Učenie o guľatosti Zeme, ktoré vzniklo v pythagorskej škole, obsahovalo správu samozrejme tiež nevedecké prvky. Súvisia zrejme aj s predstavou, že najdokonalejším tvarom priestoru je práve guľa. Toto učenie spočiatku ostávalo obmedzené na kraj svojho vzniku, na južné Taliansko. V Aténach sa s ním stretávame až v dobe Sokrata a Platóna. V Platónovom dialógu Faidón vraví Sókratés o podobe Zeme: „Rozpráva sa teda, priateľovi, že Zem sama, keby sa na ňu niekto pozeral zvrchu, je na pohľad taká, ako sú lopty z dvanástich koží, pestrá, preložená farbami.“ Už pred tým sa dotkol tej istej veci Sókratés slovami: „Som teda presvedčený, že ak je Zem v strede neba a ak je guľatá, nič nepotrebuje ani vzduch, aby nespadla, ani žiadne iné prírodné sily, lebo všestrannú podobnosť neba sebe samému a rovnováha samej Zeme ju stačí držať.“ Z dialógu je ďalej zreteľné, že v Sókratovej dobe bola otázka o pohybe Zeme pretriasaná, lebo Sókratés hľadal vraj poučenie, či je Zem plochá, či guľatá u Anaxagory.

Podľa výkladu vo Faidóne spočíva Zem v podobe veľkej gule v strede guľatého vesmíru. Na svojom povrchu má početné prepadliny, z ktorých jedna je naše oikúmené. Predstava o sférickej podobe Zeme plynie aj z Platónovho dialógu Timaios. Naše oikúmené (Európa a Ázia) je jedným z ostrovov vo veľkom mori, ktoré je okolo obklopené ohromnou („pravou“) pevninou. Pred Hérakleovými stĺpmi, ktorými vedie úžina do nášho (Stredozemného) mora, ležal kedysi ohromný ostrov Atlantis, pohltený zemetrasením a prívalom vôd.
Ostrov Atlantis bol kedysi stred ríše, odkiaľ sa valil útok na celú Európu a Áziu, ktorý však Aténčania víťazne odrazili. Ale neskôr, v dobe veľkých zemetrasení a prívalu vôd, bola Atlantis pohltená morom, ktoré sa v týchto miestach stalo plytké a nesplavné, zatiaľ čo predtým bolo spojenie medzi Atlantídou a našou oikúmenou, ostatnými ostrovmi a tiež pravou pevninou.

Platónov dialóg Kritias obsahuje potom podrobnejšie údaje o samotnom ostrove. Už v
staroveku sa rozchádzali názory, či základom povesti je skutočná udalosť, či je Atlantis iba plod básnickej fantázie. To dokladá úryvok z Poseidónia, zachovaný u Strabóna. Poseidónios má vlastne spojiť vyprávanie Platóna o atlantíde so zmenami na zemskom povrchu spôsobenými zemetrasením a podobnými vplyvmi, ako ich považovať za púhu myšlienku.
V novodobej literatúre sa Platónova Atlantis stala problémom s obľúbeným pretrasom. Stala sa jednou z tých geografických bludičiek, ktoré preskakujú z miesta na miesto po celom takmer zemskom povrchu. V nespočetných výkladoch sa pokúsili rôzni bádatelia aj diletanti upútať bludný ostrov na určité miesto. Najrozmanitejšie krajiny Starého sveta, najmä Afriky (Azory, Kanýrske ostrovy, Togo s Nigériou), ale tiež Amerika (už u španielskeho historika 16. vekov Lópeza de Gomára) sa objavujú vo venci týchto hypotéz, ktoré sa často pokúšali o riešenie otázky s veľmi bujnou fantáziou. Až do počiatku nášho storočia bol stav celej otázky taký, že triezvou kritikou bola Atlantis odkázaná do ríše fantázie, ktorá ju stvorila, aby ju spravila sídlom filozofickej utópie, ale potom ju opäť uvrhla do hlbín mora. Z nového a zaiste veľmi pozoruhodného hľadiska osvetlila celý problém Schultenova práca o Tartéssu z r. 1922. Podľa Schultena je báj o atlantíde v neskoršej gréckej literatúre upomienkou na Tartéssos. Toto mesto, ktoré bolo skôr stotožňované s foinickou osadou Gadeirou (Cadizem), ležalo neďaleko ústia rieky toho istého názvu (neskôr nazývanej Baetis, dnešný Quadalquivir) pri pravom južnom brehu. Ale ústie rieky bolo vtedy rozvetvené, takže jej ramená uzavierali ostrov a na ňom asi mesto ležalo. Schulten upozornil na niektoré naozaj veľmi zaujímavé analógie v Platónovom vyprávaní o Atlantíde s Tartéssom.

