Príslovečného významu z objavov Pythea nadobudol ostrov Thúlé, pokladaný za najvzdialenejší severný bod na zemskom povrchu. Thúlé bola kladená do rôznych krajín severnej Európy. Už zo staroveku a ranného stredoveku sú známe lokalizácie, s ktorými sa stretávame znova v moderných výkladoch. S ostrovmi Shetlandy bola stotožnená u Tacita, s Nórskom u Prokopia, s Islandom u Dicuila.
Opatrná kritika Pytheových správ, z ktorých sa zachovali iba zlomky spracované inými autormi a iba stručná vlastná poznámka u Gemina, pripúšťajú výklad, že Pytheas o ostrove Thúlé písal iba z dopočutia. Z pokusov potom určiť polohu Thúlé má asi nárok na najväčšiu pravdepodobnosť jej stotožnenia so západným pobrežím strednej Škandinávie (Tellmarken), kde podľa archeologických dokladov bola vo veľmi starom spojení s východnou Britániou.
Pytheas tvrdil, že prešiel celú Britániu a hovoril: „o tých krajinách, v ktorých nie je ani zem o sebe, ani more, ani vzduch, ale akási zmes z nich, morské medúze podobná, v ktorej vraj sa vznáša zem a more aj všetko ostatné, a to jest akési spojenie všetkého, po čom nemožno ani ísť ani plávať. Zmes medúze podobnú uvidel vraj sám, o ostatnom rozpráva podľa dopočutia“.

Z pokusov vyložiť tento záhadný jav sa stretol so značným súhlasom výklad G. Gerlenda. Gerland sa domnieva, že v prirovnaní javu k medúze neide o porovnanie s rôsolovitou hmotou, ale o porovnanie s jej svetielkovaním v noci, ktoré býva často pozorované. Pytheas poznal severnú žiaru, ktorú porovnal k svetielkujúcej medúze. Tento zvláštny zjav bol neobvyklý pre obyvateľa juhu. Ale aj pri tomto výklade ostáva nevysvetlené, prečo by massalijský plavec k zmienke o severnej žiari bol pripojil poznámku, že nie je prístupná ani chôdzi, ani plavbe a prečo by ju bol nazval zmesou zo zeme, vody a vzduchu. Preto je, myslím, oprávnenejší Markhamov výklad, že ide o ľadovú triešť. Zbadaná za hmly, snáď aj snehová víchrica, mohla skutočne vzbudiť dojem, že vzduch, zem aj more splývajú v jedno.
Pytheova plavba do Británie nepriniesla vlastne nový objav, lebo ostrov bol aspoň v massalijskej oblasti známi už skôr pod názvom Albión. Ale vedomosti o tamojšom priestore, uložené v starom periplu, ostali zrejme u východných Grékov neznáme. To dokladá výrok Hérodota, že nevie nič o Kassiteridoch, odkiaľ pochádza cín, aj keď ho periplus uvádza pod menom Oestrimnides.

Okrem Británie navštívil Pytheas ešte pobrežie severnej Európy. Cieľ, ku ktorému dospel na svojej plavbe, sa dá stanoviť len približne. Bola to asi krajina pri ústi Labe. Poznal ostrovy pomenované podľa jantáru, Glaesiae. Boli to ostrovy medzi ústim Rýna a Labe a snáď tiež ostrovy pri šlesvickom pobreží (Severofríske). Ostrov Abalus, ktorý podľa Pytheova údaja je vzdialený dennú plavbu od pobrežia zálivu zvaného Metuonis, býva stotožňovaný s Helgolandom.
Podľa Polybia navštívil vraj Pytheas celé pobrežie Európy od Gades po Tanais (Don). Výklad tejto vety sa dá spojiť s Timaiovou správou o plavbe Argonautov. Timaios vedie vlastne Argonautov z Kolchidy po Tanaidu až k jeho prameňom. Z Donu potom vláčili Argonauti svoju loď do riečiska inej rieky, ktorá sa vlieva do oceánu. Plávajúc potom stále pozdĺž európskych brehov, dospeli do blízkosti Gadeir a vplávali odtiaľ do Stredozemného mora. V tejto Timaiovej správe je nepochybne zmienka o voloku vo východnej Európe. Bolo už uvedené, že v tom, ako bol vykladaný smer návratu Argonautov, sa zračia geografické vedomosti určitej doby. V nových výkladoch o spiatočnej plavbe Argonautov sa prejavili aj nové zemepisné poznatky. Z Timaiovho vyobrazenia získavame doklad o obchodnej dráhe, ktorá viedla z Donu k niektorému prítoku Baltského mora. Timaios čerpal z Pythea a pravdepodobne aj jeho výklad o plavbe Argonautov po Tanaidu do severného oceánu sa opiera o údaje massalijského plavca. Tie potom ostali zas na správach, ktoré dostal, lebo sa nedá dôvodne predĺžiť Pytheovu cestu až do Baltského mora.
Väčšou mierou ako Pytheove plavby prispeli k rozšíreniu geografického obzoru Alexandrove výpravy.

