Je ale sporné, čia mienka o guľatosti Zeme sa vlastne podáva vo Faidóne, Sókrata či Platóna. Výklad oboch má svojich obhajcov. Snáď to bol Sókratés, ktorý sa k tomu názoru hlásil. Tomu by mohla nasvedčovať poznámka u Kleoméda, že väčšina Sokratových žiakov tvrdila, že Zem má podobu gule. O Sókratovi vieme, že k jeho priateľom náležali Simmias a Kebés, ktorí obaja počúvali výklady Pytagorovca Filolaa v Thébach. Sókratés mal tiež styky s matematikmi Theodórom z Kyrény a Theaitétom z Atén. Aj keď sami neboli stúpencami Pythagorovej školy, nedá sa pochybovať o tom, že boli oboznámení s matematickými a astronomickými štúdiami.
Predstava, že Zem má podobu gule, sa však neujala rýchlo. Jej odporcom bol Perikleov priateľ Anaxagoras a poslední vážny odporca bol asi Démokritos (okolo r. 460-370), ktorý si predstavoval Zem v podobe disku, prehĺbeného v strede. Do širokých vrstiev ľudu potom vôbec neprenikla. To dokladá z ďaleko neskoršej doby, v prvom storočí nášho letopočtu, C. Plinius zmienkou o mohutnom boji, ktorý vedie veda v tom smere proti ľudovému názoru, a dá sa dôvodne podozrievať aj takého spisovateľa, akým bolo rímsky historik Tacitus, že ostal na starej ľudovej predstave o Zemi v podobe dosky.

Ale v gréckej vede bolo učenie o guľatosti Zeme v 4. storočí už pevne zakotvené. K jeho obhajcom náležal nepochybne astronóm a matematik Eudoxos z Knidu (okolo 365), ktorému sa tiež pripisuje geografické dielo Gés periodos (popis Zeme), ktorého zlomky zobral naposledy Fr. Gisinger. Ale niektoré fragmenty sa podľa Heidela pripisujú knidskému astronómovi mylne, ale pravdepodobnejšie pochádzajú z diela neskoršieho autora.
Platónov dialóg Faidón prezrádza, že učenie o guľatosti Zeme vtedy ešte nepokročilo z počiatočného štádia. Ale Aristoteles podal už tri dôkazy pre ne: 1. Všetci súčasníci majú snahu tak sa usporiadať, aby najťažší z nich zaujali stred; z toho nutne plynie, že všetky časti povrchu Zeme musia byť rovnako vzdialené od jej stredu. To je možné iba u gule; 2. Tieň Zeme pri zatmení Mesiaca má vždy podobu kruhu; to predpokladá guľu, z ktorej vychádza; 3. Pri zmene miesta smerom k severnému pólu alebo k juhu sa mení tiež obzor a s ním hviezdy.

Tieto doklady obsahuje Aristotelov spis „O nebi“, ktorý sa zaoberá astronomickým a matematickým zemepisom. Iné významné dielo Aristotela sa zaoberá úvahami z fyzického zemepisu. Sú to „Meteórologika“. Ako v spise „O nebi“ a v iných svojich rozpravách postupuje Aristoteles aj v tomto diele tak, že uvádza výklady, ktoré boli k objasneniu určitého javu už podané. Tým sa stávajú jeho Meteórologika tiež dôležitým prameňom pre vývoj fyzicko – geografických názorov u Grékov. Boli to hlavne otrasy zeme, ktoré svojím častým výskytom budili záujem gréckych učencov, ako dokladá aj to, že Démétrios Kallatijský (okolo 200 pr. n. l.) zostavil katalóg všetkých zemetrasení, ktoré boli v Hellade pozorované. Je teda celkom prirodzené, že Aristoteles práve tomuto javu venoval zvláštnu pozornosť. Príčinu otrasov hľadá vo vzduchu: ich pôvodcom je tiež sila, ktorá rozpútava vietor vo vzduchu a búrku v oblakoch, teda suché pary. V tesnom spojení so zemetrasením uvádza Aristoteles tiež sopečné javy. Keď sa zdržoval v Chalkide na ostrove Euboji, upútalo ho pravidelné striedanie výšky vodnej hladiny v Euripu, úžine medzi ostrovom a pevninou. Je to grécky problém Euripu, zhodný s obdobnými javmi známymi z niektorých jazier a uzavretých morských paniev. Aristoteles jav vysvetľoval ako príliv a odliv pôsobením Slnka.

Pri živom záujmu, ktorý mal Aristoteles o všetky prírodné javy, je samozrejmé, že ho upútal jeden zo základných problémov antickej geografie, ako vyložiť stúpanie Nílu. V barbarskej latinčine stredného veku k nám dospel spis s názvom: Liber Aristotelis de inundacione Nili.
Že tu ide o latinské spracovanie Aristetolovej Rozpravy, dokazuje veľmi presvedčivo J. Partsch. Pojednanie sa začína prehľadom rôznych pokusov o vysvetlenie pravidelných záplav. Autor sám kladie dôraz na pozorovanie očitých svedkov a dospieva k záveru, že celý jav už nie je problémom. V Aithiopii padá v letnej dobe veľa dažďa, v zime však žiadny. Rozvodnenie, spôsobené dažďom, nastáva súčasne so severnými vetrami vanúcimi v lete, ktoré ženú mračná do oných krajín. Keď potom dosiahnu hôr, padá dážď na jazerá, ktorými preteká Níl.