Nie je to iba ostrovný poloha, ale aj bohatstvo kovov, ktorými skutočne bola Sierra Morena na pravom brehu Quadalquiviru obdarená, lebo prekvapujúca časť k zmienke o starých zákonoch a eposoch v Atlantíde, starých vraj 8 000 rokov, u Strabóna o Turdetanoch, potomkoch Taréssov; pokladajú sa za najvzdelanejších z Iberov, používali písmo a viedli spisy o svojich starých dejinách, básne a zákony, písanej viazanou zmluvou, ktoré ako tvrdí, majú 6000 rokov.
Podobá sa veľmi pravde, že sa v báji o Atlantíde u Platóna ozýva značne zastretý ohlas údajov starého periplu o pobreží západnej Európy a o plavbách tartésskych plavcov. V pevnine, ktorá sa v dialógu „Timaios“ prestiera okolo „pravého mora“ (teda svetového oceánu), je možné, že asi znamená predchodcu toho predpokladaného svetového ostrova, ktorý sa neskôr označuje ako oikúmené perioikov, ktorých zem leží s našou oikúmenou v tej istej šírke, ale na opačnej dĺžke. Vecné je pozadie, ktoré podnietilo túto predstavu, či tu boli správy tartésskych plavcov o vzdialených ostrovoch Albiónu a Hiernu.

Ale bol by to základný omyl, keby niekto pre výklad Platónovej báje o Atlantíde, ktorá má silno moralizujúcu tendenciu, vyjadrenú najmä na konci dialógu „Kritias“, hľadal iba jedinú čiastku jej vzniku. Ide tu zrejme o niekoľko veľmi rôznorodých zložiek, z ktorých sa Platónov obraz Atlantídy skladá. Fr. Novotný v poznámkach, ktorými sprevádzal svoj preklad, zaiste správne poznamenal: „Živých farieb a snáď aj motívov pre výklad toho najslávnejšieho činu starých Aténčanov poskytli Platónovi nedávne dejiny jeho vlasti, iba 100 rokov ho delilo od perzských vojen, na ktoré je možné ten výklad doslova previesť “. K tomu sa dá dodať, že v tej istej dobe Gréci na Sicílii v tuhom boji s Kartágom a Etruskovia ohrozovali súčasné grécke osady v južnom Taliansku. Oba títo odporcovia gréckeho živla, Kartágo a Etruskovia, sa spojili už skôr a pripravili Fókajom v námornej bitve u Korziky zničujúcu porážku r. 532. Ak sa v báji o Atlantíde deje zmienka o tom, že jej králi vládli nad Líbyou až po Egypt a nad Európou až po Tyrrhéniu (Etruriu), dá sa túto poznámku ľahšie uviesť v spojení s dejinami Kartága ako s dejinami Tartéssu. Podobne aj údaj v Kritiovi, že na ostrove bolo „zvlášť tiež veľmi veľa slonov,“ dá sa bez všetkého vyložiť na severoafrickú obchodnú metropolu, v ktorej vojsku sa používali vojnové slony.

V tom istom dialógu čítame, že „v posvätnom okrese Poseidóna boli na slobode chované býky“, ktoré pre slávnostnú obeť pred zahájením súdu naháňali „bez železných zbraní, kyjakmi a osidlami“. Ak rozumieme slovom osidlá vlastne sieť, čo slovo (brochos) gréckeho textu môže znamenať, vynorí sa pred nami výjav znázornený na zlatom vafijskom pohári z doby, keď význačným strediskom kultúry bol ostrov Kréta. Tam sídlil báječný kráľ Minós, ktorého loďstvo ovládalo Egejské more a ostrovy Kyklady. A medzi novšími výkladmi nájdeme tiež pokus stotožniť Atlantídu s minojskou Krétou. Povesť o Atlantíde vraj nevyrástla z prírodnej katastrofy, ale z politickej a základom báje je minojská ríša, skaza Knóssu a činy mykénskych plavcov.