Podľa Eratosthenových slov odhalil Alexandros veľkú časť Ázie a celú severnú časť Európy až k Istru (Dunaju). Jeho výprava k Istru spadá do roku 335. Ťaženie proti Peržanom začalo na jar nasledujúceho roku. Potvrdilo výstižnú charakteristiku, ktorú o perzskej ríše podal Xenofón, že silu, ktorú získava šírim rozsahom svojich zemí a množstvom obyvateľstva, stráca opäť pre dĺžku ciest a ďaleké rozloženie vojsk, ak nepriateľ vie rýchlo viesť vojnu. Alexandrovo vojsko neprešlo iba veľkým územím vlastnej perzskej ríše ale vniklo po ťažení v Egypte do Amónovej oázy (Sivah), prekročilo potom v Ázii Paropamisos (Hindakuš), zostúpilo do údolia Óxu (Amu), vtrhlo do Marakand (Samarkand) a postupovalo ďalej až k rieke Jaxartu (Syr), ktorý aj prekročilo. Cieľom výpravy r 327 bola India. Tam prenikol Alexandros v Pandžabu až k rieke Hyfasis (Satledž). Na ďalšom ťažení a potom pridržal Indu. Pri jeho ústi sa Gréci dozvedeli o veľkej zemi na juh od Indie, ktorú nazvali Taprobané (z domáceho názvu Támrapaní pre Cejlón) a o ostrovoch Argyré a Chrysé. Kladú sa do Zadnej Indie (Arakan a Pegu s Burmou). Na pochode do Sus prešlo Alexandrovo vojsko púšťou južnej Gedrósie (Beludžistan). Na Alexandrov rozkaz vyplával Nearchos z prístavu pri ľavom ramene Indu na jeseň r. 325, aby preskúmal perzské pobrežie až k ústiu Eufratu a zistil jeho členitosť a krajinný ráz. Správy a záznamy účastníkov výpravy spracovali potom skúsení odborníci v popis, uložený v ríšskom archíve v Babylone.

Alexandros prejavil veľký záujem o cudzie zeme, ktoré si už podrobil alebo hodlal podrobiť. S posolstvom ku Skythom sa tam odobralo niekoľko jeho druhov, aby preskúmali prírodný charakter tamojšej zeme a podrobné správy získal o Arábii. Účastník Nearchovej výpravy Androsthenés z Thasu vykonal plavbu pozdĺž západného pobrežia Perzského zálivu od ústia Eufratu po mys v zemi Makov. O výprave do hornonílskej oblasti sa zmienka už stala. Z Arriana sa dozvedáme ďalej o vedeckej výprave, ktorú chystal Alexandros pod vedením Hérakleida, syna Argeia, aby zistila podobu Kaspického mora. Stará sporná otázka, či je Kaspické more vnútrozemskou panvou či zálivom Severného mora, zaujímala tiež macedónskeho kráľa. Jeho učiteľ Aristoteles pokladal Kaspické more za jazero. Súčasne však rozoznával Kaspické a Hyrkanské more, takže v jeho poňatí išlo vlastne o dve samostatné panvy. Ale k chystanej výprave nedošlo. Jej uskutočneniu zabránila predčasná Alexandrova smrť (r.323).

S Alexandrovými výpravami súviseli rôzne prírodovedecké pozorovania. K najzaujímavejším poznatkom, ku ktorým výpravy prispeli po fyzicko - geografickej stránke, patria pozorovania priesypov a ich vzniku. Zobrazovanie púští a ich pohyblivého povrchu, ktoré nájdeme v gréckej literatúre, sa zakladajú na skúsenostiach nadobudnutých na týchto výpravách. Aristobúlos vyobrazil africkú púšť a jej obraz bol potom čiastočne vnesený do vypísania púšte v Baktrii a v Gedrósii. Vedľa vlastných skúseností použil pozorovanie účastníkov Alexandrovho ťaženia Theofrastos (zomrel asi 286) vo svojom veľkom botanickom diele (Dejiny rastlinstva), ktoré obsahuje často veľmi názorné fytogeografické popisy.

Doba po Alexandrovej smrti doplnila obraz Ázie niektorými novými poznatkami získanými za vlády sýrskych kráľov Seleuka Nikatora (312-280) a Antiocha Sótéra (280-261). Na dvor indického kráľa Čandragupta v Pateliputre nad strednou Gangou bol vyslaný Megasthenés (okolo r. 290). Jeho spis o Indii sa potom stal hlavným starovekým prameňom o nej. Megasthenova znalosť Indie sa obmedzila na Hindustan. Všimol si síce tiež geografické a klimatické pomery zeme, hlavne monsonov, a vystihol dobre vodopisnú sústavu jej severnej časti, ale hlavnú pozornosť venoval obyvateľstvu, jeho povahe, spôsobu života, zriadeniu, spoločenskému riadeniu a hlavne náboženstvu. Tiež človek je mu produktom zeme a pôdy. Telesné vlastnosti odvodil z úrodnosti zeme a vynikajúce vlohy Indov pre umenie remesla odôvodnil čistým vzduchom a pitím veľmi dobrej vody. Ak Megasthenove správy vzbudili kritickú nedôveru, platí to ešte v ďaleko väčšej miere o správach, ktoré podal o Indii vyslanec na dvore Čandragupta nástupcu Allitrochada Déimachos. U oboch sa vlastne opakovali staré báje o Indii a jej obyvateľoch: o enótokoitoch (ľuďoch s dlhými ušami), o beznosích a bezústich, o jednookích, dlhonohích, a ľuďoch s prstami obrátenými dozadu, o homérskom boji žeriavov s Pygmejmi, o mravcoch vyhrabávajúcich zlato, o hadoch, ktorí pohltia jelene a dobytok aj s rohmi.