Grécka geografia zakladá svoje závery občas na zoo geografických poznatkoch.. Tak rozšírenia krokodílov bolo dôvodom pre identitu riek. S podobnou úvahou sa stretávame tiež u Aristotela, keď píše, že zemeguľa nemôže byť príliš veľká, a odôvodňuje svoj výklad tiež rozšírením slonov na krajoch pevniny, v Indii a pri Atlase.
Aristoteles síce regionálny zemepis súborne nespracoval, ale v jeho spisoch, sa dajú zachytiť rysy v obraze vtedy známej časti zemského povrchu. V Ázii pozná dve veľké pohoria, z ktorých stekajú najväčšie tamojšie rieky. Na severovýchode je to Kaukaz, na juhovýchode Parnas, z ktorého stekajú rieky Baktros (Balch), Choaspés (pobočka Kábulu), Indos a Araxés (skôr Jaxartés (Syr darja) ako Oxos (Amu)), od ktorého sa odštepuje Tanais (Don), ktorý sa vlieva do Maiótidy. Ak sa prekročí Parnas, objaví sa vonkajšie more. V tejto Aristetolovej vete, zhrňujúcej vtedajšie predstavy o hraniciach oikúmeny na juhovýchode, je kľúč k porozumeniu Alexandrovmu ťaženiu v Pandžabu. Náčrt horskej a vodnej sústavy Ázie sa opiera o mapovú predlohu. Podobá sa potom veľmi pravdivo, že Aristotelove nové údaje boli čerpané z diela Hérodotovho odporcu Ktésia, ktorý ako lekár strávil na perzskom dvore vraj 17 rokov, odkiaľ sa roku 398 vrátil do svojej vlasti Knidu. Ktésius potom užil patrne tiež Eudoxos, uvádzaný ako štvrtý autor svetovej mapy. Tá bola tiež, ako sa môžeme domnievať Aristotelovou predlohou.

V Aristotelovom obraze Afriky prekvapuje správa o jazerách, z ktorých vyteká rieka Níl a prvá určitá lokalizácia afrických pygmejov v tejto oblasti. Tieto nové poznatky poskytla asi vedecká výprava, vyslaná Alexandrom Veľkým na Aristotelov popud okolo roku 331 do hornonílskej oblasti. Bolo by síce možné pomýšľať pri Aristotelových slovách na východoafrickú jazernú oblasť, ale skôr sa podobá pravde, že tu ide o močiare pri hornom Bielom Níle pred jeho sútokom s riekou Sobat.
V geografii Európy zaznamenáva Aristoteles po prvý raz Arkynské hory, neskôr obvykle zvané Hercynským lesom, ktoré tvoria rozvodie medzi Dunajom a riekami tečúcim k severu a zmieňuje sa ďalej o pretekaním rieky Rhônu Jurským pohorím, kde jej tok je čiastočne zakrytý balvanmi (Perte du Rhône).
Aristoteles zomrel r. 322. Dožil sa teda ešte počiatku obdobia objavov v dejinách gréckej geografie, ktoré otvorilo brány k širším obzorom na severe Európy, v strednej a južnej Ázii.
Objaviteľom severozápadnej Európy pre grécky svet bol Pytheas z Massalie, ktorý predstihol svoju dobu. Ak sa jeho správy stretli už u jeho súčasníka Dikaiarcha s nedôverou, stupňovala sa táto nedôvera k naprostému a urážlivému odmietaniu u neskorších autorov, Polybia a Strabóna. Rozhodného odporcu mal Pytheas v Polybiovi, ktorý tvrdil, že je neuveriteľné, ako by bol nemajetný súkromník mohol preplávať a precestovať také ďaleké končiny. Ale hlavní protivník Pythea bol Strabón, ktorý zašiel tak ďaleko, že ho nazval najväčším klamárom, inde píše o Pytheových, Euémerových a Antifanových klamstvách „Pytheas, ktorý vždy klame ľudí, klamal aj tu,“ poznamenáva pri inej príležitosti. Dnešná kritika však oceňuje v Pytheovi neohrozeného plavca, naplneného túhou poznať doposiaľ neznáme diaľky a stavia sa na stanovisko tých antických autorov, u ktorých Pytheas našiel vieru. Bol to Eratosthenés a astronóm Hipparchos, dvaja z najväčších predstaviteľov svojich oborov v antickej vede. Je však možné, že Pytheove plavby nasledovali výhradne vedecké ciele, ale že sa s nimi spojovali tiež veľmi reálne záujmy Massalijských na obchode s cínom a jantárom.