“ k pobreží Čierneho mora, vyobrazenie v Xenofóntovej Anabasii. Významný je hlavne pochod doposiaľ neznámymi krajinami zasneženej arménskej vysočiny.
Popisná geografia je aj naďalej zastúpená vložkami v historických dielach. Stretávame sa s nimi u Thukydida, Efora a Theopompa. U Thukydida sa zhodne s tématom jeho dejín obmedzujú na hellénsky svet. Je to hlavne niekoľko poznámok národopisného rázu a z nich hlavne výklad o vývoji etnografických sicílskych pomerov.
V Eforových dejinách, spísaných po r. 357, pojednávali celé dve knihy o geografii. Jej základy sú zachované vo veršovanej periégésii, ktorá sa mylne pripisovala Skymnovi. Dielo pochádza z počiatku 1. storočia pr. n. l. a uvádza so pod názvom Pseudoskymnos. Je zaujímavé, ako sa už v diele Efora stretávame s problémom zdôrazneným neskôr opäť Strabónom, ktorému však pozornosť v plnom rozsahu venovala iba moderná geografia, teda s problémom geografickej polohy. Eforos vytýkal výhody polohy Boiótie v porovnaní so susednými krajinami a našiel tak určité predpoklady, ktoré z toho vyplývajú pre boiótsku hégemoniu. Ale tieto polohou dané výhody boli vraj zase vyvážené tým, že sa vodcom nedostávalo starostlivej výchovy a vzdelania. Podľa Efora nie je teda rozhodujúcim činiteľom vo vývoji dejín geografický faktor, ale človek. U Efora nájdeme tiež jediný pokus o akési roztriedenie ľudstva. Rozoznáva tieto skupiny: Skythov, Keltov a Iberov s predchádzajúcimi skupinami Keltiberov a Keltoskythov, potom Indov na východe a na juhu Aithiopov. Tiež Eforov vrstovník Theopompos zabočil vo svojom hlavnom diele, zvanom Filippika, často do zemepisných a etnografických úvah.

Vedľa popisného smeru geografie sa však v 4. storočí vyvíjal ďalej v gréckej geografii tiež exaktný matematicko – prírodovedecký smer. Jeho popredný predstavitelia v tej dobe boli Eudoxos a Aristoteles, prvý súčasník, druhý žiak Platóna, obaja presvedčení hlásatelia nového učenia o tvaru našej Zeme.
Predstavy o tvaru Zeme, aké mali grécky myslitelia, vypočítal astronóm Kleomédés, žijúci v 2. storočí. n. l. V 8 kap. I. knihy svojho diela „O pohybe nebeských telies“ píše „Medzi staršími fyzikmi bolo mnoho rôznych názorov o tvare Zeme. Jedni totiž, usudzujúc podľa zrakového vnemu, tvrdili, že je široká a plochá. Iní sa domnievali, že by sa voda na Zemi neudržala, keby nebola hlboká a vydutá, a vraveli, že je takej podoby. Iní však tvrdili, že sa podobá kvádru a štvorcu, niektorí potom, že sa podobá ihlanu. Našinci však, všetci matematici a väčšina zo Skratových žiakov tvrdí, že Zem má podobu gule.“

Otázka, ako vzniklo učenie o guľatosti Zeme, ako a kedy sa došlo k tomu skutočne revolučnému poznatku v myšlienkovom vývoji ľudstva, je problém doposiaľ plne a uspokojivo nerozriešený, práve ako otázka, koho možno považovať za pôvodcu tohoto učenia. Na túto otázku sa už v staroveku dávala rôzna odpoveď.
V diele Diogenia Laertského De vitis philosophourm čítame, že za zakladateľa učenia o sférickej podobe Zeme sa pokladá Pythagoras, podľa Theofrasta však, že to bol Parmenidés, podľa Zénóna Hésiod. Záznam o Pythagorovi sa zakladá na údaji Favorina, Rhétora v 2. Storočí n. l. U Diogena Laertského nájdeme však ešte ďalšie svedectvo, ktoré pochádza od Alexandra Polyhistora, súčasníka Cicera. Píše, že podľa Pythagora obklopuje guľatý vesmír Zem, ktorá je uprostred, sama je guľatá a okolo obývaná. Tiež sú antipodovia, pre ktorých je hore to, čo pre nás dole. V tomto podaní sa však ozývajú určite už neskoršie názory, ktoré boli spojované s menom Pythagora. Tradícia o ňom je málo hodnoverná, aj keď sa skoro stal legendárnou osobnosťou, ktorej sa postupom času pripisovali všemožné vedomosti.
Pythagoras opustil okolo r. 533 Samos pre tyranstvo Polykrata o odišiel do Krotónu v južnom Taliansku, kde sa stal zakladateľom školy. Pri otázke, kto prvý učil, že Zem má tvar gule, sa nedá spoliehať na svedectvo Alexandra Polyhistora. Vec sa má inak s prvým z oboch uvedených dokladov z Diogena Laertského.

Zápis je významný predovšetkým preto, že ako zakladateľa učenia o guľatosti Zeme uvádza podľa Theofrasta, svedka veľmi spoľahlivého, Parmenida (520-450). Námietky proti tomuto výkladu vyslovil však W. A. Heidel. Podľa jeho mienky podáva správa iba doklad o tom, že Parmenidés o podobe Zeme použil slovo (strongylé). To však nie je jednoznačný výraz, lebo môže znamenať okrúhlu dosku aj guľatú podobu a v 5. storočí sa určite toho slova neužívalo výhradne pre guľu.
Ale podľa celej súvislosti textu, v ktorom sa Theofrastova poznámka uvádza vedľa Zénónovho svedectva o Hésiodovi, ktorému pripisovali vedomosť o guľatosti Zeme, sa sotva dajú mať pochybnosti, že Theofrastos Parmenida naozaj označil ako zakladateľa učenia o guľatosti Zeme.

Sme dosť spoľahlivo informovaný o tom, že Pythagorovi žiaci zotrvávali celkom pri názoroch svojho majstra. Za stúpenca Pythagora sa však môže pokladať tiež Parmenides. Počíta sa tiež k jeho žiakom, nie je teda nemožné, že zakladateľ pythagorskej školy bol sám tiež hlásateľom novej náuky o podobe Zeme.
Predmetom záujmu a bádania Pythagora a jeho školy bola astronómia, geometria, muzika, veda o číslach a prírodovedecké otázky. Jeho matematika a geometria spočívala na vedomostiach Egypťanov. Podľa údajov Rhindovho papiera sa však už Egypťania zaoberali vlastnosťami gule a geometria je so svojimi počiatkami zrejme náuka o rysovaní. V geometrii a rysovaní sa dá asi hľadať tiež popud, ktorý viedol k poznatku, že Zem má podobu gule. Gréci spojovali podobu Zeme s tvarom veľkých nebeských telies. Už Thalés pripisoval Slnku tvar podobný Zemi. O Pythagorovcoch je tiež zachovaná správa, že zrovnávali Mesiac so Zemou a domnievali sa, že je dookola obývaný ako táto. Najprv sa mohlo dôjsť k poznatku, že sa za zdanlivú podobu dosky, ktorú majú Slnko a Mesiac, skrýva v skutočnosti tvar gule. Zobrazením gule v rovine sa v geometrii a rysovaní taký poznatok prakticky tiež neuplatnil.